RUMBELLE - Poštovné úverované... 19. kapitola

Rumbelle

19. kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy, Šum trávy, Krik trávy, Podsádzanie trávy, Zlodej trávy

  Poštovné úverované...

...niekedy práve dnes...

          Nemohol sa jej dívať do tváre. Bola zahádzaná vlasmi a v jamkách pod pažami rúk skrytými v ich záľahe nad hlavou i  pod hlavou tiež žiadne oči neboli. Pozrel sa dvakrát...Zrakom i hmatom. Mal potrebu čítať si v nich a hľadať odpovede na nahlas nepoložené, ale pre neho stále boľavo-akútne otázky. 

  Slepecké pátranie v písme jej husej kože kdesi na čistinke krku  vravelo čosi o orgazmickom doznievaní, preto neodolal a natiahol ruku na opačný protipól a prešiel ukazovákom v ryhe jej teraz už pevne k sebe zomknutých stehien, nečakajúc na koniec cesty, šmykol si to na imaginárnej križovatke výjazdom sprava, točiac sa chvíľu spomalene na kružáku, váhajúc kam najbližšie odbočiť, pokračoval po hlavnej okolo chrbtice,  a strmým spádom bokom spôsobil, ako čakal, zemetrasenie prvotnej nevôle, ktorú, ako ju poznal, nebude treba dlho lámať... 

  Nepodarilo sa jej ho teda striasť, ale aspoň natočila k nemu konečne, vyčítavo síce, tvár a snažila sa skrz plece pozorovať a mať pod kontrolou  trajektóriu jeho prstov.

  Vyceril zuby a snažil sa ju poštekliť, odviezť jej pozornosť, aby náhodou nedostal pokutu skôr, ako urobí nejaký samoľúbi priestupok, čo by sa, tým je si istý,  páčil aj jej aj pridruženým orgánom činným v tomto beztrestnom konaní. 

   Keď neuspel, aspoň sa pritiahol a oprúc si škrabľavé líce o spotené plece, zvrchu sa jej zblízka díval  na profil, kresliac jej ho v negatíve,  kĺzavo spamäti kdesi pod pazuchu. Nevydržala to. Šteklilo to.

  - Som polepená potom. Potrebujem akútne sprchu. – snažila sa ospravedlniť svoje telo.

  - Nič v zlom, srdiečko, ale ty si bola polepená už predtým...nielen potom...potom  a po tom...- pomrvil sa jej nosom v pleci, nasávajúc z nej do nozdier prirodzenú vôňu.

  Prekrútila sa na bok a hoci prišla o nechtové tetovanie  pod pazuchou, aj keď mu ruku prikvačila celou pažou, a on beztak nemienil opustiť svoje oblé plátno. Len čo ruku nadvihla, aby mu zotrela jeho lesk na pleci, presunul svoj štetec na prvý 3D efekt, čo len nedávno stvoril...malý puk na kopčeku v predzáhradke...ako si nevdojak spomenul. Kochal sa...

  Chvíľu ho nechala, kým si cez prsia nepretiahla radšej kúsok deky, aby sa mohol skoncentrovať na odpoveď, ktorej sa očividne chcel vyhnúť, možno aj preto, že nepoložila otázku priamo. Len svojsky, pohľadom.

  Chlap potrebuje jasné frázy. Ide sa servírovať.

  - Polepená, myslíš tým, že som sa bála? To skôr ty si sa mal...mohol báť...ako to celé dopadne. – nadvihla mu bradu, zastaviac ju s úmyslom nájsť onen stratený puk znova a vyniesť ho zas na svetlo zošerievajúcej sa obývačky.

  - Veď som sa aj bál. Stále sa bojím. – priznal bez mučenia a vopred tušiac, že si za každú vetu vyslúži bozk, natrepe toho aj viac. Neskoro. Kto zaváha...sa nebozkáva.

  Chcela sa rozprávať, nie ocucávať. Povzdychol.

  - Prepáč, ale konkurovať mŕtvole bolo jednoduchšie, ako reálnemu chlapovi. Zvlášť, ak má v talóne mnohé prvenstvá a jeho zádery v tvojej pamäti sú zrejme stále...povedal by som čerstvé?! – prirýchlo žmurkal, ale nezakryl svoje rozpaky, či nebalansuje na pritenkom ľade.

  Balansoval.

  - Zmieriš sa s tým...vôbec? Niekedy? Alebo to budem mať na tanieri častejšie než...Vieš, jedna vec je moja minulosť a druhá...tvoja prítomnosť...-

  - ...a tretia naša budúcnosť. – doplnil, skočiac jej do reči, priložil prst na jej pery.

  Radšej by tie svoje, ale musí ukázať, že s tým nemá problém. Nebude mať problém. Nemieni mať. Nechce...

  Asi to nepôjde. Klame sám seba a chystá sa klamať aj ju. Striaslo ho. Striasol to...Zamietol.

  - Belle, ja...sa môžem tváriť, že som hrdina, ktorý je nad vecou, ale uveríš mi to? – brnkol jej po nose. - Ja nie som len nadržaný chlap, aj keď vzhľadom na toto tu...- vošiel drzo pod deku a šmátral, kde sa dalo.

  Kde mu dovolila. Chvíľu, lebo jeho prehovor ju sakramentsky zaujímal.

  - Kde som to skončil? – kmital zajatými prstami ruky, práve ňou vylovenej nad hladinu deky z pomerne intímneho miesta.

  - ...že si nadržaný! – napovedala v jeho intenciách a nečakane si rukou vliezla pod deku sama, či naozaj.

  - Belle! – blažene zavyl do jej potmehúdskeho úsmevu. – Neprestávaj, neprestávaj... sa pýtať ďalej, ďalej, ďalej...Au! Som citlivý muž! Tak so mnou aj tak zaobchádzaj...čím chcem povedať len toľko, že bez tvojej duše, tak sa tomu v kuloároch tuším odborne hovorí, si ono „fyzično“  neprosím...- napriek slovám ruky mu zas pôsobili kontraproduktívne.

  Nechala sa spacifikovať a s jeho telom zapretým o natiahnuté paže nad svojím, spokojne prijímala  slová i čoraz nástojčivejšie láskanie.

  - Chcem ťa od prvého momentu, aj keď si z neho pamätám len tvoje ružové gaťky. – zadrel neveľmi romanticky, ale o to úprimnejšie, až ju to rozosmialo. – ...a následne zistiac, že ich majiteľka má aj niečo v hlave, - uhládzal jej bradou vlasy po vankúši, vracajúc a platiac letmými bozkami spánkom za ďalšie. - ...oplýva fantáziou, kreativitou, ...je asertívna a chápe aj môj svojský suchý humor....humor som povedal! – zareagoval promtne na smer jej pohľadu kdesi medzi ich telá a radšej uzavrel stavidlá. Všetky. Dosť bolo konverzácie.

  - Boli...biele...- zašepkala mu ešte do ucha, aby mala ako správna žena posledné slovo.

  Také bol ochotný rešpektovať...

domiceli