Rumbelle
Na motívy rozprávky Kráska a zviera
70.kapitola
Peľové
zrnká
Snažil sa kráčať vzpriamene
a vypnuto a tváriť dôležito, ale na charizmu brata nemal. To si musel
priznať ako prvé. To, že ho tu každý úplne ignoruje a odkedy prišli na hrad
zvlášť, to ako druhé a po tretie, Bae zrejme tiež práve váha, či dá
prednosť malému Vypínačovi, čo sa nevedel vydivieť na skosenej tráve vonku, a rozhlasoval
to v niekoľkonásobnej vyštekanej ozvene celému hradu, alebo pôjde
otravovať pána rytiera s nejakými tými detailami. Veď je to ujo. Tak, či
tak, otca má na saláme.
- Načo som sa mal obliecť do tejto maškarády?
– pristúpil k trojici, ale premerala si ho patrične namrzene, tak len
porobil zopár tvárových opičiek, poškrabal sa na zátylku, cmukol, skúsil sa zas vypnúť, v každom prípade
neriskovať, že dnes schytá nejaké to po štvrté a jeho krehké, citlivé,
zraniteľné ego to už neprežije.
Keď vo fáze vyparovania sa prišla nečakaná infúzia v podobe
lukratívnej ponuky.
- Potrebujem sa s tebou vážne
pozhovárať, Edward. Osamote, ak ti to neprekáža. – pozrela s prosíkom na Henryho
a akoby bolo vopred schválené, v tom momente ich s Bae vo dvorane nebolo.
Potreboval sa nadýchnuť aj vydýchnuť, ale
obzrel sa a už nenašiel ten ignorujúci výraz, už takmer nenašiel ani ju,
pretože sa hrabala kdesi v spletitom systéme mnohých spodníc, márne zatiaľ
pátrajúc, na ktorej bolo to vrecko, kam
skryla...
- Potrebujem
vedieť...tvoj...názor...čo si o tom...myslíš...- mrmlala s niekoľkými
plátmi látok už aj medzi zubami, pod pazuchami, cez plece...
Čo si myslí? Myslel si, že toto bola určite
prirodzená forma antikoncepcie, poplácať ženám na zadky nekonečné metre látok.
Ďalej si myslel, že má pekné členky, hej, aj kolená. A potom si už
nemyslel nič, lebo mu vysielanie zrušila, vytasiac sa s malou hampulou
vytiahnutou ktovie odkiaľ, kým sústava spodníc utvorila zas okolo nej veľký
lietajúci tanier. Tentokrát našuchorený, ale nestarala sa už o stav svojej
garderóby, v ktorej jej bolo nehorázne teplo. Mračila sa na nádobku.
Otvorila ju, nazrela do nej, pohrkala,
privoňala si a natrčila jemu.
- Toto nie sú lieky na srdce. Tie mi dal pred
pár dňami pre neho Hapčí, dolu z mestečka, mala som ich v rukách, aj
som mu jednu z nich podala...tam v tej záložni. Tie voňali inak. –
skonštatovala, ako nápovedu.
- Od prirodzenia? – skúsil podpichnúť.
- Nie, tam som to skryté nemala...- nedala sa
a vrátila mu dvojzmyselnejšie ako čakal. Od nej to mohol čakať. – Tu
končia všetky žarty, Edward. Takto nejak to páchlo na chalanských záchodoch na
strednej, keď testovali ...veď vieš...trávu. Na srdce sa, ale drogy neužívajú.
Aspoň si to myslím, hoci neviem, čo to presne je... Nemal by to brať....si
myslím.– pohrkala nádobkou.
- Ako vieš, že sú jeho?... Dobre, dobre,
prepáč, to bola len kontrolná otázka. Je mi jedno, ako si k tomu prišla, aj to, ako sa rozzúri, keď zistí, že mu lašuješ po vreckách. – díval sa na nádobku, bez akéhokoľvek
štítku s obyčajnými, takmer bezfarebnými tabletkami vo vnútri.
