RUMBELLE - Tanec nepriznaných 19. kapitola PREMENA

OUAT - Rumbelle

Tanec nepriznaných

19. kapitola

Premena...

     Ešte stále mohol mať krídla, ešte stále mohol plávať v povetrí a vynárať sa a opäť ponárať do neznáma, pán času, priestoru a temnoty. A predsa jediné krídla, po ktorých teraz túžil, boli jej krehké ramená a jediné neznámo, kam sa chcel ponoriť, bol jej pohľad, v ktorom sa vynáralo čisté srdce...a práve tam... Len tam  chcel byť pánom, pokiaľ ona bude chcieť byť paňou...toho jeho.

  Prechádzal dlhou chodbou k jej komnate s nádejou, že ho čaká...že sa nenahnevala, ako ju nechal uprostred sály stáť, že si nechá vysvetliť, prečo musel odísť, že...nie, nie, nie...ona to pochopí aj bez slov. Nádejal sa.

  Noc sa prevalila do svojej druhej polovice.

  Prešiel dverami bez toho, aby ich otváral. Opatrne pohliadol do spiacej izby. Ticho. Nebadaným pohybom rozsvietil sviečku na stolíku pri posteli.

  V mäkkom svetle plamienka spala spánkom spravodlivých, ponorená do sna, ktorý ju odnášal do sveta predstáv a dievčenskej fantázie.

  Pristúpil bližšie a ešte bližšie, ale plameň sviečky, hoci bol iba nepatrný, maličký a slabý, predsa len vytvoril, oprúc sa zozadu o jeho telo, škaredý rozložitý tieň a ten zakryl tvár Krásky ako pod vrstvu ľadu. Priesvitnú síce, ale náhle ochladenú, temnú.

  Odstúpil. Tieň zmizol.

  Pomaličky prešiel okolo celého lôžka nespúšťajúc z nej zrak. Stojac oproti zdroju svetla nevrhal na Krásku už nijaký tieň. A to chcel. Nikdy nijaký tieň cez tvár jeho... lásky.

  Áno. Lásky. Priznal si otvorene. Priznal si polohlasom...

  - Láska...- ako zvláštne to slovo znelo v teplej izbe plnej snov.

  Okenice trochu zadrnčali a samé, ako na povel, sa otvorili, aby to nežné slovíčko mohli niesť ďalej, ďalej a ďalej, až na samý kraj sveta, hore do výšok a naplniť ním celý nekonečný priestor.

  Pozrel tým smerom a pery sa mu zvlnili do zvláštneho úsmevu.

  Možno chcel to slovko ešte zachytiť a skryť v svojich útrobách, ako najväčšiu cennosť, možno práve naopak pokynúť mu, aby letelo rýchlejšie pochváliť sa všetkým, že i ON konečne našiel svoj šťastný koniec. Možno sa mu zazdalo, že tam kdesi v hlbokej tme opäť zazrel malú hviezdu. Hviezdičku, ktorá mu presvietila ten oceán temnoty, v ktorom sa už začínal  beznádejne topiť.

  Tú, ktorá teraz spí...

  ...pomaly sa otočil a zatajil sa mu dych.

  Nespala. Svietila...

  Sedela a pozerala sa na neho. Pozerala sa a pery sa jej usmievali. Usmievala sa a pod viečkami svietili odlesky tej hviezdy. Jeho hviezdy. Jedinej dôležitej z celého nekonečného vesmíru.

  Sklopila pohľad, pritiahnuc si okraje košele k sebe, ale letmý úsmev jej z pier nezmizol. Len ho dofarbil nepatrný rumenec.

  Bol na rozpakoch. Nepozvaný, tajne sa vkradol do jej komnaty, dostal ju do rozpakov  a stojí tu a nevie, čo má zrazu urobiť, čo povedať...ako začať.

  - Bál som sa...- priznal otvorene. – Bál som sa, že ťa tu už nenájdem... – odvážil sa spraviť krok bližšie a sadnúť si na pelesť postele, zaprúc sa o drevo jednou rukou, akoby sa potreboval ukotviť, aby sa prestal triasť. Dych zrádzal.

  Pozrela priamo na neho a pootvorila ústa od prekvapenia, neporozumejúc celkom jeho slovám.

  - Musím odísť? – srdce sa jej prudšie rozbúchalo.

  Opätoval jej prekvapený pohľad, ale na slová sa už nezmohol. Tvár mu zmäkla, hlava sa nahla trochu k ramenu, kývajúc sa do bokov a ruka sa odvážila dotknúť sa tej jej, pred chvíľkou smutne spustenej do čipiek vedľa tela.

  Pohľad našiel pohľad a odpovedali si navzájom, vyšlúc nemé, a predsa jasné povely telám, aby sa pokúsili zmenšiť zbytočnú medzeru a pokúsili sa naplniť ju čímsi oveľa hodnotnejším. Spolupatričnosťou, dôverou a láskou.

  Všetko stíchlo, keď za viečkami, spustenými do tváre zjavila sa obom už nezachytiteľná túžba po dotyku a pery splnili im tento nevinný sen nepýtajúc sa v tom momente na možné dôsledky.

  A tie na seba nedali dlho čakať. Ako trblietavé svetielka ohňostroja pomaly zhasínali, splniac svoju úlohu skrášliť predchádzajúci okamih,  viečka sa dvihli a zreničky, rozochvené ešte silou krehkého zblíženia našli odvahu prezrieť... 

  Uvidela tú zmenu v jeho tvári, na jeho koži, vlasoch, pleti...len oči zostali stále jeho. Trochu vystrašené poznaním, že opäť hľadia z tváre obyčajného človeka, ale pokorne prijímajúce svoj nový osud, pokiaľ znamenal možnosť nachádzať silu v jej prekvapenom, ale stále rovnako nežnom, zaľúbenom pohľade.

  Tie oči tu boli iba pre neho. Na tie oči sa mohol spoľahnúť. Mohol im veriť. Mohol sa im vložiť do hladiny a vedel, že sa neutopí...

  Už nikdy neutopí...v temnote, na ktorú sa kedysi odsúdil.

  - Ľúbim ťa...- zašepkal.

  A s jej hlavou opretou na ramene bol schopný čeliť aj kliatbe.

domiceli