RUMBELLE - Tanec nepriznaných 14. kapitola JASNÁ TEMNOTA

OUAT - Rumbelle

Tanec nepriznaných

14. kapitola

Jasná temnota...

   V obrovskej, stovkami sviečok vysvietenej sále dvorany zámku sa „tiesnia“  V.I.P hostia i domáci v celkovom počte: traja. Ale o dvoch z nich nesmiem ani šteknúť, sľúbili pánovi zámku, že to bude súkromná akcia s úplným vylúčením verejnosti.

  Na drzovku tajne obsadili najpohodlnejší západný kút s obrovským divánom. Moje miesto. Len keby aspoň na chvíľu zmĺkli, nech sa môžem ponoriť do romantickej atmosféry dnešnej noci. Teda ešte len večera.

  - Ty musíš mať slony k sadizmu, drahý. – schválne skomolila Maleficent termín z psychológie, aby patrične vybuchol, teda nevyšiel z cviku a nebol taký pokojný. – Ako sa môžeš prísť nečinne dívať na to divadlo, kde ju buď on zbalí, alebo ona na neho vybalí svoje odmietnutie?! Ako nejaký nadržaný pubertiak...V každom prípade ťaháš za ten kratší koniec. – diagnostikovala Goldov kamenný výraz tváre.

  - O akom „konci“ to zas splietaš? –  automaticky, snažiac sa byť nenápadný,  zložil ruky z lona, ako práve prichytený pri čine a zaprel ich radšej  o tapacírovanie.

   Zamračil sa na ňu a čakal patrične eroticky podfarbenú narážku na jeho vek, typu : muži nestarnú, muži mäknú, čo mu  bola naservírovala ako lichôtku nedávno.

  - Myslíš ty aj na niečo iné, ako na sex? – strelila mu poznámku zaregistrujúc jeho pohyb, aj neistotu. – Nie, vôbec som nemyslela na staré  prirovnanie maďarských pestovateľov a farmárov, že chlap je ako melón: bruško rastie, stonka schne! Narážala som na to, že ty si taký odľud, čo nenávidí nielen všetkých ľudí, ale dokonca, ako vidím, aj sám seba! Teba baví sa trápiť?!... Čo ak si ju nezíska? ...nezískaš?...- doplnila, stále nedokážuc vstrebať, že Rumpel je Gold.

  - Drahá, ja nemám problém získať si ženy, ale zbaviť sa ich! – namieril na ňu prst.

  - Hm. To ja problém asi mám... A aj riadnu smolu...- zamyslela sa.

  - Presne tak! Ty by si sa aj z Panenských ostrovov vrátila v druhom stave! – pokýval nad ňou rukou. - Vlastne nie, v tomto prípade by si sa asi cítila ako v raji...- opravil sa, uvedomiac si neskoro, čo povedal.

  - Ako v raji? To akože nebudem mať čo na seba? – zhrozila sa a nespokojne našuchorila čipky na šatách.

  Keby môžem, zahryznem do oboch, ale nemôžem. Musím sa tváriť, že tu vôbec nie sú...

  Zbystrila som. Za dverami niekto je.

  Zbystril, že som zbystrila. Skryl sa za paraván...

  Nechápem...ideme sa hrať na skrývačku?!

  Kľučka dvier klesala a tie sa pomaličky samé otvárali, kým sa v nich v plnej kráse neobjavila Bella v plesovej róbe. Trochu neistá. Pohľadom pátra po sále a s úzkosťou, čo jej stláča srdce viac ako korzet pás, hľadá známu tvár.

  Snažím sa nepohnúť, aby som ju nevyplašila a nezneistila ešte viac.

  Len čo prešla pár krokov, dvere sa pomaly zatvorili a ozvala sa tichučká hudba.

  Všimla si jeho dlhý tieň pri okne a so zubami zatnutými v spodnej pere vykročila rovno tým smerom.

  - Dúfam, že nechcete zostať celý večer nepriznaným? – spýtala sa ticho a sklopila zrak.

  Cítila, že stojí schovaný za jej chrbtom. Cítila jeho pohľad, len silnou vôľou tlmený dych aj to, že takmer neovládol triašku.

  Bol neistejší ako ona. Spravil krok dopredu, na jej úroveň, ale otočený zostal k otvorenému oknu, akoby sa bál aj pohliadnuť na ňu.

  Vonku si noc sušila čierne vlasy v podvečernom vánku, rozkladajúc ich po tmavomodrom klobúku s antracitovými rozstrapkanými stuhami posledných mrakov, čo v noci iste spustia búrku, lebo ich privoláva ticho. Ticho pred búrkou...

  - Môžem ti ponúknuť iba temnotu...- zašepkal do tmy.

  V tom okamihu sa ale zjavila v strede neba malá hviezda, zatrblietala sa a prežiarila ho svojím bledým leskom.

  Chvíľu sa obaja vyjavení dívali do rámu obloka, akoby to bol ten najkrajší obraz v zámockej  galérii.

  Malá hviezdička ešte párkrát zablikala, kým ju mraky neobmotali, nepoviazali a neskryli pod niekoľko svojich vrstiev. Nebo potemnelo.

  - Ach! – vyšlo jej sklamane z pier, cúvla od okna  a nevedomky stisla jeho ruku, naraziac o ňu po boku, zo strachu pred čierňavou, ktorá sa chopila vlády nad nádvorím.

  Zabudol aj vydýchnuť. Pocítiac, ako jej jemná dlaň po chvíli opúšťa tú jeho, už nezaváhal, obalil ju svojimi trasúcimi sa prstami a odmietal vypustiť, odhodlaný zostať takto aj  naveky. Navždy. Nebránila sa jeho prudkému zovretiu.

  Stáli tam mlčky, ruka v ruke a hľadali svoj dych. Skrýval sa im v krídlach motýľov, nočných i tých pestrofarebných, čo im zapĺňali vnútra a čakali na čas, kedy budú môcť vzlietnuť a zaskvieť sa v celej svojej kráse.

  - Nemusíš sa báť, Kráska. Ak veríš, že tá hviezda tam stále niekde je a len ticho svieti a len čaká, kedy príde jej čas zažiariť, nijaká temnota nie je taká tmavá, ako sa zdá....a ja v to verím. Ja v ňu verím... Ty si tá hviezda...– prehovoril ako prvý a skúsil sa letmo pousmiať, nedokážuc ešte pohľad udržať v tom jej.

  - Verím ti...- usmiala sa aj ona a viečka sa jej chveli a do líc vystupoval rumenec.

  Už som sa na to nemohla viac dívať.

  Nie na toto, na Maleficent, čo smoklila už do druhej svojej ešte nezasoplenej  rukavičky! A na Golda, ktorému mykalo všetkým, čím sa mykať dalo.

  Zoskočila som z divána a vyskočiac Belle k ruke, kde visel jej tanečný poradovník, strhla som jej ho zo stužky len ledabolo upevnenej na rukavičke, potriasla hlavou, aby sa otvoril a On videl, že je „na rade“!

  Ukročil o kúsok dozadu a vystrúhal poklonu, ako sa na gavaliera patrí.

  Vrátila mu pukerlík, ako správne vychovaná mladá dáma a opäť ponúkla svoju dlaň tej jeho, natrčenej už nedočkavo vpredu.

  Nežne ju prijal, pritiahol si opatrne, ale nástojčivo jej majiteľku a potom ma zahalila záľaha žltého saténu jej šiat  a kilometre spodničiek, čo sa rozviali po celej sále vo víre tanca.

  Zachráň sa, kto môžeš!...

domiceli