RUMBELLE - Tanec nepriznaných 12. kapitola DIALÓG

OUAT - Rumbelle

Tanec nepriznaných

12. kapitola

Dialóg...

      - Sú tu?! – zmraštil nozdry a trochu nekoordinovane sa obzeral okolo seba, rozháňajúc posledné zvyšky fialového dymu, v ktorom sa práve zhmotnil, po dvorane.

  Nešlo mu do hlavy, ako ON – Temný pán, môže mať na zámku návštevu a nevedieť o nej. Čo je to za kúzlo, že sú tie jeho naň prikrátke.

  - Stojíte si zoči-voči, asi na dĺžku jednej loveckej salámy, páni. – sadám si medzi nich, ako rozhodca do ringu.

  - Oznám môjmu alteregu, Dearie,  že ja ho vidím, aj počujem, žiaľ, len naopak to nefunguje.- zohol Gold hlavu, potom sa oprel oboma rukami o svoju paličku a hrdo vypol.

  Akoby pred chvíľou nebol povedal, že jeho protivník aj tak prd vidí aj počuje. Ješitnosť je nevykynožiteľná, sa mi tak zdá. Skúsim krotiť aspoň toho druhého.

  - Nemáš tu poskakovať ako postrelená srna, Rumpelstiltskin, pán Gold ťa vidí aj počuje veľmi dobre. Robíš mu len hanbu. Mal by si vidieť, ako on krásne graciózne stojí, dôležito sa tvári, je elegantne oblečený a má nahodený inteligentný výraz na ksichte. Stačí to takto, pán Gold? – obraciam sa raz na jedného, raz na druhého a začínam v tom mať trochu zmätok.

  - Pán Gold?! Celkom pekné meno mi v kliatbe prischlo. – pomykal sa potešený, ale netušil, čo s očami.

   Kam sa má pozerať?!

   – Spravíme to takto. Ja si sadnem do môjho obľúbeného kresla a pán Gold si ráči zasadnúť presne oproti. – rozhodol a vykročil.

  - Dovoľ, aby som ťa upozornila, Temný pán, že práve si si sadol pánovi Goldovi na kolená. Asi si pamätá, že to bolo aj jeho obľúbené kreslo. – potrasiem hlavou aj chvostom.

  Rumpel vyskočil ako obarený a s odporom zašibrinkoval dlhými rukami, až mu volány a naberanie na rukávoch košele  len tak viali.

  - Dearie, prestaň si z neho, teda zo mňa, robiť srandu! To si vyprosujem! Situácia je vážna, nie je čas na hranie...- pohrozil mi Gold, pohodlne usadený na opačnom konci stola ukazovákom.
 Dobre, dobre, neodolala som...

  Maleficent zostala stáť a nevedela sa rozhodnúť, kam sa skôr dívať. Jej idoly. Dva v jednom...Vlastne, nie ! Jeden v dvoch ! Paráááda.

  - Tak, kto chce začať, páni? – chopím sa moderovania.

  - Ja! – zaznelo dvojhlasne.

  To sa dalo čakať. Dialóg tandemu Rumpel/Gold nebude prechádzka ružovou záhradou.

  - Čo s tým má ružová záhrada, Dearie?! – naklonil sa od stola nervózny Rumpel a pozrel na mňa.

  - Ó, pán Rumpelstiltskin zrejme narážal na to, že ružová záhrada, ako súčasť lona prírody má  svoje čaro, ale ani ženské lono nie je na zahodenie...- ozvala sa Maleficent.

  - Drahá zmĺkni! Dovolím si ťa upozorniť, že On ťa aj tak nepočuje, našťastie...ale ja toľko šťastia nemám! – povzdychol si Gold a bolo mu trápne ospravedlňovať sa sám sebe, hoci to vyzeralo, že sa práve chystá pozhovárať sa s niekým úplne cudzím, nie sám so sebou...vo svojom paralelnom vydaní.

  - Tá streštená dračica sa zrejme vôbec nezmenila! – zaškeril sa Rumpel, hoci ani netušil, čo zapotila.

  Ale urazil ju. Zdvihla nos a odkráčala k oknu. Zabuchnúť ho, pretože svieža vôňa ruží ju doháňala do zúfalstva. Nepomohla si. Je ťažké byť nehmotným, ničoho schopným alergikom...

  - Bella nesmie opustiť múry tohto zámku...- povedal Gold jedinú vetu.

  - To som mu už odštekala. Aj to, ako dopadne v Storybrooku, keď sa mu to nepodarí! – prešľapujem z labky na labku.

  - Blbé okno! Nie a nie ho pri...ples...núť! – skúša márne znova a znova.

  - Ples ! – vyhŕklo z Golda, započujúc len časť Maleficentiných nárekov.

  - Vraj, „ples“. – zopakujem pre Rumpla.

  - Ples! – spomalene vysloví a oči sa mu zväčšia a ústa otvoria.

  Asi to chce značiť nadšenie, lebo presne tak isto sa tvári žena pri okne.

  - Bude tu ples?! – zažmurká očami Maleficent a dlabe na okno.

  - To je dobrý nápad...To je dobrý nápad? – potrasie hlavou Rumpel, síce spočiatku nadšený  naivnou predstavou, ako drží sladkú Bellu v náručí, ale doterajšie skúsenosti mu rýchlo gumujú onen obrázok spred očí.

  - Jasné, tanec je jediná oficiálne povolená forma objímania sa na verejnosti! – definuje Maleficent s rukami zloženými ako pri modlitbe.

  Doslovne jej repliku referujem Rumplovi. Aj ostatné jej nápady ohľadne krásnych plesových šiat, ako prípadného darčeka, šperkov, topánok, slávnostných rautových stolov, kvalitnej kapely a ...normálne nestíham, tá Maleficent je hotová rodená organizátorka.  Konečne je tu užitočná. Plesy na kľúč. Volajte Maleficent...veľa sviečok, veľa pitia, veľa hostí...

  - Stop. Pozvánku dostanú len dvaja, drahá, nerob si ilúzie. Respektíve len jeden. Jedna!– zdvihol prst Gold a namieril ho na ňu, na mňa a potom na Rumpla, aby som mu to patrične vysvetlila.

  Nie som predsa blbý pes...ma nepodceňujte svojimi gestami, vážení!

  - Máš napísať, vlastnoručne, podotýkam,  romantickú pozvánku pre ňu. Vymysli niečo, ako posledný večer...na rozlúčku...ako ústretové gesto...ako ospravedlnenie....skrátka popíš tam čo najviac presladených, polepených nezmyslov, aby to prijala. Prilož nejakú tú červenú ružu k tomu a skús sa tváriť milo. Je to na tebe... – stíchla som a čakala, čo on na to.

  Mlčal. Na tvári mal taký zvláštny neurčitý výraz, čo sa dal identifikovať ako srdcová zástava, alebo... zástava srdca.

  Po chvíli začal prikyvovať hlavou, niečo si mrmlať, pomaly vstával.

  - Zdá sa mi nekompletný...- vyskočila som prednými labkami na kolená pána Golda, ale očkami sledovala Rumpla ako v tranze.

  - Zvládne to. Musí! Inak ho prizabijem! ...bez nej môj život aj tak nemá cenu...- zatváril sa Gold podobne a mne sa jediným normálnym článkom v tejto izbe zrazu zdala Maleficent, s prižmúrenými očami točiaca sa v rytme nejakého hmkaného valčíka s vázou uchytenou z najbližšieho podstavca ako partnerom, po izbe. A to už je čo povedať...

domiceli