RUMBELLE - Poštovné úverované... 17. kapitola

Rumbelle

17. kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy, Šum trávy, Krik trávy, Podsádzanie trávy, Zlodej trávy

  Poštovné úverované...

...niekedy práve dnes...

          Prístroje odpípavali svoju monotónnu melódiu a nestarali sa o nič. Monitorovali Nealovo srdce, ale ďalšie dve v tejto miestnosti nechávali napospas samým sebe. Neboli poprepájané hlúpymi hadičkami, a predsa obaja cítili, že to neviditeľné puto, ktoré má schopnosť držať dvoch v jednom celku ešte stále tam niekde, v tom dusne nemocničnej izby, v sterilite reality a nekompromisnom osude, stále...  je. Chveje sa, je trochu rozstrapkané a možno i viac spriesvitnelo, ale ktokoľvek by sa pozrel na ich obyčajné človečie schránky, nesvoje, prekvapené, nepripravené a netušiace, čo ich to ešte čaká, nezaprel by jeho existenciu.

  Konečne rozplietla prsty. Konečne, vtiahla posledný vzlyk a odvážila sa aj spraviť krok, povedzme, len krôčik dopredu.

  - Nejdem nikam... Nemôžeš ma už vyhodiť zo svojho života. Už nie... – vravela odhodlane a hoci dvihol zrak a zadíval sa na ňu s nádejou, že to všetko znamená: „Zostaň. Vezmi si môj malý tieň. Dnes je to všetko, čo môžem dať, no, viac ako smiem...“ ihneď pochopil ostatné nevypovedané slová. Reálne slová  medzi riadkami. „Už nie...lebo tam „už nie som“...už nie som..., lebo...“

  Kedy stihla dozrieť?! Jeho malá, krehká, nežná Belle. Dievča s odvahou postaviť sa proti celému svetu za právo na svoju lásku. Bezhlavo, bláznivo, sladko naivne...

  Kúsok od neho totiž už nestálo plaché, trochu detinské dievča z ukradnutého denníčka, pripravené naplniť svoj tajný ružový sen, aj za cenu škrabancov a rozbitého čumáka, či popálených prstov. Stála tu zrelá, sebavedomá žena, ktorej playlist zo sekcie „O láske“ bol nahusto popísaný. A nielen ním...uvedomil si trpko.

  - Obaja máme diery v srdciach, ale ja nedovolím, aby priepasť zostala aj medzi nami len preto, že ty si sa rozhodol...ako si sa rozhodol. – dotiahla trochu menej sebaisto, ale stále rovnako rozhodne. – Chcem vedieť prečo! Čo ťa donútilo bez slova, bez vysvetlenia, bez akéhokoľvek náznaku zbaviť sa ma, ako nepotrebnej vreckovky?! – zorientovala sa v miestnosti a pritiahla si ďalšiu stoličku  k tej jeho, trochu bližšie, ako jej kázal zdravý rozum, trochu ďalej, než ju, nechápala prečo, nahováralo splašene tlčúce srdce. Stále mala chuť byť mu čo najbližšie. Stúliť sa v jeho náruči, oprieť sa o neho, dotýkať sa ho...

  Skúsil sa brániť. Skúsil vstať s úmyslom opustiť miestnosť a radšej prehrať kontumačne, než...

  Bez okolkov mu položila ruku na jeho, zakvačenú o barlu a stisla. Jej pohľad neumožňoval nijaké strečkovanie,  detinský protest, ani nič vyhováraniu sa podobné. Pochopil. Čas skladať účty. Má dať, dal...

  - Aj tak všetko, čo poviem, obráti sa proti mne. – nadvihol cynicky kútik úst a oprel sa dozadu, o opierku, zomknúc pery, aby sa mu konečne prestali chvieť a túžiť po tých jej, nech z nich liezli všetky tie obvinenia a výčitky.

  Prikyvovala. To mu nelahodilo, ale chápal jej postoj a bolo na ňom, či jej pomôže sa už dnes vyrovnať sa s lžou, do ktorej ju namočil, alebo sa trápne pokúsi naváľať obvinenia na celý neprajný svet za smietku nádeje, že sa jej pohľad, jej úsudok, jej názor, jej nerozhodnosť prikloní aspoň o milimeter na jeho stranu, miska váhy sa zaleskne svetielkom, vďaka ktorému...čo?! Opäť dostal ranu od vlastného mozgu, ktorý práve buchol na súdny stôl celý fascikel obvinení.

