RUMBELLE - Tanec nepriznaných 22. kapitola TÚŽBA...

  OUAT - Rumbelle

Tanec nepriznaných

22. kapitola

Túžba...

   Striasla sa a zrazu nevedela, kde je, ani čo tu vlastne robí...čo robí v jeho izbe?! Uprostred izby. Uprostred noci...Je námesačná?!...

  Nie, snáď iba príliš zaľúbená...zapýrila sa, ale...

  ...ale ženská zvedavosť bola silnejšia, než prípadné výčitky svedomia.

 Po špičkách kráčala k stredu izby. Priamo k masívnej vyrezávanej posteli. Plameň sviečky, ktorú si vzala zo stolíka sa triasol s ňou. Obzrela sa vôkol, akoby si od nemých kusov spiaceho  nábytku pýtala povolenie.

    Stála a dívala sa...

      Zdal sa jej  ako Adonis z obrazov. Bolo jej takmer ľúto, že nebol tiež nahý ako na obrích plátnach od slávnych umelcov, čo ako malá  tajne obdivovala v hosťovských izbách zámku svojho otca.

    Kedysi by sa len pri myšlienke bola bývala zapýrila. Teraz sa hladno dívala  zhypnotizovaná jeho mužným telom, hoci zahaleným, akoby sa len pred chvíľou vrátil niekde z lovu a od únavy zaspal krížom cez posteľ.

   Teplé, ale temné odtiene jeho odevu ostro kontrastovali s belobou povlečenia a lesklé vlasy rozhodené po bavlnenej pokrývke lôžka, ktorá síce svetlá a čistá, no drsná,  mohla len jedovato závidieť kvalite jeho jemnej košele. Tá trochu viac skrkvaná, vpredu skoro do pása rozopnutá a ledabolo vygajdaná z nohavíc, na ktorých si pred spánkom len odopol kožený opasok s masívnou prackou, z jednej strany zošuchla sa mu z ramena a odhalila snedý sval.

    Dýchal pokojne, takmer nehlučne. Hlava obkrúžená druhou rukou, ktorej koniec strácal sa pod vlasmi, smerovala priamo k stropu.

   Na čele vrásky, stopy chmár dnešného dňa, ostrý nos, brada a úzke, pevne zovreté pery, dodávali mu výraz, v ktorom sa bili pokoj noci s nepokojným dňom, čo dopisoval mu v snoch svoj denník.

   Košeľa na hrudi sa pravidelne dvíhala. Kde-tu tesne priliehala k telu, inde v záhyboch, odsunutých ku krajom, neposkytovala teplo, skôr akoby náročky odhaľovala kusy nahého muža chlípnemu nočnému chladu. Ten ich olizoval zanechávajúc mokré šmuhy po súboji horúceho tela so svojím mŕtvym ľadovým pokojom.

   Kúsky vyčnievajúcej kože s temnými chlpmi leskli sa v sliepňajúcom svetle sviečky.

   Možno potom, možno ešte nevyschli, keď sa muž  narýchlo umýval. Iste len nedávno.

   Celá jeho silueta pôsobila  akoby z nedokončeného obrazu, kde nikto už nezistí, či model zaspal od únavy skôr, ako sa stihol odstrojiť, či takto pristrojený ešte nedokončil svoju garderóbu a znova ho dostihol spánok, napriek tomu, že ten večer, či noc plánoval majster stvoriť inak.

     Bol  ako Adonis...

   Sedela na kraji lôžka a dívala sa. Len dívala. Pohľadom láskala jeho tvary, uhládzala každý kúsok. Napnutá látka nohavíc na stehnách, pracka opaska, rozvetvujúce sa ochlpenie tiahnuce sa mu kdesi z tajomnej hĺbky lona, košeľa s ostrovmi nahej hrude, temné oči...

   Ustrnula.

   Temné oči !

   Nespí...

   - Chcete niečo zapáliť, drahá ? - zašepkal bez pohnutia, držiac ju len pohľadom.

   Potriasla bezmyšlienkovite hlavou, ako dieťa prichytené pri vylizovaní lekváru v komore za kuchyňou.

   Stále z nej nespúšťal pohľad, takmer ani nežmurkal, aby mu z neho nevykĺzla.

   Jednou rukou ovil jej dlaň, v ktorej zvierala rozkmitanú sviečku. Pohla prstami. Svetlo vymenilo majiteľa.

   Neuhla pohľadom. Nemohla. Nechcela.

   Sfúkol ju a odhodil na zem zároveň s pohybom, ktorým ako šíp narovnal sa do polosedu, až jeho tvár pribrzdila iba kúsok od jej.

   Neuhla. Nemohla. Nechcela. 

   Sparalizovaná  očami chytila sa len za hrdlo, akoby z neho chcela vytlačiť nejakú odpoveď.

   Dívali sa jeden na druhého. Z jeho pohľadu cítila, že ako korisť mu nevykĺzne.

   Zodvihol pravý kútik. A odpovedal si na vlastnú otázku.

