RUMBELLE - Tanec nepriznaných 5. kapitola SVETLÁ MINULOSTI

OUAT - Rumbelle

Tanec nepriznaných

5.kapitola

Svetlá minulosti...

      Vdychovať teplý vzduch bolo pre nosy aj ňufák ako bonus k darčeku. Pri kúpe dvoch, dostanete zadarmo. Neudržala som sa. Párkrát to mnou hrklo a potom štek. A štek a štek a štek! Páni...to bola ozvena...Obvodové múry, steny, okná, dvere...prehadzovali si moje nadšenie.

  On zastal.

  V mojich silách to nebolo. Ani nápad. Ani pevná vôľa...Som pes...Vyštartovávam, sťahujem uši dozadu a prefrndžím okolo najbližšieho kríka ani sa labami nedotýkam riadne zeme...nie je kedy... a druhého stromčeka a zas ich nohy a ďalší krík... Dlabem na to, že nehádže paličku, loptičku,  ani kamienok, tvárim sa, že hej. Prach rozmelneného štrku, ktorým je vysypaná prístupová cesta víri, vznáša sa a uľahýna späť. Pribrzdím, párkrát prsknem a som spokojná. Jazyk mi visí z tlamy, očičká žiaria, chvost dáva do poriadku piesok za zadkom.

  On sa mračí.

  - Nevravela si, že ťa nebolo vidno? - namieril prst na zvírený prach a zámerne natrčil palicu ku mne a pokúša sa nakresliť čosi do piesku vedľa mňa.

  Nenakreslil nič. A je silný. Vládze. Zato moje tľapky nechávajú krásne odtlačky. Aj tu, aj tu, aj tam...Vždy nechávali.

  - ...tu niečo nehrá...- pokýval hlavou.

  - A čo má hrať? Je sotva poludnie. Čas akurát tak na čajovú siestu... Plesy bývajú večer...- mrmle znudená, nevyspatá Maleficent a tacká sa v kameňoch na vysokánskych šteklách. - Vyhrávajú mi akurát cigáni v bruchu. Odvčera sľubuješ piknik a nedal si mi ani jedinú sprostú granulu, ako jej. – fľochla po mne jedovatým pohľadom. -  Počuj, pokojne sa zachovaj  ku mne ako k tomu psovi! Daj mi nažrať, napiť  a pusti ma von. Ja už som tu bola včera...-

  - Pch! Keby si moja pani, tak ti nasypem do toho čaju rovno jed! –zaševelí nádvorím.

  - Keby som tvojou paňou, tak ho s chuťou vypijem, Dearie! – automaticky odvrkne.

 -  Prečo kričíš na tú pani, Dearie? – vyčíta mi On.

 -  To nie je pani, to je Maleficent! – odšteknem urazená.

  Maleficent trmáca Jeho ramenom. Oči má vypleštené ako žaba.

  - Ty, ty Gold...nezdá sa ti...nezdá sa mi...nezdá sa nám, že sa rozprávame so psom? – sotva lapá dych.

  - A má byť? – pýta sa, akoby to bola najnormálnejšia vec na svete. – Ty si sa nikdy nerozprávala so svojím miláčikom, maznáčikom?! – poskladal čelo do vrások a díva sa na ňu ako na vírus.

  - ...ro...ro...rozprávať, rozprávala, ale nikdy mi nikto z nich neodpovedal! Ľudsky! Rečou...našou...- koktala zmätená. – To, to je nejaký tvoj trik, však?! Bruchomluva?! Škvŕka ti v žalúdku a mne sa to sníva a...- mrmlala si iba sama pre seba, lebo On už pokročil vpred, smerom k vchodovým dverám. Otáčam sa k nej riťkou a s hrdo vztýčenou hlavou ho nasledujem, ako kráľovná.

  Ale musím sa k tej ochechuli vrátiť.

  - Pán Gold ťa prosí, aby si šla za ním. – doslova odvrčím.

  Nemienim tu kvôli jej nefungujúcim mozgovým závitom stvrdnúť už ani chvíľu. Bez...

  - Prosí?!...Tak to nebude pán Gold...- otrasie sa a vykročí.

Rozhodnutá radšej sa nezamýšľať už nad ničím. Aj tak nemá čím...

A ani v tých lodičkách nevie chodiť...

  Traja pred vchodom a...

  Samozrejme, je to len a len na mne. Ich dvoch nevidno, nepočuť...ale zatvorenými dverami prejsť nedokážu. Som jednoducho nenahraditeľná. Kašlem na neplodné reči, vraciam sa k štekaniu...Riadnemu. Hlasnému. Hromovému...

  Zhora zadrnčia okenné table. Vyšlo to.

  Teda vyšlo, ako vyšlo...zrovna jeho ksicht som v okne nečakala.

  Fúúúj...a takto zblízka je ešte škaredší, ako si ho pamätám. Lenže nemám ako odvrátiť tlamu. Drží ma surovo za kožu na krku, labky mi bezmocne plantajú vo vzduchu....

  - Pusť ma, už aj ma pusť, ty jeden netvor škaredý, nevychovaný! Nevieš, ako sa prijímajú vzácne návštevy?! – pokúšam sa brániť, ale len lietam dopredu a dozadu podľa rytmu jeho svižnej chôdze.

  - Kde je Dearie ? – vyletela z dverí dvorany Kráska. – Počula som ju štekať vonku na nádvorí... To musela byť ona! Ona sa mi vrátila?! Vrátila sa ku mne... tak, kde je?! - žalostne už prosí.

  - V pivnici! – odvrkol a s prázdnymi rukami založenými za chrbtom má namierené k svojmu obľúbenému kreslu.

  - Ty...si ju tam zatvoril? – spýtala sa skoro s plačom.

  - Nie! Zamuroval! – zaškrečal nevrlo.

  - No, to ti teda vyšlo, drahý! ...- syčala Maleficent medzi drkotaním zubami. – Ledva sa otvorili dvere, ty musíš ísť zachraňovať svojho sprepadeného čokla!- jeduje sa a hnev v nej očividne rastie.

    Alebo je to husacia koža?! Bŕŕŕ. Hnus ako hnus.

  - ...a my, namiesto prezidentských apartmánov skončíme zavretí v pivnici!... Dočerta! Tu je taká kosa, že ešte aj muchy im tu lietajú v teplákoch! – precieďa jedovato a škrípe ďalej svojimi zažltnutými poplombovanými „tesákmi“.

  - Tak ti treba, nemáš si holiť nohy! – neodpustím si poznámku, potočím sa mu v lone,  spokojne zasuniem tie svoje pod seba a uložím sa môjmu obľúbenému, milému, starostlivému páničkovi...v lone.

  On ma nikdy neopustí...

 

domiceli