RUMBELLE - Poštovné úverované... 4. kapitola

Rumbelle

4. kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy, Šum trávy, Krik trávy, Podsádzanie trávy, Zlodej trávy

  Poštovné úverované...

...niekedy práve dnes...

          Maličký penziónik hodný kus od hlavnej cesty, ako stvorený na agroturistiku a podobné kraviny, zíval prázdnotou. Nebyť snehu, iste by tu zívalo aj viac kráv, než táto zmaľovaná na recepcii, ktorú vytrhli od sledovania nejakej tej milióntej časti mydlového seriálu. Mal nutkanie tajne jej prepnúť na iný kanál a pozorovať, ako si to drzé, nevraživé dievčisko aj tak nič nevšimne a bude mdlo, čosi spomalene prežviakavajúc,  ďalej zbožne zízať na obrazovku, kým akože vybavuje potrebné papierové formality. Namiesto podpisu v knihe návštev napísal krasopisne, že má nohu veľkosti sedem a pol, na čo naskočil aj Neal a dopísal pod neho do tej istej kolonky vlastnoručný podpis: : Aj ja.

  Mladá to mala beztak na saláme.

  Spokojní vzali podávané kľúče a stratili sa na jedinom úzkom schodisku, vedúcom ktovie kam.

  - A kuchyňa je ešte zavretá. Môžete zjesť arašidy a soletky z baru. Prirátame vám to potom k účtu. – zarevala ešte za nimi a nehumánnym spôsobom ich tak upozornila, že naozaj, už dosť dlhú dobu týrajú žalúdky askézou.

  - Zabehnem nakúpiť...no, niekde cestou som tuším videl nonstop obchodík. – poškrabal sa mladší z mužov v kučeravej štici a znovu si nasadil hnusnú sivú čiapku.

  Neriešil to. Únava mu ledva dovoľovala dovliecť sa do izby. Stŕpnutá noha bolela ako divá a zo zubov mu už voda tiekla od nemohúcnosti, podriadiť svoje telo prianiu byť zas fit. Poctivo precvičovať rehabilitačné cvičenia sa mu nechcelo, tak si márne rozotieral maslo po hlave, poslušnosť fyzického základu sa mu vymykala z pôsobnosti barle. Dlaň mal už takú otlačenú, až sa mu triasla, ako starcovi.

  Striasol teda zo seba kabát, chvíľu váhal, či ho aj zodvihne zo zeme, ale musel. Jeho vrecko obsahovalo niečo, čo dosiaľ celou cestou len jemne hladkal cez futro a pritláčal si k telu, akoby to bola živá bytosť.

  Nie, ešte musí chvíľu vydržať. Zmyje zo seba špinu cesty, pocity úzkosti a všetko to, čo by mu bránilo ponoriť sa pod hladinu čohosi tajomného, v čo veril, že ešte nájde. Ešte môže nájsť.

  Začínalo svitať.

  A bol aj rád, že Neal hľadal a aj našiel výhovorku, aby sa mohol vrátiť tam, kam ťahalo zas jeho. A bolo mu jedno, že mu cigánil a aj to, že i cigáni v bruchu sú riadne rozčúlení. A bol si odoprel aj tie presolené paličky a prihorené, stuchnuté oriešky. Trochu toho odopierania ešte chvíľu znesie. Okamih. Iba okamih.

  Hotelový župan bol priveľký a vôbec nehrial. V slabo odvzdušnených radiátoroch sa lenivo prevaľovala voda. Urobil to isté a konečne uľavil nohe. Požičal si aj Nealove podušky a po druhé aj po tretie bol rád, že tu nie je, nezazerá, neodvráva, netmolí sa tu, neznervózňuje...Po druhé za využitie jemu patriaceho inventáru a po tretie, v bielom župane si pripadal ako odrastená, prestarnutá, už aj šedivejúca polcolová trubka, čo ide nie čítať, ale naopak dopisovať polepené frázičky do denníčka. Svedka nepotreboval.

  Chvíľu ho držal pred očami a len bruškami prechádzal po povrchu. Neodolal. Privrel viečka a pritiahol si ho o nosu. Páchol potuchlinou. Trochu ho to sklamalo. Len trochu...

  Opatrne odklopil obal a našiel napočmáranejšiu stránku, akú kedy videl. Kam sa hrabú jej pokafrané písomky. Cez tých niekoľko centimetrov štvorcových bolo pokreslených toľko štylizovaných postavičiek v srdiečkach, až mal nutkanie prelistovať to rýchlo celé, či vôbec ide o denníček a nie je to len niečo, na rozpisovanie si pera.

  Ona a on...

  Potiahol hlavou dozadu, hľadajúc svoje vlastné črty vo figúrkach. Ale hej. To je ako komiks. Tu má palicu, tu motýlika, tu mu trčia z igelitky tie vianočné svetielka. Toto bude asi medvedík pre Hooka a tento valec je jednoznačne nepravý drtený losos!...

   Musel sa pousmiať. Musel si nechať ten nostalgický úsmev vytetovaný na tvári. V niekoľkých čmáraniciach celý ich život.

  Na sebe si očividne nedávala toľko záležať. Všade namiesto očí len dve čiarky, akoby sa na to všetko nechcela ani pozrieť. Ostych? Hanblivosť? ...Už vie! To bude túžba, aby to všetko bolo ako sen...krásne.

  Zhlboka sa nadýchol a prešiel maličkej postavičke s jednou vlnkou na jednej a jednou na druhej strane ukazovákom koldokola po okrúhlej hlavičke. Lesklý papier mu evokoval jej pleť...

  Otočil stranu a konečne sa mohol začítať...

  Belle French...čnelo výrazne pôvodne z listu, ale posledných niekoľko písmen bolo začmáraných a namiesto nich tlačeným písmom, niekoľkokrát obtiahnuté štyri iné. Belle GOLD...Bože, ako krásne to hrialo. Pritiahol si klopy županu zimomravo, lebo hoci ho poznanie potešilo, telu to nestačilo. Telo si žiadalo viac...

  A potom desiatky tých istých štyroch hlások v rôznych konšteláciách, tvaroch, zakriveniach, typoch písma...nacvičovala svoj budúci podpis.

  Konečne mu došlo. Denník číta od konca. Denník má dve strany. Ako minca.

  Ako jeho sprepadený, pokafraný život. Tú predtým a túto potom.

domiceli