RUMBELLE - Peľové zrnká... 3. kapitola

Rumbelle
na motívy rozprávky Kráska a zviera 

3.kapitola

  Peľové zrnká

   

       Aj by sa vrátila späť ku kuchyni a oslobodila zajatého nedvižného a hnilého ako voš popolvára, ale nemala šajnu, ktorým smerom sú oba aj tak nechcené ciele. 
  O Gastonovi tiež veľa počula. Predtým. Nebol problém ho "zbaliť". Účel svätí prostriedky. A ona sa sem potrebovala dostať stoj, čo stoj. Vienok zelený sa rozhodla  riešiť cestou. "Tak pŕŕ...až tam cena nikdy neviedla. Radšej hriech za klamstvo, voči tomu namyslenému frajerovi vo flanelke na tričku s mimoňmi, ako... koľké je to prikázanie? No, babka by zo mňa radosť asi nemala...Žiadne: Aký peň - taký peň, ale pod ním tieň! Gaston je len ten peň. Dutý, natvrdlý. Pod ním teda ani za svet ležať nemieni. Spokojná, babi?!"
  Radšej nájde východ z tohto labyrintu a vypadne konečne domov. Už zabila priveľa času s tým hlúpym koniarom či šoférom, či čo to tu má za funkciu, aby ho strácala ďalej, zakopávaním  po temných chodbách o vlastnú bezmocnosť. 
  Jej vnútorné GPS  totálne zlyhávalo. Ešte skúsi klasický ženský postup: dvere, kľučka – stlačiť, nazrieť. Pokus a omyl.

  Cha! Ale väčšina nazretí viedla akurát tak do tmy. Absolútnej, nikde nevedúcej, nič z tajov zámku neprezrádzajúcej.  Toľko zatemnených miestností na jednej kope. Pozor, zmena. Šero. Že by svetielko na konci tunela? Východ?...Opäť omyl.

  Vŕzgavý zvuk ťažkých dvier otváral jej priezor do izby, ktorá sa v niečom trochu líšila. Vonku dômyselne naštelované reflektory, aby táto pamiatka zrejme vynikla a neunikla  turistom, čo uháňali po neďalekej diaľnici, v kombinácii s konečne otvorenými okenicami, čo  ostatným miestnostiam nebolo dopriate, ju akoby zvali dnu.

  Keď si oči zvykli na čudné chabé svetielka, v ktorých sa začínali črtať aj nábytok a iné doplnky, takmer onemela od úžasu.

  - Waw, ty brďo! To je najväčší kalejdoskop, aký som kedy videla. – zostávala v nie už celkom nemom úžase nad meniacimi sa farbami skiel vitráží rozsypanými po podlahe, čo kymácaním vetiev obrích stromov pred zámkom stále menili svoju polohu, intenzitu, farbu aj...všetko, na čo dopadli.

  Stála uprostred koberca, posiata zlomkami matných farieb a cítila sa ako v rozprávke. Čarovná víla práve kmitla paličkou. Nie už kvôli svetelnej hre, ale preto, že kam jej oči obsiahli, videla to, čo pre ňu bolo zhmotnením splneného sna. Stála rovno uprostred zámockej knižnice.

  Cítila sa ako v chráme. Dokonca sa pristihla, ako spína ruky a rozum jej prináša modlitby vďaky za možnosť tu stáť a zízať. Zatiaľ.

  - Tak vy máte tú nekonečnú drzosť sa mi vlámať do obytných priestorov?!  Bez pozvania?! Bez ohlásenia?! Bez môjho osobného láskavého povolenia?! – skríkol ktosi z úzadia.

  Hlas už poznala. Ani sa radšej smerom k zdroju neotáčala.

  Keď nejde hora...zdroj vykročil. Zdrapol ju drsne za rameno v snahe natočiť si ju k sebe a byť tvárou v tvár, skĺzla mu však a skončila prilepená o obnaženú kožu ramena. A pod prstami zakvačenými oň triasla sa ešte jemná látka blúzky.

  - Som...vám zničil...garderóbu. – uvoľňoval len pozvoľna kŕčom stiahnuté prsty pocítiac až v tom momente jemnosť jej kože, hoci už tá husia nedala na seba dlho čakať.

  Po chrbte mu tiež zutekali zimomriavky.

  Úplne hlúpo a nezmyselne sa snažil nadvihnúť mŕtvy kúsok látky a donútiť ho akokoľvek, myšlienkou, nemou prosbou, pritláčaním o rameno, dokonca, aby držal späť na pleci. Skúsil to posledné niekoľkokrát.

  S hlavou natočenou k jeho ruke stála nehybná, mlčky pozorovala, čo má v úmysle a pristihla sa pri tom, že jej to nie je vôbec smiešne. Tie letmé dotyky...pálili.

