RUMBELLE - Tanec nepriznaných 28. kapitola BARIÉRY

OUAT - Rumbelle

Tanec nepriznaných

28. kapitola

Bariéry...

    

       - Vyzeráte, akoby vás celú noc naháňala svorka vlkov, Gold. Teda nielen naháňala, ale aj chytila, roztrhala, zožrala, vydlávila a znova zožrala... – odtiahla sa od neho s odporom, aj s rešpektom, lebo to dosiaľ nenápadne odpočívajúce škvŕňa, podľa nej,  v jeho náručí vycerilo  svoje malé tesáky  a snažilo sa pôsobiť nebezpečne.

  Síce som ešte ani jemu neodpustila, že ma za úsvitu napchal do plechovej vane, za tou barabizňou, čo „získal“, že na niekoľkokrát zohrieval v rýchlovarnej kanvici vodu a vyrajbal môj kožuch zvyškami šichtového mydla, čo našiel vonku pod vedrom pri studni, ale pán môže všetko. Aj keď tých rečí okolo toho, ohľadom môjho stavu a vizáže, bolo na moje malé uši priveľa. Radšej sa mohol umyť a oholiť aj sám...Aj prezliecť...Aj...by mu to nepomohlo.

  - Asi by ste nemali toľko čítať zahraničnú literatúru, slečna Maleficent. Ale vy máte dostatok prostriedkov zaplatiť pánovi Hiraxovi porušenie jeho autorských práv, však, drahá...?- nahol sa ku mne a pošúchal ma na krku svojím ostrým nosiskom.

  - Drahá? To patrilo mne?! – prekvapená otvorila ústa, ale obratom ich zas zaklapla, lebo jej došlo. - Snáď ste ju nepomenovali Dearie?!... – zhrozila sa. - Vám už tá samota asi tlačí na mozog nadobro, Gold! Dearie...Chudák pes...Slobodu zvierat na vás...toto je týranie! Dať takéto meno úbohému psovi!...čo sa nemôže ani brániť ...- klopkala si na čelo a klopkala dlhou chodbou s desiatkami dvier, papierov, pečiatok a unudených úslužných úradníčkov. Aspoň k nej určite.

  Medzi stránkami s papiermi na vybavenie ju zbadal. Sedela na nepohodlnej, zadkami stoviek ľudí vydratej drevenej lavici, dlhé nohy natiahnuté drzo do polovice chodby, s hlavou opretou o opierku. Natáčala si na ukazovák prameň vlasov a hýbala hlavou do rytmu hudby, čo jej oblbovala mozog zo slúchatiek pustených príliš nahlas.

  Stŕpol. Zneistel. Rozsypalo sa v ňom všetko odhodlanie vyriešiť „problém“ raz a navždy.

  Pohmýrila som sa viac a pýtala sa dolu z rúk. Bol taký nesvoj, že ma skoro vypustil z tej výšky!

  Dostať sa na lavičku a jej na stehná nebol veľký problém. Ani vytrhnúť jej vyskakovaním tie šnúry z uší. Aj pooblizovať som čo-to stihla, kým ma odchytila za pás a odtiahla od tváre.

  - Ty, škriatok jeden malý! – nadvihla ma nad hlavu, ale usmievala sa.

  Trepala som sa, tak ma radšej zložila k sebe na hruď a prechádzala mi po chrbátiku dlaňou, skoro vôbec sa nebrániac môjmu drsnému jazyku na jej prstoch a lícach a v nosných dierkach a ušných lalôčikoch... Aj mrmlala také tie sladkasté blbosti, čo nevytvárali žiadne slovo, ale bolo z nich jasné, že som jej skrátka zdvihla náladu a potešila ju.

  - Dearie, Dearie, to nesmieš, zlatko... to sa nepatrí...- zastal si oproti nám a natiahol ku mne ruky iba nesmelo šepkajúc.

  Tvárila som sa, že tam nie je.

  Ale ona ho zaregistrovala a...úsmev zmizol. Úplne. Dočista. Hneď.

  - „ONA“ smie! Ty nesmieš!...To je tvoj čokel?! – odtrhla ma zo seba a držiac len pod bruchom jednou rukou, natrčila ma k nemu, ako vec, márne som sa pohľadom pýtala späť na jej mäkkú hruď k hroznom voňajúcej tvári.

  Opatrne ma vzal a pritúlil.

  - Dearie. Mám ju od rána...je to nalezenec. Bezprízorná...ako ja...- ticho vysvetľoval.

  - Nepýtam si jej rodokmeň. Nezaujíma ma! Nič, čo sa týka teba, ma už nezaujíma! – vstala a prižmúrila na nás oči.

  Zakňučala som.

  Pozrela tak trochu súcitne. Aj odprisahám, že zdvíhala ruku, že ma pohladká, ale rozmyslela si to. Zvrtla sa a prešla k inej, vzdialenejšej  lavičke, viac sa o nás nestarajúc.

  „Čo si jej spravil, že je na nás takáto mrchavá?! ...ako prisadnutá osa pod chvostom?!...“ – oblizla som mu hánky nad roztrasenými prstami, ktorými sa mi ryl v kožuchu,  lebo tvár mal natočenú k nej. „Prečo za ňou nejdeš? Čo tu len tak stojíš a zízaš?!...Kde to vlastne sme?... Prečo nie sme všetci traja spolu?! ...Doma?!...

  Nedalo sa to vydržať. Musela som si zaštekať. Poriadne zaštekať!

  ...odkiaľ som mala vedieť, že nás za to z tej budovy vyhodia?! Aj tak tam bol smrad od spotených ľudí a ja som od rána čistučká, voňavučká, ako sa na šľachtického psa s rodokmeňom patrí. Neviem, prečo sa Bella tvári, že ho nepozná a nezaujíma ju?!...

  - Lacey sa to nebude páčiť, Dearie. To sme asi prehnali...- bral vinu za môj hlasný protest aj sám na seba, hoci si ani neštekol. -  Bude si myslieť, že som to spravil náročky...- mrmlal a asi sa zhováral so zatvorenými dverami, z ktorých nás práve vyhodili na ulicu, lebo vraj ruším nejaké prebiehajúce súdne pojednávania...Trapkovia.

  Toto je nejaká demokracia? Ani tlamu si tu nemôže jeden slušný pes otvoriť?! Hááá...

  A navyše, som zvedavá, kto je dopsíchbĺch tá „Lacey“...

domiceli