RUMBELLE - Poštovné úverované... 2. kapitola

Rumbelle

2. kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy, Šum trávy, Krik trávy, Podsádzanie trávy, Zlodej trávy

  Poštovné úverované...

...niekedy práve dnes...

          Pozná dôverne?! Tak asi celkom nie. Nespravili ani dva kroky a už niekoľkokrát a rôznymi časťami tela zavadili o...škatule. Všade samé škatule, stohy popresúvaných vecí, čert, aby to bral, nejaké ponaťahované káble, či čo to tu je pod nohami...nešťastne sa pokúšal nájsť stabilitu svojich troch nôh a mal čo robiť, aby sa „doma“ vôbec zorientoval.

  „FOR SALE“...rezonovalo mu vysvietené v čítačke a teraz to cítil na vlastnej koži, všade tam, kde mu ju zajtra sfarbia modriny z nárazov.

  - Serie ťa, že ju dala na predaj, však?! – necitlivo sa ozval Neal, šúchajúc si práve oškretý lakeť o niečo, o čo by bol zrejme zavadil, aj keby sa s tým nikdy nebolo hýbalo. Otcovu vilu poznal len zbežne. Zbežne? Slabý pojem. Zo šprintu.

  - Vytáčaš ma ty! – distingvovane zamenil slová, ale význam nechal, pridajúc patričný  akcent tónu hlasu aj priškrtenie jeho zafarbeniu. -  Prestaň už konečne všetko komentovať a nechaj ma samého. Chcem...byť...sám! – precedil cez zuby s dôrazom na každé slovo.

  - To hovor tomu, čo seno žerie...Sám?! Pozriem a vidím...V očiach sa ti pretáča ako strýkovi držgrošovi jeho doláriky...- odmrmlal mu syn, vynechajúc nositeľa deja  a pokúšal sa v chabom svetle prichádzajúcom  sem zvonka lokalizovať niečo, na čo by sa mohol zvaliť a odhybernovať túto šialenú návštevu...hrobky.

  Tak. Presný pojem. Už ten neznesiteľný, stuchnutý puch starého nábytku, celé dni nevetraných, zaiste plesnivejúcich izieb, neprekúrených a nevyriadených, mu zdvíhal žlč, žalúdok aj dekel. Ale ovládol sa. Nech si tu tatko pobahní v mŕtvolnom tichu, vykope z mozgu zopár spomienkových mŕtvol, exhumuje si myšlienky...a čím skôr tresknime dverami mauzólea a založme petlicu. Adios!

  Kdesi zavŕzgali pružiny gauča, ale to už, stále popamäti, opatrne bruškami prstov dotýkajúc sa zvlhnutých tapiet na stenách, kráčal hore schodmi, do svojej spálne.

  Kľučka sa mu zdala skôr vlhká ako ľadová a tlak otváraných dvier doniesol v protismere zápach zhranených textílií. To bolelo. Takto to už nebol domov. Býval ním vôbec niekedy? Ten okamih bol taký krátky, že začínal prechádzať do množiny ilúzie. A odtiaľ je len na piaď k snu. Bol to sen? Bol to sen...

  Prižmúril na chvíľu viečka a v ich trasení skúšal zhmotniť jej hlas, vôňu, teplo a mäkkú poddajnosť, ktoré...

  Zas zakopol. Ďalšie sprosté škatule.

  S prapodivným hrmotom sa z tejto, ktorú práve druhýkrát jedovato počastoval špičkou svojej topánky vlnivo vykotúľalo akési dlhé čudo. Akoby sa to vyplazilo zo škatule. Na šnúrke, nie, je to kábel, visiace maličké žiarovôčky, drkotajúce  spiacimi hlavami o kartón svojej provizórnej postele. Vianočné svetielka...

  Čakal, že ho pichne pri srdci. Nedočkal sa. Celý sval už od chvíle, čo prekročili tento prah bolel a viac bolesti dať najavo nevedel.

  Natiahol k nim prsty a opatrne, snáď, aby ich neprebudil v ich imaginármom spánku, hoci ich čas sem zas príde už o pár dní, ich nadvihol a pokúšal sa vložiť späť, odkiaľ vypadli. Zadíval sa na dno škatule, vlastne to bol už vrch, kam ich pozorne ukladal. Niečo biele. Ilúzia snehu.

  Bola to obyčajná biela obáka. Veľký formát. Nová, neopečiatkovaná, bez známky, iba... iba s krasopisne vypísanou adresou.

  Hoci v izbe bola tma, tak ako aj všade inde, pouličné lampa plnila svoju sekundárnu funkciu a dodávala trochu matného, poblednutého svetla aj do príbytku. Na mieste adresáta bolo napísané jeho meno. To písmo poznal. Z počmáraných, poškrtaných písomiek, z obrázkov na krajoch zošita, z nákupného zoznamu. Iba ona tak smiešne vykrúcala niektoré písmenká a srdečne kašľala na sklom aj predlohu, len aby sa zo slučiek ľahšie dali tvoriť...srdiečka.

