OUAT - Rumbelle
Tanec
nepriznaných
30. kapitola
Partia s časom...
Nie som síce strážny pes, ale môžem ho
zahrať.
Staviam sa na štyri, aby som bola
viditeľnejšia a tým pádom aj počuteľnejšia a poskakovaním
zľava-doprava a sprava-doľava dávam najavo, že: tu strážim ja. Ale
popravde, keby tu fakt bývam, na bránke by museli mať nápis: POZOR PES
a pod ním dodatok: NEZAŠLIAPNUŤ!...
A tak sa ku mne tá blondína, čo práve trhla bránkou aj správa.
„Ešteže ideš, Bella.“ rachotia kľúčiky
v zámke.
Len v košieľke telovej farby, strapatá,
uzívaná, mračí sa na mňa aj na nepozvanú návštevu.
- Prepáčte, že ruším, ale hľadám ubytko na
pár nocí a po meste sú vylepené plagáty s touto adresou, vraj
ponúkate podnájom, teda prenájom...fakt mi stačí na pár nocí, pani Goldová...-
natŕča pred paničku zmoknutý zdrap papiera a tá sa nestačí diviť...
A potom aj my, koľko pozná naozaj
sprostých slov.
Kúsky papiera ma zasnežili a prievan
z prudko zabuchnutých dvier odfúkol skoro na druhý schodík.
Chvíľu bolo počuť humbuk spoza dvier, potom
z nich vyliezla v starom kabáte s lodičkami naboso, len
z úst vytrhla zubnú kefku a šmarila ju ledabolo späť dnu, kým
zabuchla.
- Toto si ten gauner teda vypije! Šľak, aby
ho bral...- komentovala zamkýnanie a rázne vykročila, nás totálne
ignorujúc.
Žmurkla som na blondínu a pohli sme sa
za ňou. Cestou ešte postŕhala zopár pokrútených plagátikov z kandelábrov,
ja som jej pomáhala a niektoré solidárne ocikala. Krkvala ich a asi
takto si predstavujem besnotu. Čochvíľa z nej začnú padať napenené
sliny...
Zrazu zastala. Uvedomila si, že nevie, kam
vlastne ide. Z domu ho vyhodila, ale kde je?!
Pochopila som.
Predskočila pred ňu a zahopkala na
mieste. Pobehla dopredu, vrátila sa, pohopkala, odbehla.
Paradoxne bola inteligentnejšia blondína.
- Asi chce, aby sme ju nasledovali. – otočila
sa k brunetke. – Psy majú dobrý čuch a pravdepodobne zachytila stopu
z tých plagátov. – vysvetľovala mojej čudne sa tváriacej paničke.
- Jasné! Za ňou! – zarazila si tá ruky vbok
a ignorujúc, že je na ceste, bezhlavo vykročila.
Vkročila do vozovky. Nebyť blondínky, zramuje
ju odťahové auto páchnuce myšacinou.
Tá mi tak vrazila do nozdier, že som stratila
pojem o opatrnosti a...
Škrípanie bŕzd...
- Preboha! Váš psík! – vykríkla svetlovláska
ešte stále držiac Bellu za lakeť.
- Nie je môj! Patrí môjmu budúcemu
exmanželovi! – znechutene jej ešte vytkla chybu, ale obe sa pohli mojím smerom.
Viac si nepamätám. Teda len
niečo...útržky....obrazy...
Tvár Belly, tvár blondíny, nejaká čierna
tvár, čo predtým bola za volantom toho „myšieho smradu na kolesách“, jeho
hlas...ich hlasy...Jeho hlas...Jeho dobre známy hlas.
- Dearie! Dearie! – skríkol niekoľkokrát
z druhej strany ulice.
Jej tvár...jeho tvár...hlavy tých dvoch tak
krásne blízko vedľa seba...puk...vypli zvuk...puk...aj obraz.
- Nechcel som, sám mi vbehol pod kolesá.
Videl som, ako prechádza na druhú stranu ulice, ale náhle...úplne nečakane...
sa zvrtol a vbehol mi rovno pod kolesá...naozaj ma to mrzí...- stláčal
hlavu medzi ramená vyplašený černoch.
Nepočúva ho. Ani blondínu.
- Prepáčte, to bude moja vina. Som Emma
Swanová. Prišla som do mesta len včera... Hľadala som ubytovanie na základe
zrejme vášho inzerátu a ten psík nás viedol za vami...-
- Dearie...dearie...- ozýva sa z jeho
úst skoro plačlivo.
Nechápem, čo smoklí, veď som tu! Nad ním!
Dopsíchbĺch! Kde mám telo?! ...Čo je to za krvou polepenú brečku v jeho
rukách?! Fúúúj! Vyzerá to celkom ako ja!...Visia tomu laby, chvost, aj hlava
a kvapká z toho lepkavá krv...
- Je mi to ľúto...- zašepkala a strčila
posledný z plagátov nenápadne do vrecka kabáta, ako momentálne niečo
nepodstatné, nedôležité. – Prišla za mnou ešte včera. Nevpustila som ju...ani
dnu. ..Mrzí ma to...- stláčala pery a oči sa jej leskli.
Natiahla ruku smerom ku mne a triasla sa
jej, keď sa dotkla polepených chlpov ovesených v jeho náručí.
Vidím...ale už necítim...
To je od nej pekné, že ju to mrzí. Ale ja sa
nehnevám. Vôbec sa na ňu nehnevám...Na nikoho sa už nehnevám...je mi tááák
dobre...tak ľahko...tak voľne...tak krásne.
„Zbohom priatelia.“
Otočil sa a sklesnutý odchádzal nesúc ma
chladnú a oťažievajúcu opatrne v náručí.
Po pár krokoch spomalil, obrátil trochu hlavu
nabok, s dvoma kolmými vráskami uprostred čela, akoby mu niečo práve
došlo.
-
Čo ste to vraveli, slečna?!...Ako
sa to voláte ?... Emma? – vyslovil prekvapený.
domiceli
moje tušenie bolo zle... ale toto je... smutna cast... dufam ze FF bude pokracovat :) je to dobre rozohrate a zaujimal by ma koniec tejto hry :)
OdpovedaťOdstrániť