RUMBELLE - Poštovné úverované... 3. kapitola

Rumbelle

3. kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy, Šum trávy, Krik trávy, Podsádzanie trávy, Zlodej trávy

  Poštovné úverované...

...niekedy práve dnes...

          Ruch prilákal tretinu mestečka. A ešte nejakých dvoch, troch navyše. Jeden by nepovedal, koľko je tu nezamestnaných, bezprízorných, záškolákov a aj dôchodcov. Všetci sa tvárili, že len náhodou prechádzajú, ale naštartované mobily vo vreckách, čo ak zachytia hviezdu, boli neklamným dôkazom, že samoobsluhové tamtamy makajú permanentne, bez výluky, skrátka aj v tomto prípade  nezlyhali.

  Vila pána nebohého profesora sa zas raz preslávi. Je úplne jedno, čo sa tu ide natáčať, hlavný bude cestovný ruch a ruch vo všeobecnosti. Lebo mestečko bolo odjakživa a v poslednom čase detto, ako prispaté. Aj keď frazeologizmus „zdochol tu pes“ si nikto nedovolil, dokonca ani tí, čo mali pána profesora v zuboch.

  Aj suseda spoza plota, pripomínajúca vyvarenú mandelinku na bobkovom liste trčiacu z krumpľovej omáčky, len zamračene zízala na nesympatických ľudkov v šiltovkách a dlhých pršiplášťoch, naťahujúcich tu akési prapodivné káble a rozkladajúcich stoličky, konštrukcie  a zátarasy, čo nemali ani toľko chochmesu, aby ju slušne pozdravili.

  Zakvačená pod jeho ramenom, pritiahla si kapucu hlbšie do tváre a nos votkla do trikrát omotaného šálu, ale bola jednou z miestnych hviezd, tak márne.

  Ani on sa netváril nadšene. Byť tu za toho druhého a mať byť prvým, to nešlo dohromady jeho ješitnému egu v algoritme úspešného spisovateľa i milenca v jednom, ani omylom. Ešte pred časom sa cítil veľký geroj, od ktorého druhotriedne štúdiá odkúpili scenár na pokračovanie niečoho, čo už roky beží a popravde trochu skapíňa. Totálne všetko prekopali, až nezostal kameň na kameni a on musí držať hubu a krok.

  Prečo sa len dal nalomiť kráskou, že chce mať všetko pod tým pekným palčekom s nalomeným gélovým nechtom? Mohol radšej do niečoho stúpiť, než jej navrhnúť, čo jemu navrhli, čo on im vlastne navrhol. Skrátka. Táto sprepadená vila bola pridobre opísaná v jeho diele, aby sa nevyskytla aj na obraze.

   Dobre on vedel, že jej cieľom nie je kontrola stuchnutého vzduchu vily, ale uvidieť istého Roberta C. – hviezdu seriálu, do ktorého bola už ako decko platonicky zaľubinkaná a vytĺcť jej to z tej peknej kučeravej hlavy nemal to srdce. Starnúceho seladona za výraznú konkurenciu beztak nepovažoval, tak prečo nemať u nej malé bezvýznamné plus? Pochvalu pred naštartovanou vétrieskou? Há...

  Mrkol na ňu zboku a fakt nechtiac žmurkol, čo jej však urobilo takú radosť, akoby práve dostala od Krasoňa pozvánku na ples. Pritiahla sa k nemu viac, zakvačila a oprela hlavu o plece.

  Ako rád by ju natočil k sebe a vybozkával ako tekvicu.

  A jéje, stará známa susedka za plotom. Teda skôr stará, ako známa, len čo je pravda... skončilo mu v zornom uhle.

  Zakýval jej. Prekonal zábrany.

  - Zdravím, vy ste sa vôbec nezmenili...- skúsil byť galantný.

  - Vypadám snáď ako chameleón, že by som sa mala?! – zrúkla na neho úspešne, šťastná, že si má na kom vyliať zlosť. – A ty na mňa tiež nezízaj ako žaba z prachu, slečinka! Šak pán profesor sa musí v hrobe obracať, keď vidí, čo to  tu páchate! Horkýže obracať! Ventilátor tam už robí za to, ako ste naložila s jeho vilkou-vilôčkou! – natrčila ruku v palčiaku smerom k Belle, márne ju chránil svojím závetrím.

  Aj by bola dačo štipľavé odvrkla, ale k domu práve prichádzala dodávka a na ulici nastal šum a vírenie, kam sa najlepšie postaviť, aby sa videlo.

  Hlúčik ľudí ich odsunul k plotu hraničiacemu so záhradou všetečnej susedy a či chceli, či nie, stáli skoro tesne pri nej.

  - Ja som ešte neskončila, aby ste vedeli. ..- nahla sa a strčila hlavu medzi nich, takmer ich oddeliac od seba. – Já náhodou verím na paranormálne javy a mám za sebou aj kurz reiky a dve školenia vykladania tarotu a to vám poviem... Tutok to nie je s kostolným riadom. – stišovala hlas, ale nemali najmenšej potuchy, o čom točí.

