RUMBELLE - Poštovné úverované... 12. kapitola

Rumbelle

12. kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy, Šum trávy, Krik trávy, Podsádzanie trávy, Zlodej trávy

  Poštovné úverované...

...niekedy práve dnes...

          Aké nečakané šťastie, že ho poslal dokelu! Nemusí mať ani výčitky svedomia. Bol ochotný ho sprevádzať? Bol! Dlabe na to, že ho teraz necháva samého, len či niekde vonku nájde otvorený aspoň podradný pajzel, aby nezmrzol za ten čas, keď sa mu zachce ukončiť dnešný prídel kravín, ktoré sa deň za dňom akosi začínali stupňovať.

  Otočil sa, aby sa prežehnal. Pozorovací talent mu slúžil, vedel, že sa to má, ale gesto spravil skôr preto, aby naposledy skontroloval zhrbenú siluetu otca, skrčeného v lavici, s hlavou až skoro pod ňou.

  Našťastie sa priestor začínal konečne napĺňať, keby dačo, niekto už bude po ruke, aby mu pomohol sa vysúkať z lavice.

  Musí odtiaľto vypadnúť. Musí. Okamžite. Hneď. Zaraz!

 Cúvajúc do niekoho vrazil a zatackal sa.

  - Prepáčte, ospravedlňujem sa, nechcel som, som...- nedopovedal, niekto ho predbehol a ukončil výpoveď inak.

  - Ste...Neal! – natrčil na neho prst starší chlap, ktorého črty mu zatiaľ veľa neprezrádzali o nejakých tých záznamoch v súkromnej databáze ksichtov.

  Muž sa však začal rozrušene obzerať, Belle sa od neho, bez vysvetlenia na chvíľu odpojila. Nemal dobrý pocit.

  - Bola som si požičať modlitebnú knižku, vieš, zabudla som a tam vzadu sú...naukladané...pre takých, ako som...ja. – koktala mladá žena s očami prižmúrenými smerom k mužovi, ktorý stál oproti jej vážne sa tváriaceho otca.

  - Ahoj, Belle. Dlho sme sa nevideli. Už musím...prepáčte, ešte raz, pán French. Nechcel som. Naozaj, som nechcel...- habkal aj ten, ako pred chvíľkou ona a snažil sa rýchlo sa vmiesiť do davu, ktorého našťastie začínalo pribúdať.

  Nechala ho miznúť, ale len okamih.

  - Prepáč, otec...ja musím... Musím sa s ním pozhovárať. Nájdi si miesto a chyť ho aj mne. Prídem. O chvíľu prídem. – takmer vytrielila smerom von, sprevádzaná gánivými pohľadmi najmä starých ľudí, ktorí nechceli mať rušený dnešné večer  protismerom, a hlavne, ktorí si rýchlo potrebovali uchytiť nejaké to voľné miestečko v lavici, aby mohli v pokoji prežierať prištedrú večeru.

  - Neal! Neal! Počkaj, prosím. – zakričala a vyslúžila si ďalšie tvrdé pohľady, ale nedbala na ne.

  Mladý muž prešiel ešte na druhú stranu cesty, ale tam zastal a pokojne sa obrátil, vyčkajúc, kým k nemu nedobehne.

  Vydýchavala rozrušenie a skúšala letmý úsmev. Nešlo jej dobre ani jedno.

  - Ja...rozprávala som sa s Emmou. Vravela mi, že s tebou bola. Predo mnou sa nemusíš skrývať, viem, že nie si na úteku z väzenia. Emma mi povedala všetko. – položila mu takmer familiárne ruku na plece.

  - Všetko? – otočil sa k nej muž a tvár sa mu rozmrvila kadečím a oči upriamili na vysvietený vchod do chrámu.

  - Hej, hej. Vravela, že si korunný svedok a tým, že...mrzí ma smrť tvojho otca. Ani som nestihla ti potriasť rukou a ...nebol čas ani na úprimnú sústrasť. – hovorila čoraz potichšie, s pohľadom zalepeným na premočených špičkách svojich čižmičiek.

  Tak jej „všetko“ bude zrejme iné všetko, ako to jeho. A to je dobre. Teraz je na ňom eliminovať možnosť istého nechceného stretnutia.

  - To je OK, Belle. Bola to...nešťastná vec. Ja som sa vtedy v nemocnici tiež zachoval ako...- zachoval si sa tak, ako bolo potrebné, len je teraz otázne, ako to podáš a vysvetlíš jej, napovedal mu rozum a ústa chvíľu nevedeli, čo povedať.

  - Emma vravela, že jeho smrť bola pripísaná tomu gangu a tvojou úlohou je svedčiť proti nim. Aspoň takto môžeš...môžeš mu splatiť všetko to, čo...pre teba vždy robil. Som na teba hrdá Neal. Aj ...on by bol.– oči sa jej leskli, ale už mala silu dívať sa do tých jeho.

