RUMBELLE - Tanec nepriznaných 8. kapitola ROZDIELY

OUAT - Rumbelle

Tanec nepriznaných

8. kapitola

Rozdiely..

      Pritúlila ma v náručí a hoci čakala ostrú spŕšku napajedených slov, bola rozhodnutá to prestáť a ochrániť ma za každú cenu. To si nemyslím, to viem. Robila to vždy. Ona je už taká...

  Maleficent pozrela na Golda, na Rumpla a zas späť a nedalo jej.

  - Vyzerá ako tvoj vlastný brat. Ako dvojča. Prisám vačku! Rovnaký ostrý nosisko, rozcuchané vlasy, nevraživý pohľad, vráskavá sivastá pleť...- rozplývala sa a nešetrila „komplimentami“.

  - Zmĺkni, drahá! Ja tiež, keď sa na teba vždy pozriem, musím si klásť otázku: Čo to vlastne tá príroda chcela?!...a predsa si nedovolím urážať tvoje city! – precieďal podráždene, ale potichu, stále neveriac, že o nich nikto nevie.

  - Cha-cha-cha! A kto mi nedávno povedal, že keď som sa narodila, mohli ma pokojne použiť na plagát propagujúci antikoncepciu?! – nedala sa.

  Gold sa zhlboka nadýchol, pozorne si ju obzrel a ešte pokojnejšie odpovedal.

  - Po prvé som bol opitý, to je pre gentlemana poľahčujúca okolnosť a po druhé...asi som ťa predsa len mal oboznámiť s tvojou minulosťou skôr, ako sme sem prišli. – zaváhal, ale pokračoval. -  Zatiaľ len toľko, že ty, drahá, si sa narodila ako dračie mláďa a preto si aj dnes tu, so mnou. Musíš mi pomôcť...- stíchol, lebo jeho alter ego začalo práve s výčitkami smerom k objímajúcej sa dvojici pod nohami.

  - Ako si to vôbec dovoľuješ otravovať ma a  žiadať ma o niečo?! Kto si tu?!...- natrčil na Krásku prst.

  Nerozhodilo ju to. Poznala ho už veľmi dobre a vedela, ako na neho.

  - Som tvoja slúžka. Pokorná, poslušná. Plním všetky tvoje priania a verím, že jedným z nich je aj to, aby Dearie opäť mohla zostať so mnou...na tvojom zámku, kým... Miesta je tu predsa dosť...že budeš taký dobrý, veľkorysý, milý...- radšej zmĺkla, aby to s lichôtkami, na ktoré si potrpel, ako každý chlap, neprepískla.

  Odo mňa dostala ešte jednu jazýčkovú...Na líce.

  - Tá malá je sladká. Tým, že povedala „slúžka“, myslela asi, že je mu manželkou, však?! Správajú sa tak k sebe...– zamyslela sa Maleficent, stále neprežrejúc to označenie „Dračie mláďa“...

  - Si optimistka, drahá...a optimizmus v tomto prípade je, žiaľ, len nedostatok informácií. – povzdychol Gold a zaprel sa o palicu, aby sa trochu uzemnil, lebo ho to nutkalo vyraziť proti Rumplovi a „dohovoriť mu“...Ale v tomto stave, to neprichádzalo vôbec do úvahy.

  - Zato ty sa mi zdáš, ako totálny flegmatik! Vyzeráš, že ťa dnes nerozhádže ani ručný granát...- nešlo jej do hlavy, kde zrazu zmizla jeho prchkosť a podráždenosť.

  Prečo tu iba mlčky stojí, zíza a počúva.

  - Drahá, sme iba dva malé kamienky, nemôžeme sa tu teraz hrať na štrk! -

  Pozrel na ňu. Opäť si uvedomil, že ju mal, napriek riziku, oboznámiť s plánom, cieľom cesty, skrátka so všetkým...Teraz nie je čas. Len, aby ešte nejaký bol.

  Rumpel sa zohol a nešetrne zdrapil Krásku za rameno, surovo ju zodvihnúc zo zeme.

  Radšej ani nevrčím, aby som nepriliala oleja do ohňa, ktorým mu doslova  horia oči.

  Ale všimol si, že sa na neho pozerám.

  - Tak sa mi vidí, že som ťa minule nezavliekol dostatočne ďaleko od svojho zámku, Dearie! – zaškriekal, až mi vyplo moje citlivé ušká.

  - To od teba nebolo veľmi pekné. Bol to neférový, podlý čin, ktorý ťa nebol hoden...tvojej veľkosti...sily...Teba, ako všemocného Temného pána...- začala habkať Kráska, pochopiac, že prvú časť výčitky trochu prehnala.

  Prehnala.

  Pritlačil prsty o jej plece a celou silou nás odšmaril do cely, ledva sme to ustáli. Gold s Maleficent si ani nestihli uvedomiť, že sme preleteli cez nich.

  - Ja, že som bol neférový?! Podlý?! Ja, čo som jej dal obojček s kľúčikom od svojej vlastnej brány?!...- zasmial sa ironicky, spomenúc si na ten krutý, naoko nevinný  žartík, s "kľúčmi od domu", ktorým ju len zranil. - Nebolo to dostatočne ústretové gesto, pre toho malého chlpatého bastarda, čo mi tu púšťal chlpy a rozsieval blchy po pevnosti?!...- pokračoval s výčitkami.

  - Odvliekol si ju tisícky míľ od zámku. Vraj, nech ukáže, čo vie...- vrátila mu Bella so slzami zas na krajíčku.

  - To bola predsa dohoda, nie?! – zaškeril sa.

  - Pôvodne hej. Sľúbil si mi, že ak pripustím, že sa jej vzdám, kvôli tvojej skúške, tak v prípade, že nájde cestu domov, povolíš...aj mne...ísť domov...Ale netušila som, ani v najhoršom sne, že budeš taký...taký...- radšej ani nedopovedala. -...tisícky míľ ďaleko...a ona bola iba malé šteňa, Rumpel! - zopakovala mu slová stávky. – Dúfam, že sa zachováš čestne a dodržíš našu dohodu. Ako vidíš, Dearie to dokázala,  vrátila sa...- zmĺkla.

  Všetko zmĺklo. Každý zmĺkol. Akoby zastal čas. Akoby ktosi stlačil pauzu na ovládači a odbehol...

  Trvalo hodnú chvíľu, kým jej odpovedal.

  - Ty... ma hodláš teraz opustiť?! – zaznelo iným, akoby zlomeným hlasom.

  Keď si to uvedomil, zúfalo sa poobzeral okolo seba, zvrtol sa na opätku a rýchlo odkráčal preč.

domiceli