  - To je OK. To už také bolo. – vyhlesla, keď dal mozog pokyn, aby sa konečne prebrala z letargie a naordinoval jej lekciu, ako sa nenechávať za nič na svete obchytkávať cudzím chlapom na neznámom mieste, v tme a...dobre, babi! Toto nie je "nič na svete", ale šanca, chápeš? Pochybujem.

  - Akože ...sa to teraz tak nosí, drahá?! – strhol sa, zvýšil zas hlas a ustúpil o krok dozadu. - Dodriapané pančušky, odtrhnutý rukáv...ahá, ahá...deravé rifle...aj nosy a pery s kovovými krúžkami...pomerne odporná móda! - šermoval rukami, upozorňujúc ju necitlivo, negalantne na odevné nedostatky, niektoré očividné, iné odsledované na návševníkoch. Tiež by do zámku mal byť vstup len v nejakom tom "code dress", nie ako sa komu zapáči! Skúsi to navrhnúť starostke. Neskúsi nič. Nemá čas. Nechce sa mu.

  Premerala si ho aj sama. Už nemal trápny červený župan a vyšlapané domáce papučky. Bol celý v tmavom. Košeľa, nohavice, topánky. Jasná kvalita drahého materiálu. Má to štýl. Fazónu, strih. Dokonalé. Pristalo mu to. Všetko ale nemilosrdne a nekompatibilne posiate rovnakými farebnými nezmyslami v amorfných rozpohybovaných tvaroch, ako aj ona sama. Jediná pracka na opasku chytala trochu iného lesku.

  - Von!...z môjho domu, mladá dáma! – natrčil ruku smerom k dverám, zneistený, že si ho drzo, necudne, bez bázne premeriava, čo si pozorným okom  okamžite všimol. navyše sa začína usmievať. S tým nerátal. S tým rátal, ale nepatrí sa to! Je to dáma, nemá čo zízať ako teľa na nové vráta. Má klopiť oči. Červenať sa. Byť nesvoja. Pokorná, krehká, krotká...kupuješ mačku, drahý?!

  - Rada by som, ale...- začala otvorene, úprimne, nebojácne mu hľadiac do meravej tváre.

  - Nijaké „ale“! Henry!...Henry! – rýchlym krokom vykročil k dverám a zrúkol niekoľkokrát do útrob chodieb zámku. Potom sa k nej vrátil. Aj on sa rozhodol si "obzerať". On môže. Geneticky dané. Povolené. Prípustné. Ozaj?!

  Ozvena mu pomáhala a netrvalo dlho, vo dverách sa doslova zjavila postava územčistého, mierne zavalitého, skôr by sa dalo povedať, že dobre stavaného, dobre, dobre, aj dobre živeného staršieho muža. 

  Čakala livrej, metre čipkovaných nákrčníkov, lesklé obrie gombíky a tácku položenú na prstoch a druhú ruku noblesne za chrbtom. Stál tu však v bavlnenom tričku a teplákoch. Takmer po domácky. Ó, aké sklamanie. A nebola sama. Sklamaná z Henryho zovňajšku.

  - Dnes ste sa všetci spykli proti mne, alebo čo?! – rozhodil rukami, namiesto toho, aby vyslovil prianie, okrem aspoň mierneho ospravedlnenia, že „opäť“ ruší komorníka, ktorému padla už pred pár hodinami.- Neznášam takéto spôsoby! Dehonestuje to môj status! Môj honor! Moje postavenie v tomto dome! Ako sa vôbec opovažujete takto... – ukázal na ňu i na sluhu a mal čo robiť, aby sa stíhal nadychovať pomedzi výčitky  zhrozenia nad vonkajšou vizážou prítomných, ako po chvíľke prehovoru obaja z jeho slov a hlavne veľaznačných  pohybov pochopili. Najviac sa jej páčilo, ako napodobnil jej rozfranforcovanú blúzku. Šikovný herec. Tragéd. Alebo, s tými škvrnami z vitráží na čiernom pozadí, skôr mlok. Vykúpaný v amfetamíne.

  Jáj, tak preto sa prezliekol. Aby mohol byť na koni a buzerovať ostatných! Preblesklo jej mysľou. 
  Henry sa však chopil preslovu. Našťastie. Jazyk ju už začínal svrbieť. Riadne.

  - Ráčte prepáčiť, pane, ale o takomto čase, mojom voľnom čase, ráčte dovoliť,  sa v posilňovni vždy venujem joge a cvičeniu Pilates, ako ste mi boli bývali odporučili, aby som sa nehrbil a mohol si naďalej plniť svoje povinnosti, vyplývajúce zase z môjho postavenia v tomto dome. – odpovedal vážne starec, vôbec nie však pokorne, ako očakávala.

  Ďalšie sklamanie. Zrejme roky vycepovali jeho tón do tejto polohy, ktorá nebola neúctivá, ale vyžadovala patričnú úctu k veku i postu hlavného komorníka. Jediného komorníka. Nenahraditeľného. Verného. Poslušného, skrátka TOP medzi komorníkmi. Iste to tak bude. Konšpirovala v duchu. Ale mohol mať livrej. To by bolo aké peknééé...