  On nie. „Robil?!“

  Nie, on ešte stále robí. Deň čo deň sa musí dívať na neho, muža, čo odhodlane prestrihol niť svojho vlastného súkromného života, strápeného, nešťastného, ale pripraveného čeliť nepriaznivému osudu, len aby ochránil svojho jediného syna a ukázal mu, že je tu pre neho aspoň teraz, keď nebol kedysi. Tie výčitky sa mu zabárajú stále hlbšie a hlbšie a teraz tu stojí ona, jediné svetielko v jeho živote, ktoré sfúkol, aby konal tak, ako mu káže srdce, hoci ho práve tým činom vytrhol z hrude a rozmelnil na prach...a ona vytrháva tie výčitky, balí ich do slov, brúsi ich konce, aby mu ich znovu vrazila ešte hlbšie...netušiac, že tak činí.

  Zhlboka sa nadýchol a silno ju objal. Zovrel v náručí a skúšal zastaviť príval nových a nových myšlienok.

  Poddala sa objatiu a bolo jej zrazu tak nejak lepšie.

-          Ako vieš o tomto kostolíku? – spýtala sa, šepkajúc do jeho bundy.

  Objatie povolilo a jemu nezostalo nič iné, len sa dívať smerom k nemu a márne hľadať odpoveď na jej otázku.

  Nevedel o ňom nič. Mal pravdu. Nič o jeho živote. Nezaujímal ho. Nikdy. Chvíľu pozoroval Belle v ňom, ale...nezaujímalo ho to.

  - Minulý rok som sem nedokázala prísť. Bolo to príliš čerstvé. Ale, veľa vecí sa zmenilo a už mám silu preniesť sa konečne nad tou stratou, hoci...nikdy na neho nezabudnem, Neal. Veríš mi? – otočila sa aj sama k východu, kde ešte stále tlačil sa dav posledných opozdilcov a len nad ich hlavami svietili sviečky a vznášal sa akýsi nadpozemský pokoj prifarbený ich žltkavým svetlom, jemne prevoňaný kadidlom a spolupatričnosťou...

  - Keď bol so mnou na príjmačky na výšku, tak sme sa nejak, ani ti neviem ako, ocitli práve tu. Vošli dnu a boli tu iba my dvaja. Tvoj otec nikdy nemal bláznivé nápady, ale v to popoludnie...vymyslel, že tu sa naše životy raz navždy posunú iným smerom. On vedel, ako túžim po obrovskej svadbe v kostole...a som zas vedela, že ako rozvedený muž mi to nikdy nebude môcť splniť. – tvár jej skrášľovali spomienky.

  Neodvážil sa ju prerušovať. Nevedel o tom nič...

  - Povedal, že tak spravíme práve na Štedrý deň, tým si zabezpečíme plný kostol svadobčanov a bude to náš malý súkromný zázrak...Budú tu akože svadobania a výzdoba a kňaz a my sa tajne, iba tak, súkromne, vieš, nie, naozaj, ale...naozaj pre nás dvoch...vezmeme... – z kútika oka sa jej spustila malá kvapka. Chvíľu pomaly tiekla, nabaľovala neviditeľný peľ nostalgie z jej tváre, aby ho odniesla kdesi dolu, do tvrdej reality zeme.

  - Belle, je mi to ľúto. Ale...- bože, pomôž, čo teraz...- Vieš, ja si myslím, že by si tam nemala chodiť. Všetko je preč. Načo jatriť staré rany? Máš predsa  krásnu spomienku...- nevedel, čo povedať. Nemohol dopustiť, aby...

  Nečakal, že prikývne.

 - Ani ty si nemohol dnu vydržať. Však? Malo to byť naše tajomstvo, ale som rada, že ti o ňom povedal. Patríš predsa do rodiny. Bol by si mojím veľkým synom...- krútila perami, pokúšajúc sa nájsť stratenú rovnováhu. – Počkám otca tu, vonku. Sama. Alebo s tebou, ak môžeš ostať. – strčila ruky do vreciek kabáta, odhodlaná pretrpieť zimu, lebo vnútri ju bude hriať pocit, že ju ľúbil...

  Stál vedľa nej a modlil sa. Prosil o odpustenie. Nie Boha, ako sa patrilo v túto noc. Ju. Belle. Krásku, čo netuší...ale verí v lásku.

  Nič nie je večné...moja malá naivná Belle.

  Možno iba ona. Láska. Možno sa pretaví do inej podoby, vystrieda telá, ale stále je to ONA – láska, ktorá dokáže zázraky. Videl, ako je šťastná s ním, svojou novou, nájdenou polovičkou srdca a nevedel si predstaviť, čo by sa stalo, keby...

  Odpusť mi to Belle... Urobím všetko preto, aby si nemusela stáť zoči-voči svojej minulosti. Tvoje šťastie je už niekde inde...Buď mu verná.

domiceli