RUMBELLE - Poštovné úverované... 20. kapitola FINÁLE

Rumbelle

20. kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy, Šum trávy, Krik trávy, Podsádzanie trávy, Zlodej trávy

  Poštovné úverované...

...niekedy práve dnes...

          Z tejto strany posuvných dvier sa nevidela. Takúto moc mali iba, keď si prichádzal zvonka. Architekt by mal vrátiť diplom. Či nie je dôležitejšie, ako odtiaľto vychádza zdravý človek – vidieť sa takým, než ako ťa tlačia na vozíku bezvládneho, bezmocného, skaličeného, napríklad...bŕŕ. Ale asi myslia na príbuzných. Pozostalých a tak. Môže si ten diplom nechať.

  Vedela si priveľmi živo predstaviť jeho zlomenú siluetu, zapretú o barlu, ako s vlasmi do tváre, v dlhom tmavom elegantnom kabáte opúšťa nemocnicu. Ešte chvíľu zastane, očividne nesvoj, kým sa rozletia lietačky, aj by sa obzrel, ale nikto nie je na jeho pohľad zvedavý a zámerne ľavou nohou vykročí späť do chladu sveta. Ľavou, aby mal na čo zvaliť nepriazeň osudu a svoje fatalistické ponosy čím odargumentovať.

  Mrzeli ju aj predstavy. Sama stála krok od dvier, v rukách biela obálka. Bez adresy, bez odosielateľa. Poštovné úverované. Iba jej krasopisne napísané meno...

  - Ja si vás pamätám. Vašu návštevu. Ešte v ten deň pacienta na žiadosť jeho otca previezli do inej nemocnice...nie, nepoviem vám kam...áno, chcel, aby to zostalo v utajení...tiež na žiadosť pána...počkajte, to meno si už musím nájsť v zozname...vporiadku, keď nemáte záujem o tento detail...- jasne, stručne, krátko.

  Doznievali jej v ušiach slová sestričky.

  Nechala sa vypľuť dverami. 

  Odtrhol zrak z obrubníka, ale cigaretu už skryť nestihol. Tvárila sa, že tentokrát ju to neštve. Iba záporne kývala hlavou.

  - Sú preč... Chápem to...- potriasla bezmocne hlavou, lebo nechápala nič. 

  Pritakal jej a utriasal si pre a proti s neznámymi v tejto kauze. Zatiaľ všetko "pre"...

  -  Možno bude stačiť tú vilu vyriešiť cez Reginu. Vieš, ona mala na starosti papiere, keď mi ju ...v testamente...daroval. Jej ich vrátime, aby...neviem. Je mi to jedno. Nemôžem sa tam vrátiť. Už nechcem. – dívala sa kdesi do hlbín po Vianociach sa spamätávajúceho mesta, jeho šľachotavého ruchu topiaceho sa snehu, rozmočených ulíc, domov s fľakmi po vlhku a kde-tu ešte zabudnutých výkladov s vianočným klišé tovarom...a chcela to všetko čistiť a baliť.

  Hľadel na obálku v jej ruke a radšej sa nič nepýtal. To nebola tá s pripravenými dokladmi od vily...

  Táto bola nová, neznáma. Ešte ju neotvorila. Nemusela by ju ani ...

  Všimla si jeho pohľad. Otáčala ju v rukách, skúšala si predstaviť, čo v nej asi nájde. Slová na rozlúčku...list...možno báseň. Ani jedno nechcela čítať.

  - Vezmi si to k sebe. – natrčila dlaň nezvládajúc triašku. – A ak budeš chcieť, povieš mi, čo tam bolo. – nevdojak fňukla a čakala, kým si ju vezme.

  - To nemôžem urobiť. Tých pár písmen si ty...Skráťme to, Belle,  prečítaj si ju a pozývam ťa na nejaký normálny kus žvanca, lebo mi tieto sviatky spôsobia žalúdočné vredy a budem mrzutý, ak mi doktori prikážu vstrebávať nejaké nízkokalorické obročiny. – kymácal sa tiež nesvoj.

  Zamrzela ju tá "Belle" namiesto "srdiečka."

  - Mám chuť na zavináča. A palacinky. – vtiahla do seba spodnú peru, kým jemu tá jeho vypadla práve z tváre.

  - Si sa s koňom zrazila...takéto chúťky?! ... Chceš sa zas pogrcať, ako dnes ráno?! – trhlo ním dozadu.

  Jej dúhové oči sa dívali akosi mäkšie, líca mala o pár odtieňov ružovšie a on navidomoči bledol a gestá i pohyby nezodpovedali vyrovnanému duševnému stavu, ani parametrom IQ v rozmedzí pred nutnou izoláciou.

  To chcela vidieť.

  - ...srdiečko... - zajachtal.

  - Máš šťastie, ty otec roka! Dnes ráno prišli! Inak by som ťa vyvesila do prievanu!...a vieš za čo?! – drcla doňho plecom a so spokojným "osrdiečkovaným"  úsmevom vykročila dolu ulicou.

  - Au...za čo?!  A začo?! – inštinktívne si siahol medzi nohy, ľudia-neľudia a pohol sa za ňou.

domiceli

Tak ľudkovia, koniec FF...

Ďakujem za Vašu priazeň, zdieľané komentáre, názory a tááák... Budem sa tešiť na ďalšie. 

PS: ...nejaké návrhy na nový fanfiction by neboli??? ... :-)