  - Nechcem nič počuť. Vyprevaďte slečnu. Zablúdila u nás, chudinka. - zatiahol sarkasticky. - A postarajte sa, aby navždy zabudla na túto návštevu a cestu späť k nám si vôbec nezapamätala! – proklamoval dôležito.

  „Vyhadzuje ju?! Vyhadzuje. Z tejto famóznej, úchvatnej knižnice?! Z vlastnej knižnice. Sem sa už nebude smieť nikdy vrátiť?! Nebude. Nikdy?!“...mozog hnal na myšlienkový mlyn zúfalé asociácie. „To nie! To nemôže dopustiť!“

  Ústa však zlyhali.

  - Už aj idem! – vykročila.

  Odľud jeden odporný, hulvátsky, sprostý...Vyhadzuje ju...Stopla sa.

 - Nejdem, ...teda idem, ale najprv musím...ísť. – zahabkala nesvoja a rada, že ešte chvíľu času dostane na rozmyslenie, ako zachrániť situáciu.

  - Hej, to musíte! Nikdy ste sem nemali chodiť! Nikto vás nepozval a ani nikdy nepozve! A biletárke dám embargo na vstupenky do objektu týkajúce sa vašej nežiaducej osoby. Takže ani ako turistka. Odíďte! Okamžite! Henry...- obrátil sa na sluhu a prenechal ju v jeho kompetencii, ruky spokojne založiac za chrbát, aby ho nenapadlo vystrúhať poklonu a spraviť z toho celého frašku.
  Skúsi zatiahnuť ručnú brzdu? Skúsi. 

  - Nerada vás iritujem, mrzí ma to...aj môj...nevhodný odev...- odtiahla vrch blúzky v snahe nájsť ramienko podprsenky a visiaci útržok pod neho zas vopchať, ale prsty sa jej chveli rozrušením, tak sa to nijakovsky nedarilo a nechtiac odhaľovala aj viac, ako len kúsok kože a ramienka...a ramienka...a ...bieleho ramienka...a bieleho ramienka a bieleho...o-ou.

  Henry zahmkal, vidiac, ako sa pánovi zaperlilo čelo a zamrzli večne rozfrfľané ústa.

  - Dovoľte, pane. Dáma mala zrejme na mysli, že by potrebovala toaletu. – pokúsil sa mu naznačiť.

  - Čože? Toaletu?! Ja...že...jej mám kupovať nejaké šaty?! – zvrieskol na chudáka.

  - Toaletu, vo význame...viete...onej miestnosti, kde...- hľadal teraz už tiež spotený sluha správne slová.

  - Viem! – vyprskol zas. - ...kde aj králi chodia pešo! Nerobte zo mňa totálneho idiota, na to tu máme iných! ...Nie, na robenie...na toho...idiota...toho idiota...tu máme. – začínal sa zamotávať do vlastných slov a doplo mu, že bude múdrejšie mlčať, šetriť a vážiť slová, ako sa strápňovať každým ďalším. Fraška je tu.

  - Ak láskavo dovolíte, pán Henry ma pochopil, ja...- skúsila tiež len opatrne, aby svorne ukočírovali jeho momentálny útlm a zachovali mu ho. Márne.

  - Von! Mňa vaše urologické problémy vonkoncom nezaujímajú! Oberáte ma o čas! O nervy aj o schopnosť ovládať sa a byť diplomatom v každej situácii, ako sa na gentlemana patrí! – ziapal zas na plné ústa.

  - Pane, nechcem vás uraziť, ale keď už sme pri chytaní sa za slovíčka, mali by ste si pozrieť Winetoua. Červeného gentlemana. Aby ste videli, čo je to skutočný gentleman! Červený síce zas už ste, aj keď ten župan mi bol sympatickejší, ako tento ponurý karnevalový kostým... - premerala si ho od hlavy po päty, snažiac sa mať bradu riadne vysoko. - ...to je akože prevlek  za Temného pána hradu? Dosť nevydarený,  aby ste vedeli. Chýba vám nielen vkus, elegancia a noblesa, ale aj akákoľvek diplomacia a čo je galantnosť a empatia si láskavo vygúglite už sám. A nemusíte ma vyprevadiť. Východ nájdem aj sama!...- vykročila, vrátila sa. -  Nenájdem. Henry, ideme! – lapla starca pod pazuchu. - ...a ocikám vám najbližší kríček, aby ste vedeli! A nemusí byť ani temný! -   rázne vykročila z izby, ktorej sa tak veľmi nehodlala vzdať, nechajúc za chrbtom pána knižnice s penou na ústach.

  Bolo jej jasné, že práve škrtla zápalkou a z podkladov na diplomovku sa stal razom most. V plameňoch. Totálne v plameňoch...

domiceli