  A nemali najmenšej chuti sa jej pýtať.

  - Videla som ducha! – povedala a prežehnala sa. Ľavou rukou, lebo pravú mala v palčiaku.

  Pozreli na seba zúfalo, ale nemali možnosť uniknúť jej rečiam. Skúsi protiútok. Diplomaticky.

  - Nechcem sa vás dotknúť...- začal, aby sa hrdinsky zastal svojej polovičky a nedonútil ju sa realizovať, vidiac, ako ju začína jazyk už svrbieť, ani sa k nej radšej neotočil a schytal zas.

  - Ale mohli by ste...- vytasila na neho suseda  kus protézy aj s vlašským šalátom od obeda.

  - Nie, nemohol! – stiahla si Belle tri vrstvy zaslintaného šálu z tváre  a zabodla do nej zamračený pohľad. – A prestaňte sa už konečne do mňa aj môjho...prestaňte sa do nás, láskavo, navážať, nikto na vaše nočné mory nie je vysadený! Umožnila som tejto televíznej spoločnosti natočiť si v "mojej"... - zámerne zdôraznila. - ... vile niektoré zábery potrebné do seriálu. Je to fantasy seriál, budú tu pobehovať kadejaké rozprávkové postavičky, tak si dávajte bacha, aby vás náhodou tiež neangažovali! Ak ich dračica dostane zápchu, ráčim vás ponúknuť ako alternatívu preháňadla, bez nároku na tantiémy, drahá susedka. – prskala nervózna, že jej nedovolí sledovať scénu pred domom, kde sa začína zhromažďovať štáb.

  - Belle, utíš sa, srdiečko... – tľapkal ju zhovievavo po zakvačenej dlani, aj keď hrdý, že ich bráni ako levica a trochu vyštengrovaný, že ho nijako nepomenovala vo svojom prejave, pevne rozhodnutý, že sa jej na to priamo opýta pri najbližšej príležitosti, ako „čo“ by ho označila.

  - A just som videla ducha! Jeho ducha! Tam hore, v tom okne. Odhrnula sa záclona a stál tam on...možno chcel byť mojím snom...- vykladala tajomne, vykrádajúc nejakú popovú odrhovačku o text, aj keď sa obaja tvárili, že už ich zaujíma iba to, ako sa...bože, je to „ON“!

  - Pozri, pozri...- poštípala ho s piskotom do lakťovej jamky. – To je on, Robo! A díva sa naším smerom! On sa na ...mňa díva! Ja zamdliem...On...on... On sem kráča, sem, k nám...- naozaj jej bolo na zamdletie.

  Dlhými krokmi sa k nim blížila neveľká postava v elegantnom obleku, šitom očividne na mieru, z tých najkvalitnejších látok, hoci šlo, pravdepodobne, len o kostým. So širokým úsmevom ignoroval blesky amatérskych fotoaparátov a šinul si to priamo k ich trojici.

  Už-už by mu podal ruku, predstavujúc si, že tejto hviezde seriálu niekto isto povedal, že on je autorom libreta, podľa ktorého tvorili scenár pre túto sériu, keď ich on odsunul od seba a  plot, neplot, pritisol sa k monštru za ich chrbtom.

  - Hallo, vy moja stará fronta! Ja som vedel, že sa naše trajektórie ešte musia spojiť! Nedá sa zabudnúť...nedá veru...Nájdem si minútku a hodíme reč. ...aj zo dva-tri tej vašej ohnivej vody! Pálite ešte? Či aj sem dotiahla prohibícia? – doslova sa rehotal na plné ústa a potľapkával sa so susedkou, čo sa obdobne vyškierala, ale už jedným okom zároveň pózovala mobilom svojich súkmeňovcov.

  Zdvihol ešte palec, olajkoval zrumenenú starenu, nonšalantne sa otočil a plavne odchádzal, nechajúc všetkých na rozpakoch.

  - Boby je úúúžasný, však?! – zalomila rukami práve orgazmicky odbavená žena a hrdo dvihla bradu. – A nezabudol, joj, veru, nie, na mňa sa nedá tak ľahko zabudnúť... – častovala sa chvíľu superlatívami a Belle zabudla aj zatvoriť ústa od údivu.

  - No?! Čum na háky! Sa dívaš, akoby si videla ducha! To ja som ho videla, aby si vedela. Tam hore. V okne. Niečo si čítal...asi záveť. Aj som videla, ako ju trhá...aj sa mu nečudujem. Duchovi. Ale musím vám poďakovať, nebyť vás, Bobyho už nemám šancu stretnúť. Majte sa. Idem sa trochen vyštafírovať, aby som sa mu ľúbila. – odcúvalo torpédo do útrob svojho gýčového príbytku a nechalo ich so spadnutými sánkami vstrebávať práve prekukanú scénu.

domiceli