RUMBELLE - Peľové zrnká... 64. kapitola

Rumbelle

Na motívy rozprávky Kráska a zviera

64.kapitola

  Peľové zrnká

   

         Dom sa ponoril do siesty. Ale len časovo, inak vrel. S prižmúrenými očami vstrebávala všetky prítomné ruchy, najintenzívnejšie tie najtichšie, najbližšie, najnenápadnejšie. Nechtom jej krúžil po jednom z gombíkov, tentokrát kovovom s hrboľatou štruktúrou, čo zvuk prenášal nielen do uší, ale vpíjal sa jej pokožkou do vnútra, bola by odprisahala, že priam klišéovito k srdcu, kde rezonancia spúšťala rytmicky harmonické odozvy, len sa obávala, že tie on nemôže zachytiť...

   Mal dlaň na jej hrudi a s uspokojením sledoval, ako zhlboka dýcha a letmý úsmev jej nemizne z pier, najmä keď ostatné prsty, nechajúc ukazovák odvádzať pozornosť v hre s gombíkom, nebadane snoria už po koži pod priesvitnou blúzkou.

 Bae opäť prehrával boj s otcom o nejakú tú loptu, pred ktorou aj sama, využívajúc istú lokalitu ako zatiaľ pomerne pohodlný podhlavník  bránila jeho slabiny, čo pred chvíľou schytali bombu od synovca, ktorý si naivne myslel, že ujo sa chce hrať tiež. Ujo sa chcel, ale nie loptové hry. A už vôbec nie s bratom a jeho všetkým nadšeným synom.

  - Pane, ten pes si dovolil napadnúť moje pyžamo, ktoré súboj práve prehráva na dlážke kúpeľne, kde ste toho chudáka ráčili odveliť na spánok... – prišiel sa posťažovať Henry s handrou stále na čele, čo sa spamätával z ozaj plodnej návštevy, hoci suseda sa už dávno porúčala na akési nezrušiteľné stretko priateliek krásneho slova a literatúry, alebo tak nejak. Jej slová tu zostávali a bombardovali Henryho spomienky.

  - Neboj, z tých škaredých nemoderných prúžkov mu bude nanajvýš tak zle...- zašemotila odmietajúc otvoriť oči, len pridala zo päť pátračov k jeho pod blúzku už infiltrovanej skupine, aby ich rýchlo dohonila, lebo podhlavník sa jej prestal pozdávať.

  - Henry, naložte toho zločinca aj jeho pánička, aj pánička toho pánička do môjho Porsche a odvezte sa dolu do mestečka do záložne. Mali by tam byť nejaké koše na bielizeň, na drevo a podobné hatrapáry, vezmite nejaké tie vankúše a kovové misky na žrádlo. Vyhnite sa medeným, obsahujú akési svinstvo, ktoré podľa dobových záznamov dovádzalo požívateľov až k šialenstvu. Toho sa mi zdá v našej rodine už máme asi dosť... – rozrečnil sa polapený do jej dlane, ale s jasným úmyslom, zbaviť sa bezodkladne a okamžite všetkých nájomníkov aj s domácim pánom na čele. S vreckovkou. Navyše.

  - Obávam sa, pane, že záložňa je stále v šerifových rukách, ako miesto činu. – odvetil Henry pokojne, ale dobre vediac, kam to všetko malo smerovať, mal naporúdzi riešenie. – Nechcela by slečna Belle vidieť neďaleký hrad Temného pána? Nie je to ďaleko, nie je sprístupnený verejnosti, len vyvoleným, všakže...- ďalej ani nepokračoval, vediac, od čoho všetkého má Gold kľúče a možno o tom ani nevie.

  - Naozaj tu máš ďalší hrad?! – nadvihla sa takmer už vykopnutá z jeho lona, aby z prevrátených očí odčítala, že chváliť sa síce nechce, ale brať to ako hodenú rukavicu, ako plán „B“...asi bude. Iba trochu pro forma pofrfle...

  - Bude to všetko zanedbané, potuchnuté. Nikto sa o to celé roky nestaral...- skúsil sa vrátiť k pôvodnému, rýchlejšiemu a nenáročnejšiemu plánu s bielou, čerstvo prezlečenou posteľou  o poschodie vyššie, prípadne stíchnutou obývačkou a takmer zabudol na ten kuchynský stôl a jeho omrvinky...

  - Pane, vy ma podceňujete. – zvrtol sa urazený Henry, rozľútostený úporným kňučaním psieho bábätka, ktorému pri odchode, vidiac svoje obľúbené pyžamko v agónii, potriesnené slinami, od zlosti zhasol svetlo.

  Stretnutie štyroch zreníc skončilo prirýchlo na akékoľvek výhovorky. Pssst...nikomu nič, nenápadne sa pobaliť a vypariť...

  Presne toto jej chýbalo. Ruka v ruke ísť spolu. Bolo jej jedno kam, ale les sa jej začínal pozdávať. Keďže tu bola jedinou ženou široko-ďaleko a každý jeden jeho pohľad, dotyk, nenápadné obtrenie sa patrili iba jej.

  Rozprávali sa chvíľu iba úsmevmi, potom cesta začala stúpať. Úsmevy zmizli a aby sa predišlo dychčaniu a sťažovaniu, radšej nadpriadla dialóg, čo mal oboch odbremeniť od kacírskych myšlienok o vlastnej kondícii a spol.

  - Všimla som si, že si fundovane Henrymu objasňoval účinky medi v historickom kontexte. – ty brďo, to je ale veta!

  Bola hrdá sama na seba, akú vysúkala aj v pote tváre s mozgom napnutým ako jej netrénované lýtka. 
  - ...snáď...mi nechceš tvrdiť, že si študoval aj nejaké... tie exaktné... historické vety...vedy. - súkala už ťažšie, predsa len soľ z potu jej zalievala nielen bielka, ale zrejme presiakla i k zvrásneniu mozgu a trošku to tam započala zoskratovávať a vyrovnávať.

  Počkal si, kým sa mu došplhá po ramene a rozdýcha šok, že jeho kondícia je v očividnom nepomere k tej jej. Žiaden pot, dokonca aj s dychom stačil.

  - Nie, len históriu vlastnej rodiny. Je povinnou jazdou každého šľachtica spoznať svojich predkov. Popritom sa dozvieš aj iné, podstatnejšie veci...- nasal zhlboka vzduch okolo nej a bol by dal ruku do ohňa, že toto je presne to, čo roky hľadal. Vonia rovnako ako les. Ale nedopriala mu identifikovať jednotlivé komponenty očarenia a oddeliť hnijúce listy a rozkladajúcu sa vodu vo vyvalenom pni.

  - To akože meď, šialenstvo a Temný pán...nejako súvisia s vašou rodinou? – zadrela priamo.

  - Váž slová dievča, čo ak to o chvíľu bude aj tvoja rodina. – zvrtol sa a vykročil zas rázne, že mu ledva stačila.
  "Dá sa študovať aj mágia?!" preblesklo jej hlavou, len čo zbavila aspoň čelo poslednej nežiadúcej vrstvy potu, s nevôľou sledujúc jeho vychádzkový krok a potuteľný úsmev na pokojnej tvári, bez jediného prudšieho nádychu, poryvu a spol., ktoré tak patrili k tomuto hovädskému kopcu!

domiceli