  - Netreba. Dávno horím... -

    Skôr, ako pomaly dopovedal, nadvihol ju zároveň jedinou rukou ako pierko, prehodil ponad seba nabok a vymanil sa spod nej. Dopadla do drapľavej prikrývky s rukami rozhodenými pri hlave. Okamih mu nevidela do tváre, lebo mu ju z oboch strán zakryli vlasy.

     Pohodil hlavou a všetky pramene poslušne zmenili tok a roztiekli sa po pleci ruky, o ktorú sa podopieral, aby na ňu mohol hľadieť z výšky.

    S úľubou.

    V chabom svetle noci žmúril a roztváral oči fiktívne ju omotávajúc povrazmi pohľadu. So zadosťučinením predátora, ktorý sa pohráva s korisťou, aby jej spôsobil ešte väčšie muky. Nie, nechcel jej priniesť bolesť. Nechcel sa jej zmocniť. Čakal. Vyčkával. Trpezlivo, a predsa nedočkavo na jej reakciu. Jej odovzdanie sa osudu.

   Zatvorila viečka.

   Keď ich znova dopoly pootvorila, už cítila jeho vôňu. Jeho hlboké nádychy a výdychy. Cítila jeho vnútorný boj, jeho vlasy, čo sa jej rozliezli pri uchu. Mierne sa k nim pootočila, pritiahla si ich bližšie k tvári a stúlila sa v ich mäkkosti ako mláďa k matkinmu teplému kožuchu, tam, kde cíti istotu, pokoj, lásku...domov.

    Zatvoril oči a lícom sa obtrel o to jej. A ešte, a ešte, kĺzal sa po ňom zmätene hore-dolu, akoby bol zablúdil. Vnímal len dotykmi jeho bunky, ktoré  sa po každom dotyku prebrali z ustrnutosti a podskočili od radosti, ako odkliate princezné, prekvapené, ale uspokojené z pocitu, že ich ktosi zachránil.

    Potom líce našli aj jeho pery. Takmer nehmotne láskali ho kúsok po kúsku smerom kdesi k uchu, až sa stratili na krku.

   Tam sa prebudil  smäd. Neuhasiteľný smäd po nej. Vpil sa. Nedočkavo, neukojiteľne nasával jej mladosť, jej krásu, jemnosť, vôňu, celú by ju vypil na dúšok, ale vedel, že ani to by jeho smäd neutíšilo. Spomalil. Opäť len nežne priliepal pery k jej koži.

   Cítil, ako sa jej malé dlane vybrali  na prieskum jeho tela.

   Vzdychol.

    To ju povzbudilo.

    Bola bezmocná a predsa cítila, akú má nad ním moc. Znepokojená, a predsa pokojne prijímajúca jeho láskanie. Vzrušená a  rušiaca všetky predsudky a obavy. Nedočkavá a čakajúca konečne naplnenie svojho osudu...

    Cítila jeho vlhký dych v svojej tvári a zvláštne stony, čo prerastali do zničeného kvílenia vsúkavali sa jej do uší.

  Strhol sa. Zhrozený, kam až nechal zájsť svoju neovládateľnú túžbu po nej.

  - Vďaka, Dearie ! – zašepkal zmätený, uvedomiac si, že telo, ktoré teraz využíva, aby bol v ľudskej koži, je pôvodne psie...a Dearie sa zrejme nepáči, ako s ním nakladá.

  Rýchlo mávol rukou nad Kráskou a tá sa opäť ponorila do sna, ako na začiatku celého plánu. Do sna, z ktorého si nikdy nič nebude pamätať. Posledná vec, bude Rumplov bozk a jeho mäkké rameno...na ktorom, zrejme,  zaspala.

  Vrátil na lôžko aj Jeho, hoci ho pred chvíľou, len čo Maleficent vytiahla päty z izby, drzo odčaroval, a nainštaloval sám seba do pózy, v akej ho „naoko“ uspala priateľka. ...Len... aby mal možnosť zistiť, ako chutí láska...tých dvadsaťosem rokov, ktoré si bude musieť na ňu počkať sa mu zdali tak nekonečne dlhé a ďaleko!...aspoň okamih...iba nepatrnú chvíľku...nikto sa nič nedozvie...ani On a ani ona. Bude to len jeho tajomstvo...

  Všetko vrátil do pôvodného stavu...

...až na jeden nepatrný detail...

   Takto ich Bellu a Rumpelstiltskina nájde ráno.

  Schúlených a šťastných v objatí. Možno trochu zaskočených a prekvapených, ale láska...najmocnejšia čarodejnica zo všetkých, bude mať pre nich na všetko odpoveď...

  To už on, pán Gold, bude dávno v paláci Snehulienky a princa Krasoňa, kdesi v podzemí, zatvorený za mrežami, aby naplnil svoj osud aj osudy ostatných z celého Začarovaného lesa.

  Zatiaľ, čo Regina, neobávajúc sa už ničoho, čo by mohlo ohroziť jej plán a vládu v novej krajine, pácha ten najohavnejší zločin, zo všetkých svojich zločinov...

  Ale cena za mágiu, si ju nájde. 

  A bude vyššia, než sa úfa.

domiceli