RUMBELLE - Poštovné úverované... 11. kapitola

Rumbelle

11. kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy, Šum trávy, Krik trávy, Podsádzanie trávy, Zlodej trávy

  Poštovné úverované...

...niekedy práve dnes...

          Musel dávať pozor, aby sa na zľadovateľom chodníku nešmykol. Aj keď mal naporúdzi tri nohy. Vietor sa pokúšal nadvihnúť mu, pre neho netypický,  plstený klobúk, pod ktorým skrýval ustatú tvár a snažil sa pôsobiť neutrálne a hlavne inkognito. A mal aj ohriať, ale zrejme nefungoval. Klobúk, nie vietor. Ten zvládol len pár, srieňou už posiatych, pramienkov, čo spod toho neforemného čuda vytŕčali nadvihnúť a zas sa ich vzdať v prospech potiacej sa kože, čo ignorovala chlad. Tušil, že to bude horúčka, ale naordinoval si zdravie, tak sa ho pokúsi aspoň predstierať. Pred Nealom.

  Ten, zatlačený do bundy až po nos, po jeho boku, ako bodyguard, tajne si odriekal všetky možné prekliatia, nebadane sa po očku dívajúc na druhú stranu ulice, kde sa týčila majestátna stavba kostola, čo bol aj tak len miniatúrnym kostolíkom na periférii veľkomesta.

  Bolo ich tu pomerne veľa, takmer nevyužité, aj napriek Štedrému dňu poloprázdne. Duchovno sa prestávalo nosiť a aj oni sem mali namierené len preto, že doma bolo príliš clivo a napäto. V anonymite ľudí v slávnostných kabátoch, líškach a šáloch, čo už našli pod stromčekmi od štedrých príbuzných, ktorí sa priveľmi poponáhľali, aby mali odfajknuté povinnosti voči rodine.

  Dúfali, že zapadnú a nevzbudia pozornosť a ...nebudú chvíľu sami. Teda možno budú sami, ale nie každý sám. A vlastne možno každý sám...so svojimi vlastnými myšlienkami, modlitbami, prosbami a tým všetkým, čo chceli navŕšiť a zvaliť na plecia Boha, prípadne Krista, skrátka, kto bude mať práve čas ich vypočuť. Vyslyšať...Amen.
   Možno.

  Teraz však, vidiac, že kostolík je takmer prázdny, začínal mať Neal pochybnosti o otcovom zdravom rozume. Keby sa chcel vyspovedať, keby prispieť na oferu, na charitu, na omšu za zosnulých. Nie. Chcel iba ísť a basta. Manier. Truc. Výborný argument. Nevyvrátiteľný.

  Za prahom sňal klobúk a polepené, prepotené vlasy sa mu pomstili ľadovým chladom, nasajúc ho z medzidveria, čo ho zbytočne sa nabaliac na jeho fyzično,  oberal o ďalšie sily.

  - Dobre poprechládaj a potom sa sťažuj aj na lampárni! Akoby ti nestačila omša v rádiu. Nikdy si nebol pobožný...Nikdy, čo sa pamätám, sme do kostola nechodili! Prečo práve teraz?!...- domŕzal Neal a sondoval okolie, majúc neodbytný pocit, že všetky zraky sú aj tak nalepené práve na nich dvoch.

  - Buď ticho... nechaj si tie reči. Nič o mne nevieš...- precedil cez zuby, smiešne krútiac klobúk v oboch dlaniach, čo zrazu nevedel, čo s ním a ruky potreboval. Jednu pre spoločníčku barlu, druhú...nie, druhú dnes naozaj nepotrebuje. Po jeho boku nejde nikto, kto má záujem byť o neho ovesený, pritúlený, opretý a šťastný, že je tam. ...že sú tam spolu. Oni dvaja a celý zvyšný svet to už vie, že patria k sebe.