- Veď o to aj ide...Ako stále zúri! - stíšila hlas.
- Takže si
myslíš, že namiesto liekov na srdce, berie toto? Nejaké povzbudzováky?! Prečo by to robil? – potriasol
neveriacky hlavou, ale v momente, ako ju dvihol a zahľadel sa na ženu
pred sebou, pochopil motív veľmi rýchlo. Bol oblý, hladký, teplý a...zrejme náročný. Motív.
Od nervozity si trela prsty o prsty
a uhýbala pohľadom.
- Všimol si si, aký bol aj dnes cholerický?
A to si ho nezažil ráno v kuchyni...som...som sa normálne bála, že...bol
schopný ma aj znásilniť, bez akéhokoľvek citu, rovno na stole, som si spočiatku myslela,
že je to len hra, ale...-
- Pŕr...tak
tieto vaše súkromné avantúry ma vôbec nezaujímajú, ak dovolíš, nerob si láskavo
zo mňa svojho spovedníka. Mám na sebe šľachtický odev, nie kňažský. – trmácajúc
si vysokým límcom, aby sa aj sám trochu upokojil z jej prejavu, zastavil priodvážny
preslov. Skúsil zastaviť.
- Nemám sa s kým iným o tom
pozhovárať. – naliehala. - Predstav si Henryho, ako mu vešiam na nos, že ten
citlivý, nežný milenec mal zrazu zatmenie a nie prvé a...alebo že sa jeho ostýchavosť a mierna
odmeranosť, až odstup od...veď vieš...čo som fakt len ťažko rozdýchavala zrazu
zmenila na nekonečné orgie, čo mám pocit, že už takmer nerozdýcham! Edward! On sa
ničí... – pristúpila k nemu bližšie a perami jej mykalo do plaču. –
Vieš, ako vytrielil sem hore kopcom k hradu? A ani sa nespotil, ani
nezadýchal a ja som vypľúvala dušu. A v noci takmer nespáva...-
zastavila, lebo prekrútil očami v očakávaní ďalších posteľových detailov.
- Mne dnes pripadal...ako správny chlap. –
snažil sa brata obhajovať. - Nechcel Bae pokaziť hru na rytiera, vidíš, ako bravúrne to
zahral...- aj by sa jej bol dotkol, aby ju upokojil, ale neodvážil sa.
- Veď to. Chvíľu je úžasný, milý, pozorný,
ústretový a zrazu...Nevravím, že takým nebýval, ale, mám pocit, že
v poslednom čase sú jeho...“výbuchy“ predsa len iné. – skúsila znovu.
- A odomňa chceš? – vrátil je nádobku
a dal si ruky za chrbát, aj aby sa nedotýkal, aj ako znak toho, že pozorne
počúva.
- Skúsiš...- vysypala pár tabletiek na dlaň.
– Skúsiš dolu v mestečku zájsť do lekárne, k Hapčí a zistíš, čo to vôbec je
a aký to má účinok, hlavne ten vedľajší...to síce vidím, aj cítim, ale... prosím, urobíš to
pre mňa? Pre neho. –
- Pre nás...- dodal pateticky a potom ho
to zamrzelo.
Vzal tabletky a prikývol.
- Skús ho držať na uzde. Ty máš tú moc. –
poradil jej. – A Henrymu by si mala všetko povedať. Možno vie viac, ako
tušíme a možno by vedel poradiť. –
Zapýrila sa pri predstave, ale urobí to. Pre
neho. Pre seba. Pre „nás“.
Naháňal sa, kľučkujúc a prchajúc prenasledovateľom so širokánskym úsmevom po dvore a chlapec i psík mu ledva stačili. Bol už zas v civile, netradične v bielej košeli, možno pozostatok kostýmu a Henry sa potuteľne usmieval. Jeho pán bol predsa očividne šťastný.
Ale prečo je teraz smutná ona...
A kde vlastne je?!
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára