RUMBELLE - Peľové zrnká... 1. kapitola

Rumbelle
na motívy rozprávky Kráska a zviera 

1.kapitola

  Peľové zrnká

   

       Vážne myslel na to, že odstráni z okien vitráže. Dnes síce nie osobne, pomocou pištole, to chcel pred časom, keď už slnko nevedelo, čo od dobroty a tlačilo sa každým centimetrom štvorcovým, aj keď mal tvar kruhu, či inej geometrickej zákernosti. A k odsúdeným na potupnú smrť rozprsknutím tentokrát odsúdil aj doteraz blahosklonne tolerované trápne ružové kosoštvorce, ktorými zrejme predkovia so zmyslom pre gýč dementne „skrášlili“ okná jeho domu, lebo ich  donedávna pokladal síce za infantilné, ale aspoň životabudiace. Dnes už nie.  

    Už ho iritoval celý ten farebne uvrieskaný krikľavý cirkus, čo ho každé popoludnie nútil žmúriť oči a predstavovať si aj tak iný svet. Možno by postačila zamračená obloha. Vtedy bola aj geometria jednotlivých tvarov rozhádzaných po parketách aspoň v sivastejších odtieňoch. A keď si to šľahli skrz perzský koberec, aj chlpatejších. Pristalo to najmä kosoštvorcom. Ale rovnako ho to lámalo na zaťahovanie viečok, na opačnom póle, kvôli ospalosti, vrodenej letargii a odosobnenosti voči všetkému, čo prichádzalo zvonka. Dobrovoľná ulita.

  Zadíval sa bokom na mohutnú guču zamatu, elegantne previazanú tučnou skrútenou šnúrou, tvoriacu obruč okolo každého okna, ale vzdal pokus ju rozviazať. Ponurosť a tma bol druhý extrém, ktorý neznášal. Znášal vôbec niečo? Niekoho? Nie, ani takého nikam nevedúce filozofovanie nepatrilo k činnostiam hodným jeho persóny. Prečo ho práve teraz napadla tá "non grata" - nežiadúca?! Áno, áno, ani ľudí sa mu nežiadalo...

  Ťažilo sa mu aj načiahnuť sa za táckou s listami, čo mu tu nechal starý Henry. Koľkokrát mu už naznačil, dokonca priamo povedal, aby tú sprostú poštu vybavil sám. Nie! Hnida lenivá, poctivá, starosvetská, konzervatívna! Starec plesnivý s nevykoreniteľnou úslužnosťou a pohľadom, za ktorým bolo všetko možné, len nie záujem niečo meniť. Skostnatelosť v priamom prenose.
   ...že by už aj Henryho neznášal?!

  Oči sa mu presunuli do lona, v ktorom sa medzi záhybmi vypelichaného župana strácala útla knižôčka akejsi stredoeurópskej poézie, ktorú sa márne pokúšal preložiť do svojej rodnej reči. Zachovať jemné nuansy sa mu už pár dní nedarilo. Ale, ako výzva to šlo...zabije ďalších pár dní a potom si nájde inú zábavku. Inteligentnú, pokiaľ možno. Žiadne kosoštvorce. Ružové. Lesklé. Hladké. Nevdojak prešiel ukazovákom stredom otvorenej knižky, priamo po pukline, ktorá kdesi v neznáme spájala dva protiľahlé listy papiera a zmätene sa rozhliadol, či ho náhodou niekto nesleduje. Keby aj, čítať myšlienky ešte nie je možné, ani v dnešnej pokročilej dobe...

  Ozaj, pokročilá doba. Niečo by zjedol. Prečo len nechal odstrániť z miestnosti všetky hodiny?! Chudáka Henryho, zvyknutého na nemenný inventár rodinného sídla dlho presviedčal argumentmi o prihlučnom tikaní a chuti nezabíjať čas jeho zabíjaním, keď mu drzo odmeriavajú čas na čas, ktorý mal venovať inej činnosti. Henry úctivo pritakával a odnášal skvosty do depozitu ktoviekde, hlavne, že mu nebudú vyhrávať za ušami.

   Teraz ale nevedel, koľká bije a či má volať a rýpať do komorníka, alebo sa zachová distingvovane, prejde sa a vyžerie zas chladničku v kuchyni. Ako inokedy.

...tuláci, blázni a básnici si ako deti podávajú ruky.

Život je v nebesiach a v pekle.

A uprostred sú muky...

  Odcitoval jedinú preloženú strofu, až teraz zistiac, že bude mať zrejme v rukách nedocenený skvost katolíckej moderny, čo ho vôbec nenadchlo. Mal chuť na niečo dekadentnejšie, mastnejšie a pikantnejšie. Ale môže byť aj šunka, prípadne paštéta, prinajhoršom čokoľvek, čo bude osvietene si hovieť v útrobách jeho chladničky v podpalubí zámku.

  Bože, ako je to ďaleko...

  Neznášal tento chlad, ozveny krokov, celé toto rodinné hniezdo, ktorému ku hniezdu chýbalo hádam všetko. Teplo, krása, teplo a hlavne žena. Pár nabubrelých plochých portrétov po stenách a kosoštvorce vo vitrážach. Len chlad a márna ozvena volania.

  ...a smiech. Kdesi z miest, kde sa nachádzala kuchyňa bol počuť smiech.

  Ženský. Žiadne rozbíjanie skla. Živá žena.

  Chuť na jedlo ho prešla. Nie, neprizná si, že ju len nahradila iná chuť.

  Nemá kuchárku. Má kuchára. Henryho. V jednej osobe. A ešte toho dementa Gastona, kvázi záhradníka, koniara a šaša, respektíve rovno idiota v jednej osobe. Načo platiť toľkým ľuďom. Naštvať ho dokáže vždy aj za troch. Sprepadený rodinný známy. Záväzky, konvencie.