  Druhú ruku nepotreboval. Potreboval ju len klobúk. V chráme Božom nezostáva na hlave...V chráme hlava musí byť čistá, pripravená prijímať...

  Tak rád by prijímal...jej dotyky, slová, šepot, krik, čokoľvek, čo by pochádzalo od nej.

  Už aj sám oľutoval, že šiel. Mohol zostať doma a čítať si...stíkrát znova a znova prečítať tie isté slová. Slová, čo ho jediné dokázali kriesiť z malátnosti, budiť z letargie, vlievať nádej a aj tak to boli len slová....Slová, slová, slová. Už...len slová.

  Pozeral bokom na ňu a dával pozor, aby sa v tých svojich typických privysokých čižmičkách nešmykla. Stále nemohol uveriť tomu, že dnešný deň trávi s ním. A nie s ním. Ani v to nedúfal. Už v to skrátka neveril. Ale Štedrý deň má takú moc. Zázraky sa dejú...

  Dala prednosť vlastnému otcovi. Teraz kráča po jeho boku pokorne na polnočnú, ako kedysi, ako malé dievčatko v mestečku do kaplnky patriacej kláštoru, lebo mestečko nemalo riadny kostol, ale na pobožnosti sa v mestečku chodiť sluší. Je to také mestečkovské. Posväť sa meno tvoje... Amen.

  Tu ich bolo veľa. Priveľa. Ona vybrala tento...

  Šiel by aj do chatrče z vlnkovaného plechu s kartónovými oknami a baterkou položenou na mieste večného svetielka, len nech je tu. S ním. Hrdým otcom, krásnej dcéry, ktorá vie, čo sa patrí...

  Len prečo sa nedíva poriadne pod nohy, ale obzerá sa kade-tade?!

  Prečo si len dal to nehorázne idiotské predsavzatie?! A to dokonca ešte v predstihu, pred Novým rokom! Teraz by zašľapoval nevie ani koľký vajgel do rozmokvaného chodníka a riešil, koľko mu ešte v škatuľke zostane, ak ho po nenormálne dlhej omši konečne vypľuje zas pred vráta kostola a bude môcť opäť vypaľovať zobák.

  Nebude môcť. Hlupák, nechal ich doma s nádejou, že vydrží. Vydrží bez cigarety, vydrží bez nej. Figu borovú. Buď – alebo. Ani jedno! Stepuje tu pri bočnej lodi a spomína všetkých svätých a ešte dvoch navyše a jedinou nádejou mu bude, ak ju aspoň zazrie. Príď kráľovstvo tvoje... Amen.

  Dobre si pamätal, kam má namierené, keď poodmietala všetky jeho návrhy, kompromisy a kreativitu pripravenú na tento deň.A, žiaľ, aj to, prečo.

  Stačil úsmev ako ospravedlnenie a povolil by jej ešte aj ten ďalší.

  Nie, v nijakom prípade! Dva dni abstinencie sú priveľa. 
  Utrel si doslova päsťou nos a nasilu zakašľal, aby mal aspoň pocit, že je to od fajčenia. Nevyšiel z neho ani obláčik pary.

  Možno to pochopil. Iste to pochopil. Jasné, že to pochopil. Nebude sa hnevať. Nebude namrzený a vyčítavý a vôbec. 
  Nebude tu? Mohol by tu byť. Ak pochopil. 
  Nebude sa hnevať. Nebude namrzená a vyčítavá a vôbec...
  Ak si domyslel, ak ju...ak bez nej nemôže byť, ako vravel...hííí, skoro spadla. Ešteže ju otec tak tuho drží.

  Obehla pohľadom okolie, ale všade len tma a nejaké tie blikajúce vianočné svetielka, čo nedávali ani zamak jasnej odpovede, či má nádej, či nie, či áno, alebo si môže trhnúť nohou, ktoroukoľvek premrznutou...Buď  vôľa tvoja... Amen.

domiceli