RUMBELLE - Tanec nepriznaných 27. kapitola PREČO ?

OUAT - Rumbelle

Tanec nepriznaných

27. kapitola

Prečo?...

    

     Dvere dreli. Už cez škáru obťažovala ich potuchlina a mŕtvolný puch, aký dokážu produkovať neživé veci, ktorým odopreli ľudské dlane. Nepotrebné, odložené, zabudnuté, zmierené s potupnou deštrukciou.

  S pohľadom zbytočne upretým do tmy prekročil prah a opanoval ho zvláštny pocit akéhosi nevysvetliteľného deja vu.

  Maleficent škrtla zapaľovačom a zhrozene pohliadla na kopy starých, poničených vecí, ležiacich tu bez ladu a skladu, zaprášených, obťažkaných plesňou a vlhkom nalíčených do sivasta.

  Podlaha praskala pod podrážkami a črepy porozbíjaných sklených predmetov zarezávali sa do nej so zvláštnym, bubienky ničiacim zvukom.

  Zodvihol akúsi nohu z nábytku a zo stola, alebo to bol niekdajší pult, nemilosrdne zhrnul na zem porozkladané predmety. Haraburdie protestovalo svojskými, sebe vlastnými zvukmi. Prejdúc na jednu stranu natrčil k žene opatrne prekračujúcej novú dávku neporiadku, holé dlane.

  - Vaše kasíno, slečna Maleficent. – usmial sa so šarmom krupiéra, osvetlený len tlmene, lampou zvonka.

  Zrazu sa cítil sebavedomo, dnes neporaziteľne.

  Oprela sa lakťami o špinavé sklo, natrčiac zadok tme a očami pokynula, aby našiel v jej kabelke balíček kariet.

  „V dámskych kabelkách svet dievčat zakliaty je...“ V tej jej bolo zakliatych tisíc ďalších vecí. Vrátane balíčka kariet.

  Mlčky sledovala jeho ruky, ako obratne vyberá úplne nové karty z obalu, mieša ich, prekladá, rozdáva...

  Chvíľu zízala do tých svojich, potom spoza nich na neho, akoby váhala. Akoby premýšľala. Akoby taktizovala. Akoby sa nevedela náhle rozhodnúť...

  Zneistel. Až teraz mu došlo, čo je v hre...Čo všetko je v hre.

  Pozeral na svoje pred okamihom otvorene vyložené ponuré čertove obrázky a tiež v duchu premieľal možnosti, kombinácie a prognózy možnej výhry, prípadne dosah opaku...

  Spomalene položila karty rubom na sklo a vytiahla spod nich prsty.

  - Vyhrali ste, Gold! – narovnala sa ako mačka a zívla, pretiahnuc si chrbát i paže. Prižmúrené oči namierila do dokorán otvorených dvier a vykročila smerom k nim.

  - Prečo... to robíte? – opýtal sa priamo, vynechajúc ponížené oslovenie, ešte stále držiac v chvejúcich sa prstoch špičky jej kariet, ktoré si, neodolajúc, zvedavo pozrel a potom ešte zvedavejšie na ňu.

  Zastala a nehýbala sa. Dlho stála a nehýbala sa.

  Trpezlivo čakal.

  - Viete, Gold...- začala potichu, ale náhle zmenila melódiu výpovede. – Viete, aké je to byť najmocnejšou, najbohatšou, najobávanejšou ženou v meste?! – predsa len sa zvrtla a pozrela mu rovno do prekvapených očí. – Aké je to byť ženou bez rodiny, bez priateľov, bez...nikoho nemám... Každý sa ma bojí, vyhýba sa mi, nenávidí ma, prípadne všetko dokopy!...Som unavená, znudená...osamelá. - stíchla.

  Pozorne počúval a čakal s obavou, kam vlastne mieri.

  Namierila na neho ukazovák.

  - Berte to, akože mám chuť na nejaké to dobrodružstvo! Vzrušenie! Niečo nové, nečakané, bláznivé, šialené! ...Prečo by som niekomu  nemohla darovať dom? Mám ich toľko, že na katastri už majú natlačený hlavičkový papier s mojím menom, aby ho stále nemuseli písať!...Apropó, tento tu som dnes sama tiež vyhrala v pokri. Zrejme je to bezhodnotná kopa dreva a trámov a možno, že nie...ktovie, čo sa tu môže skrývať za prekvapenia...- povedala tajomne. - ... ale ja budem z diaľky sledovať, ako s mojím darom, respektíve s vašou výhrou, aby som bola presná,  naložíte. Teraz, keď ste aj vy sám... Sám ako prst. Sám ako ja... Rovnaká štartovacia čiara. Hej, hej. Presne takto vyzerá  môj život! – rozhodila rukami po miestnosti. – Temný, smradľavý, neuprataný, plný zbytočností, ale aj  skrytých vecí, neodhalených zákutí a tajomstiev....Takto...A presne takto vyzerá aj váš život, Gold! Len sa tu rozhliadnite. Pobahnite si v ňom! Užite si ho!... – popriala mu, oprašujúc si ruky. – Urobte s ním niečo, Gold! ...Ja som zlyhala. Možno sa od vás niečomu priučím. Dokážte mi, že ste chlap! – prikázala rovno. – Zajtra na úrade vás už budú čakať listy vlastníctva.  – dodala.

  - Zajtra mám...rozvodové konanie...- spomenul si nahlas.

  - Tým lepšie. Dve muchy jednou ranou! Dvoma podpismi! ...Dúfam, že jej to už konečne podpíšete! – žmurkla. – Nesklamte ma, Gold! – vyslovila jeho meno prísne, ale v poslednej vete, akoby bola prosba.

  - Spoľahnite sa, slečna Maleficent.- odpovedal nezúčastnene, stále vyjavený z toho, čo videl v jej kartách...

  Zohla sa a niečo s námahou zodvihla zo zeme. Vrátila sa k nemu.

  Až keď opäť vykročila k dverám zrušiac svoj tieň, uvidel pred sebou  trasúci sa uzlík chlpov zízajúci vystrašene pred seba. Pes.

  - Váš osobný talizman, Gold...ako bonus k výhre. – usmiala sa. – Samota je sviňa, Gold. Nikto si ju nezaslúži. Nikto. Verte mi... – pozerala raz na neho, raz na psíka.

  Ulicou sa ozýval klopot jej vzďaľujúcich sa lodičiek.

domiceli