  - Čo chceš počuť, Belle? – usmial sa smutne. -  Povedz. Urobím čokoľvek, aby som ťa videl zas sa usmievať a...- pomrvil trochu prstami pod jej teplou dlaňou, ale ona ju ako popálená náhle stiahla. Hoci ju to následne zamrzelo.

  Sklopila zrak a stíchla. Stiahla sa do svojej ulity, paradoxne bezbranná a odhalená.

  Bolelo ho toto poznanie. Videl, kto stojí po jej boku. Videl, komu patrí úsmev, po ktorom tak prahol. Videl ho stáť aj teraz vedľa nej...

  - Neal ma potreboval. Nemohol som inak. Všetko sa zbehlo priveľmi rýchlo a ja som nemal na výber. Postavili nás pred hotovú vec. Buď, alebo...ver mi, Belle. Nikdy som sa nezbavil a ani sa už nezbavím pocitu viny voči tebe. Voči nám dvom. – nadýchol sa a radšej odvrátil zrak, aby sa nemusel dívať, ako bledne a odmieta látať onú pomyselnú dieru v srdci jeho planými výhovorkami, za aké ich v konečnom dôsledku považuje.

  - Čo chceš počuť?! ..že som nezvládol náš bláznivý vzťah a zdrhol z neho?!...že som si konšpiratívne vymyslel a zorganizoval svoju vlastnú smrť, len aby som sa ťa zbavil?!...že som to celé naplánoval?! ...celé to besnenie, čo sa dialo, keď ten svinský gang zistil, že Neal sa ku mne vrátil a pokladal to za zradu?! Počkali si ma a ...mohli ma radšej zabiť. Bol by pokoj. Lenže v tom čase nás oboch už mala v merku tajná polícia a zachránili mi na poslednú chvíľu život. Cena...však bola privysoká. Aby oni mali pocit, že sa Nealovi za zradu pomstili mojou smrťou, musel som zostať...pre svet...mŕtvy. Nová identita, nový život. A Neal ako korunný svedok kedykoľvek k dispozícii. Ak aj bol na čiernej listine tých podliakov. Od toho okamihu je dvakrát podčiarknutý. A ja s ním...Nedovolili mi ani ...nedovolili nám nič...- sťažka preglgol, natočil sa k synovi v žalostnom stave a oči sa mu zaleskli. – Ani toto nebola...nešťastné náhoda...Porušili sme pravidlá, zistili to a...To ja som ho donútil sa vrátiť, Belle. Ja som už nedokázal ďalej iba nečinne čakať na nové súdne pojednávanie a ...pozri...môj Neal...Nemohol som inak. - habkal.

  Ústa sa jej vykrivili.

  - Môžeš mi to...aspoň prepáčiť, Belle?! Môžeš mi...odpustiť? Niekedy...raz...prosím...- natočil sa zas k nej.

  Mlčala. Bledá, meravá.

  - To ja... som...  zlyhala. Sklamala...som ťa. – zúfalo pozrela jeho smerom a celý jej svet sa rozpadol. Vedomie, svedomie, život...v jednom okamihu.

  - Nie, nie, Belle. Prepáč. To som nechcel! – zaprel sa radšej oboma rukami do barle, inak by sa vrhol na ňu a ak by ho odstrčila, to by neuniesol. Neriskoval.

 - Je neskoro. Ja...teda pôjdem. – vstala. – Neal bude v poriadku. Verím v to. – snažila sa, aby jej slová pôsobili sebaisto.

  Vstal a skúšal sa netriasť sa rozrušením, ani bolesťou, čo mu vystreľovala z nohy i zo srdca.

  - Ja viem. Sú puknuté šálky a sú tie, čo sa rozbili. Definitívne. Tie nemá cenu lepiť. – usmial sa smutne, ale zhovievavo.

  Z kútika oka sa jej spustila dlho potláčaná slza.

  - Priskoro som vyhodila...tú ...iba...puknutú. – priznala, utrela slzu a so sklonenou hlavou vyšla z miestnosti, tichúčko zatvoriac za sebou dvere.

  Díval sa na ne ešte dlho.

  Vedel, že sú...a aj zostanú zatvorené. Pomaličky dvíhal ruku k náprsnému vrecku zvnútra kabáta, aby sa dotkol artefaktu v ňom. Stránky do vrecka narvatého denníčka mu šumeli pod prstami, akosi z čoraz väčšej a väčšej diaľky. Ale boli tam. Zostali. Tie mu už nikto nemôže vziať. Nikdy.

 Za jeho chrbtom sa konečne sám pokúsil nadýchnuť sa jeho syn...

domiceli