RUMBELLE - Poštovné úverované... 18. kapitola

Rumbelle

18. kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy, Šum trávy, Krik trávy, Podsádzanie trávy, Zlodej trávy

  Poštovné úverované...

...niekedy práve dnes...

          V zámke zaštrkotali kľúče. Konečne sa našiel v produktívnej, dokonca aj bruchumilej činnosti po celom dni totálneho neefektívneho pofľakovania sa. Bielil zemiaky. Veľa, veľa zemiakov. Škrabku síce zvuk od vchodových dvier nenormálne vyviedol z koncentrácie, ale inak obraz zostal v dokonalom hereckom štronze.

  Je tu len vo vedľajšej úlohe, to si uvedomil za posledných pár hodín dôsledne a ako adept na Oskara za onú vedľajšiu rolu...nie, nech si alternoval situácie ako chcel, toto nezahrá. Žiadna vedľajšia rola, radšej nič, ako sprostý komparz.

  Dnu vtiahol chlad decembra a ona.

  - Ďakujem za tú kávu. Fakt som nikdy ...nič lepšie nepila. Cukru...mohlo byť možno trochu menej...- štebotala pri vyzúvaní čižiem, pozornom oprašovaní kabáta i znovu namotávaní šálu na háčik nad botníkom.

  Zatiaľ to nevyzeralo, že si prišla len zbaliť veci.  Upozornila na fakt rozochvená škrabka s blatovou tvárou. Zrak mu na chvíľu padol na nedobielený zemiak, tiež patrične špinavý, ale bol to najsvetlejší bod dnešného dňa. Zatiaľ.

  Tie kroky k nemu sa mu totiž zdajú dlhé, rýchle. Reklamná pauza zrejme skončila. Vôňa kávy je fuč. Začína priamy prenos, len podujatie si nevedel ešte predstaviť...

  Zastala pred konferenčným stolíkom, za ktorým, napriek jeho minimalistickej výške sa dokázal celkom slušne krčiť.

  Aj by ho v momente prevalila celou svojou váhou na gauč a užila si škrabkovo-zemiakové objatie, ale...

   - Obžalovaný vstaňte! – zaprela ruky vbok.

  Čakala starý známy psí pohľad. Čakala márne. Ani úsmev, ani dvojzmyselný úškľabok...nemal chuť laškovať.

 - Nemám kúpený lístok na toto predstavenie, srdiečko! – takmer skríkol, odšmaril pracovný nástroj, aj úbohý zemiačik, čo po kotúľaní sa stolom skončil pod ním, akurát medzi jej mierne rozkročenými nohami.

 - Hlavná vec...- ohla sa poň. - ...že mňa si strčil rovno do prvej rady. Ty si ma vlastne obetoval! – nemienila sa vzdať svojej dvojzmyselnosti a obrazotvornosti vo vlastných, hoci nepripravených intenciách, ale ako pekne zapadajúcich do seba.

  Odpovedal mlčaním.

  "Priznanie je poľahčujúca okolnosť, či...?!" napadlo jej ako prvé. Ale stačilo pozrieť sa mu do tváre, aby pochopila, že boj, ktorý zviedol a stále sám so sebou i celým neprajným svetom zvádzal a zvádza, je skôr na rád zlatej povahy než hubovú polievku. Jedlo! Škoda, že teraz to nie je to najdôležitejšie... odpálkovala žalúdok. Aj tak bol ako na vode. Ale môžeme urýchliť a skrátiť súdny proces...rozhodla sa vážne.

  - To, čo si urobil...chápem. A chcem, aby si vedel, že si to nenormálne cením...ako...ako si sa zachoval. Aj keď...ma mrzí...Teda čakala som, že sa ma nevzdáš tak ľahko! – zvýšila hlas aj pridala dôraz. -  To som ti musela ešte povedať, ale ako vidím, naškriabal si dostatočné množstvo zemiakov, z čoho jasne vyplýva, že si rátal s tým, že nebudeš večerať sám. Už nebudeš nikdy večeriavať sám! Ak by si chcel...– doložila rázne a následne neistejšie a pozvala sa na večeru a všetky ostatné večere až kým...nie, to nepoužije. Bolo by to odporne cynické vzhľadom... A je zas tam, kde aj bola...

  - Chcel som robiť zemiakové placky. – chytil ju za posledné slovíčko. - Mal by som aj na druhý deň. Aj na tretí...by zostalo. – skúsil narušiť jej plán jedla pre rotu.

  - Nie! Chcel si si ma zobrať...- ukázala na seba a spravila mierny úklon, aby v celej kráse  predstavila tovar.

  S nedôverou, či na niečom nefičí, prípadne nie je nadopovaná oblbovákmi z nemocnice sa trochu stiahol dozadu do opierky gauča, ale na rozohraný vlak naskočil.

  - To ako obrúčky, smoking a také tie pripečené romantické sľuby o šťastí, že si o mňa vôbec zakopla a ták...?! – zadrel svojsky.

 - Hej! ...že ťa nakopem, ak si nepriznáš, že po mne túžiš a okamžite sa na mňa nevrhneš a nevezmeš si ma celú, ako tu stojím a prípadne ležím! ...aby ťa čert vzal! ...si stojíš na kábli alebo si si ho prikvačil tou tonou zemiakov, alebo čo?! – zabodávala roztiahnuté prsty do hrude s patrične expresívnym vysvetlením svojej ponuky, aby konečne pochopil, že práve teraz potrebuje iba jeho objatie, nie búšenie svadobných zvonov.

  Dýchala prudko, aj za neho. Vyrazila mu dych. Ponukou aj postojom. Svojou prítomnosťou, ráznosťou i výberom. A predsa váhal. Hľadal skulinky v jej úprimnosti. Neveril...ani sám sebe.

  - A tým pripečeným svadobným sľubom si ma zas urazil. Chápem, že si si predstavil placku, pokiaľ ju budem vysmážať ja sama, ale ozaj si nemusel...- hrdo dvihla bradu, sklamaná, že nevyštartoval po nej hneď.

  Nevyštartoval vôbec! Mala chuť ujsť. Ale väčšiu na tie sprepadené zemiakové placky. Teplé. Chrumkavé. Aj pripečené, bolo jej to fuk. Budú si ich kradnúť z taniera, bude sa im olej lesknúť v kútikoch úst a budú zababraní od kečupu až za ušami...

  Vstal. Nadvihol vandel, kopcom naplnený vybielenými zemiakmi, a podišiel k nej, vraziac jej ho nečakane do náručia.

  - Ja len, aby si si to náhodou nerozmyslela a nemohla ma odstrčiť, srdiečko. Tentokrát ti nedám na výber...- prudko jej vnoril dlane do vlasov, aby sa zmocnil pier.

  Držala ako hluchý dvere, aj keď obaja mali bruchá mokré od vyšlechujúcej vody, čo obmývala polotovary, z ktorých dnes tak skoro večera asi nebude...

domiceli