  Letmý úsmev nachvíľu mu zjemnil výraz strhanej tváre, kým brušká prstov opatrne prechádzali po tých niekoľkých písmenách, akoby sa obávali, že ich môžu navždy zotrieť.

  Až teraz mu došlo. Je to jeho meno. Je to obálka...pre neho.

  Odtiahol dlaň, akoby ho poznanie popálilo.

  Nepamätal si, že by od nej niekedy dostal niečo v obálke. V takejto obálke...v tejto konkrétnej obálke.

  Zaprel sa o palicu a ustúpil o krok, celý nesvoj. Aby hneď zas pristúpil a nedočkavo siahol po prekvapení, vysypúc z neho práve nanovo zahniezdené vianočné svetielka, čo rozčarovane podopadávali, kde ktoré, držiac sa povinne za ruky, do kopy iných, sem uskladnených, odložených „nepotrebných“ vecí. Podržal si ju ešte chvíľu pred očami, ale písmo zmizlo v tme tieňa.

  Už si ani neuvedomoval, čo činí. Podišiel rovno k oknu, trochu poodhrnul záves a natrčil biely povrch svetlu. Naozaj tam stálo jeho meno... Adam Gold. Nič viac a nič menej. Prevracal ju, pomerne ťažkú na obyčajný list, a aj dosť hrubú, aj keď veľkého formátu, dnu bolo čosi menšie. Oveľa menšie. A nebol to list papiera...Len list.

  Obálka bola zalepená. Pedantne, úhľadne. Niekto si dal záležať, aby každá časť bola na svojom mieste, vyrovnaná, neskrkvaná.

  Neodolal.

  Dotrhal jej telo a v rukách mu zostalo vnútro.

  Doslova...

  V rukách sa mu začínala chvieť dobre známa knižôčka, ktorá patrila dobre známej osobe na dobre známe účely. Knižôčka, ktorá sa nepíše. Len sa vedie. A vie viac, ako by kto mohol tušiť, vedieť či poznať z reálnych činov a skutkov.

  Jej denníček...

  Na schodoch sa ozvali kroky.

  Kiež by to tak bola ona a šla zas vlastným telom brániť svoje právo na súkromie, ako v tú noc, keď ho mal vo svojich veľkých, ťažkých rukách jej otec a prišiel mu rovno, bohorovne a právom rozbiť hubu za to, čo sa v ňom dočítal...

  - Neuveríš, ale viem, čo sa tu deje. – vošiel so šepotom Neal.

   Nie, neuverí, že vie, čo sa v ňom práve deje...

   Ustúpil rýchlo od okna a zložil ruku pozdĺž tela, aj tak sa nevyhol vyčítavému pohľadu, ani zrýchleným krokom syna k oknu a ostražitému pohľadu dolu, do záhrady, či tam náhodou niekto nestojí a nevidel jeho bláznivého otca v okne, ako niekam čumí a to rovno si ešte odhrnúc záclonu, ktorá sa ešte stále vyrušená hýbala v rytme vĺn prievanu.!

  - Mäkne ti mozog?! To si rovno otvor okno a začni hulákať do noci! – držal si dlaň prilepenú o čelo a triasol neveriacky hlavou, čo to tu tento chlap stvára.

  - Prepáč, neuvedomil som si...- pokorne odpovedal, pevnejšie zabárajúc prsty do artefaktu, ktorého sa nemienil vzdať.

  - Prečo tu driapeš veci? – zohol sa Neal po zvyšky roztrhanej obálky.

  - Prepáč... – začal znova, ale zahryzol si radšej do jazyka, ochotný sa podrobiť ďalšej spŕške výčitiek.

  - Musíme vypadnúť. Tento dom je plný zrejme filmárskych rekvizít. Hotové externé štúdio. Káble, technika, koľaje... Asi si ho prenajali a niečo tu idú točiť, alebo čo. Môžu tu byť každú chvíľu. Ak im ho prenajala...- snažil sa dostať otcovi pod rameno a odsunúť ho nielen od okna, ale rovno von z domu.

  - Takže...takže si myslíš, že aj tá...tabuľa, tá FOR SALE môže byť len filmárska rekvizita, povedzme? – pýtal sa zvedavo, s nádejou, hľadal roztržito slová a zrazu, aj bez odpovede,  sa mu ľahšie dýchalo.

  Vedel to. Tušil. Nikdy by sa nebola vzdala jeho daru. Milovala ho. Aj túto vilu. Bol to ich domov. Ich hniezdo. Ich život, ktorý si naplánovali. Nikdy by sa jej nevzdala. Ona sa sem vráti...

  A zrazu strih a pred očami mal obraz zo zasneženého lesa...

domiceli