RUMBELLE - Poštovné úverované... 15. kapitola

Rumbelle

15. kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy, Šum trávy, Krik trávy, Podsádzanie trávy, Zlodej trávy

  Poštovné úverované...

...niekedy práve dnes...

          Pachuť vstrebaných nádychov z nemocničných chodieb je príšerná. Viac ako to! Sterilnosť evokuje akýsi pocit dezilúzie, že tu už nič nie je také, ako prv. Tu, nie je nič. Všetko nijaké. Všetko čisté, vydezinfikované, bez farby a vône. A predsa mal nenormálnu chuť na to živočíšne i ľudské sálajúce z jej prítomnosti na tejto odpornej k ničote vedúcej chodbe a všetko v plnom rozsahu, kvalite a hojnosti a vôbec... a dokázal si to nielen predstaviť, ale...

  Bola krok vpredu, keď jej stihol položiť ešte včas ruku na plece a mierne stisnúť, aby si ju sebecky pribrzdil.

  V duchu si síce opakovala číslo izby a preslov k Nealovi, aby ospravedlnila jeho a aj seba, ale obzrela sa a pozerala tak upokojujúco a mäkko, že neodolal, pritiahol sa k nej a chvíľu, iba okamih zaváhal, kým si oprel čelo o to jej, aby konečne stabilizoval vnútornú triašku.

 - Čo šalieš...- vyriekla, pritlačiac sa tým svojím hebkým  o jeho suché a paradoxne studené, mysliac si, že zas žiarli a je nežne drzo majetnícky, lebo mu vadí, že ide navštíviť muža, o ktorom jej neverí, že je iba starý známy. Mladý známy.  – Predstavím vás, ty Othelo, uvidíš sám, aký je to sympatický chlapec a aj to, že tvoje výbuchy žiarlivosti, hoci si cením, že momentálne neziapeš, len sa tu túliš ako šteňa k pouličnému hydrantu, sú úplne neopodstatnené. Alebo mi fakt neveríš?...-položila obe dlane na miesto na hrudi...kde mal pre ňu "miesto" a ona "dôvod" a pritlačila. Pridal svoje dlane. Opatrne, neveriacky, neisto.

  Z nízka svojej výšky dívala sa mu nad mihalnice do prižmúrených očí a nechápala, prečo je dnes taký nesvoj. Celú cestu v taxíku jej trasúcimi sa bruškami prstov hladkal ruku uloženú v druhej svojej dlani a mlčal. A teraz to čelo a ten pohľad. A všetky tie dlane...

  Toto nebol predsa On, akého ho poznala. Dvojzmyselný ešte aj v pohľadoch, nie to dotykoch. Žartujúci, hoci s vážnou tvárou, vážny s pokútnym detinským lapajstvom za fasádou dospelosti.

  Toto bol zrazu neistý, precitlivelý, nevyrovnaný, nesvoj...skrátka niekto, kto v ňom možno stále prebýval a driemal, ale nevenčil ho, neukazoval na verejnosti a ani jej, takže toto prevtelenie  muža, ktorého ľúbila, pretavenie sa do mäkkej, poddajnej a nestabilnej hmoty chlapca, ktorému zostala jediná nádej – pohltiť ju a nevydať realite, nespoznávala.

  Možno v tú prvú spoločnú noc v sene, tam bol podobne ostýchavý, trochu nerozhodný, váhavý a nežný, tak nekonečne nežný, až to bolelo. Aj teraz ju bolelo vidieť ho takéhoto a nechápať jeho pohnútky. Vtedy, prvýkrát, ok,  ešte nebol, nemohol byť  presvedčený o tom, že ho ľúbi, ale teraz... Otrieskava mu to predsa o tú strapatú hlavu bez ostychu, úprimne a jasne...

  Hlúpe objatie pred kostolom? Navyše na verejnosti! Pod lampou! Pred desiatkami ľudí! Nič neznamenajúce. A jeho to takto vykoľají...

  Neskôr sa s ním musí o tom pozhovárať. Teraz nemá čas. Chudák Neal.

  Chcel by jej ešte toľko povedať. Ešte objať, bozkať, splynúť, nepustiť a...

  Radšej si zvnútra zahryzol do pery. Podobral si jej tvár a iba sa letmo dotkol pier, cúvajúc už pri tom pohybe, nestarajúc sa, či do niekoho zozadu vrazí.

 - Počkám tu. Vonku. Tam...kúpim kávu...a počkám. Tam...- zahabkal a usmieval sa na celé ústa, vzďaľujúc sa od jej nepochopením kývajúcej sa tváre a prstov žmoliacich lístoček s číslom izby.

  Nadvihla a spustila plecia namiesto odpovede. Možno trochu sklamane vykrivila kútiky úst.

  Keď sa zvrtla a siahla na kľučku, zastal tiež. Ustrnul. Zvážnel. Jej postava sa stratila v izbe. Pás svetla zmizol. Dvere sa zatvorili.

  „Pás svetla zmizol...“ uvedomil si boľavo.

  Od sestričky vedel, že Neal má návštevu. 

  Má dve návštevy.

  Čosi hlboko vnútri mu zastavilo všetky vegetatívne procesy, vymazalo obrazovku, zoskratovalo systém. Videl len prázdnu chodbu. Potom už ani chodbu nie. Len to prázdno.

  Vložil ruky do vreciek, premlel medzi prstami pár drobákov a namiesto ku kávomatu vykročil von z nemocnice...ako rovná čiara na EKG,  monitorujúcom činnosť srdca. Toho jeho.

   Zadkom pribuchla dvere izby, hužvajúc v dlani  už nepotrebný papierik z recepcie a pátrajúc okolo seba i na sebe, kam ho zašije. V šere zatiahnutých žalúzií a sliepňajúcom neóne zboku, sotva rozoznávala čosi viac, ako zelenkastý nádych artefaktov zložitých prístrojov a plachiet.

  Samotka s jednou posteľou, strateným telom, posiatym hadičkami a zhrbená  kôpka, sediaca na kúsku stoličky pred lôžkom. Iba oblé vytrčené ramená a tiene lopatiek, hlava položená kdesi vpredu, na preložených rukách a tie na...to bude barla.

  - Dobrý deň...- vyjachtala, uvedomiac si, že to nie je lekár ani sestra či iný personál, ale zrejme návšteva, ako ona.

  Mužom pred ňou, lebo to bol muž, trhlo. 

  Pomaly, akoby ho každý pohyb bolel, dvíhal hlavu z rúk a natáčal ju spomalene k doznievajúcemu pozdravu.

  Oči sa im stretli.

domiceli