  Nebol problém potichu otvoriť dvere do randálu, čo tam robili dvaja ľudia. Hej, aj jeho obľúbený zamestnanec, ktorého spoznal okamžite, podľa chrochtavého rehotu.

  Tváril sa, že ich nevidí. On je tu doma.

  Napochodoval si to rovno ku chladničke a trhol dvierkami, skloniac sa radšej do nich. Možno si ho ani nevšimnú.

  - Henry, ty stará hrdzavá páka, zas ideš tomu teplošovi vyžierať zásoby?! – buchlo čosi o stôl, lebo chudák nevinne obvinený komorník zrejme nebol jediný, čo sa sám obsluhoval v tomto dome, okrem prioritne na to určeného domáceho. Pána.

  Zasekol sa v chladničke. Kdesi medzi zajačiou paštétou, kvázi symbolom úteku a niekoľkými hlavičkami očistenej reďkovky, to budú Goliášove, respektíve Gastonove a on Dávid. Siahol po reďkovke.

  Chvíľu rozdýchaval ďalší útok rehotu, preguľujúc úbohú zeleninku medzi prstami, kým sa hrdo vystrel, pritiahol klopy krvavočerveného županu a urobil krok vzad. S rukou na dvierkach chladničky, s hlavou reďkovky medzi palcom a ukazovákom, márne sa ju snažiac rozpučiť, akoby nonšalantne opretý o riť koňa, dal si druhú ruku vbok potom, ako si založil dlhý prameň vlasov za ucho a spôsobne zboku zažmurkal na dvojicu, ktorej zamrzol úsmev na tvárach.

  - Ááá, skrýko...osobne...som nemohol tušiť. – vtiahol do seba mladík čosi, čo v nose ani nemal, ale nijaké iné ospravedlnenie nemienil zo seba aj tak vysúkavať.

  - Ááá, synovček ...tú fľašu Chardoneux ti ten teploš strhne z najbližšej výplaty. – vystrúhal kyslý, cynický úsmev na zvyšky svojho drahého vína.

  - Prepáčte páni, ale myslím si, že za orientáciu by sa nikto nikomu, dokonca ani za chrbtom posmievať nemal. Je to maximálne nekultúrne a dehonestujúce. Ak aj je váš zamestnávateľ gay, je to jeho osobná, nanajvýš súkromná vec a strúhať si z toho žarty,  je nevhodné, neempatické.  Nepatričné... – trela si ruky jednu o druhú mladá žena, čo sa práve otočila, doteraz sediac chladničkovému votrelcovi chrbtom.

  Gastonovi cukalo kútikmi úst.

  Jemu tie jeho primrzli. Do hlavičky reďkovky zadrel aspoň nechty. Z každej strany. Fuj, tekutina.

  - Gaston, budeš taký láskavý a predstavíš mi svoju novú samičku, čo tak bojovne obhajuje toho ...teploša?! Zdá sa mi o level vyššie, ako tie pred ňou. – vykročil k dvojici, ale mal čo robiť, aby domáce papuče s brmbolčekmi udržal na bosých nohách, keď sa snažil kráčať rázne a nie posunovaním, leštiac podlahu. A ešte čo s utýranou zeleninou? Vrecko županu.

  - Som B...- natrčila ruku k nemu, ale Gaston ju antibontónovo predbehol, skočiac jej do reči.

 - Je to slečna French! Slečna... študentka. Mala by záujem praxovať ...u nás v knižnici... kvôli svojej... tej... onej... diplomovej práci. – pritakal si a stal pred ňu, aby ju náhodou nenapadlo provokovať nejakými premúdrelými dodatkami.

  Vedel, prečo "slečnu študentku" stopol v predstavovaní. Ešte ju nestihol zasvätiť do miestnych abnormalít. Odteraz nosí na rande aj album predkov, nech sa tie ťapy nestrápnia skôr, ako v jeho posteli.

  Vystrúhal falošný široký úsmev.

  - Teší ma. Som Gold. Môžete mi hovoriť pán Gold. To „teploš“ naozaj neznie dobre, mali ste pravdu. Zvlášť, keď to v konečnom dôsledku, v reále, ani nie je pravda! – zagánil na Gastona, ale vrátil sa k umelému úsmevu a žene pred sebou. -  Bude vám musieť stačiť moje priezvisko, keďže ani ja som sa od tohto idiota, pre ktorého je bontón značka hudobného vydavateľstva, nedozvedel vaše ctené krstné meno. – spôsobne jej vzal ruku a náznakom pobozkal špičky prstov, ani sa ich popravde nedotknúc. Ale puch reďkovkovej šťavy ho dostatočne otrávil, aby pršteky nepoohmatával dôkladnejšie, na dôkaz svojej  orientácie. Hmmm...to by chcelo druhý pokus. Iné pole. Po...po...po...  POpravde?! POriadnu POsteľ! Aký pekný umelecký prostriedok sa mu podaril. Len na jeho meno si nevedel spomenúť. No, čo... dnes je deň bez mien!

  Rýchlo sa však zvrtol, ale pokochal sa ešte rád na jej  pootvorených perách, ako náhle zistila, aké faux pas práve nechtiac zapríčinila. A niekoľkonásobné!

  - Ospravedlňujem sa...- zahabkala celá nesvoja. – Som Belle...- zakričala ešte polovici postavy, čo už jednou nohou a druhou polkou tela bola na chodbe.

  Vtiahlo ho späť.

  Tresol dverami a keď sa obrátil, jeho tvár bola znetvorená zlosťou a takmer  nepríčetnosťou...
  A mohol to byť taký krásny, tajomný, bezmenný deň!

domiceli