RUMBELLE - Tanec nepriznaných 18. kapitola ZABUDNUTÁ

OUAT - Rumbelle

Tanec nepriznaných

18. kapitola

Zabudnutá...

     Nádvorie nerešpektovalo jeho mlčanie. Vietor si dal skúšku s orchestrom bezbranných kríkov a konáre rozložitých stromov sa k nim pridali spersonifikované do podoby obecenstva, čo tlieska listami jedným o druhý, ale iba tak rozpačito, neveriacky, že generálka by mohla mať nejakú  úroveň.

  Stál ako dirigent s priveľkou paličkou, zakončenou masívnou zlatou hlavicou, chrbtom k oknám paláca a pokúšal sa resetovať myšlienky na ňu. Na nich. Tam hore...Dosť márne pokusy.

  K orchestru sa pridal ďalší nadšenec. Ktosi šiel pomaly, takmer nehlučne, z kroka na krok z brány paláca, ktorú v rýchlosti, akou ho opúšťal, aj zabudol zatvoriť.

  „Bella?“ stislo mu hruď. „On?“zovretie povolilo.

  - Zabudol si na mňa...- ozvalo sa, akoby prichádzajúca, teraz už vedel, že je to žena, aj ktorá, vedela čítať jeho myšlienkové pochody.

  Nevedela, ale mala pravdu.

  - Raz si mi tuším povedal, že ľudia sa delia na hoviadka božie a bezbožné hovädá. Už viem presne, do ktorej skupiny patríš ty, Gold! – proklamovala vážne, bez akejkoľvek podlízavosti či koketérie, na ktorú býval u nej zvyknutý.

  Otočil sa. Nevidel ju, ale tým, že stále zostal človekom, v psom tele s dušou čakajúcou na premenu v rozprávkovú bytosť, ešte stále svoju nehmotnú „priateľku“ dokázal vnímať v intenciách, v ktorých tu fungovali po príchode. No nestačil jej odpovedať, zrejme toho na srdci mala viac. Právom rýchlo vyčítala, aby jej neušli moment prekvapenia a odvaha.

  - Viem, že som tu šieste koleso u voza...-

  - Piate... – opravil ju.

  - Piate je aspoň k niečomu – rezerva, keď ti na diaľnici praskne duša... ale ja som šieste, prípadne s ešte vyšším poradovým číslom, drahý! Úplne zbytočné. Večne navyše. Nepotrebné. Nehodné ani mrdnutia plecom na rozlúčku! – skončila skôr ako začala, ale on vedel, o čom točí, napriek tomu sa dementne pýtal, zvyknutý ju vytáčať do nepríčetnosti, pridal cynický podtón.

  - O čom točíš?! –

  - Oo-ou! Otočiť by si sa mal asi ty, drahý. Zdá sa mi, že stojíš v pristávacej dráhe jednému peknému drakovi...- hovorila pomaly a nemal možnosť vidieť, ako sa jej oči doširoka otvorili, vidiac, ako sa v letku začína drak premieňať na ňu samú a na zem už elegantne dopadol v záplave hodvábu šiat, ako žena.

  Gold sa prudko otočil. Skôr než reálne zhodnotil situáciu, čakalo ho prekvapenie.

  - Neverím, že ma čakáš s otvorenou náručou a nie hradnou priekopou ! – vychrstla ešte celá udýchaná a radšej cúvol o krok, aby neskončil v jej objatí, ak by nestihla dobrzdiť.

  - Stojíš mi na nohe. – ozvalo sa mu za chrbtom tým istým hlasom. – Hlavne zostaň sám sebou...- poradila ešte tichšie nehmotná Maleficent.

  - Fuj, človečina tu smrdí. Ty si zas týral nejakých dedinčanov a ja som pri tom nebola. Nebaví ma vyťahovať si ich odležané hnáty z tvojich priekop za pevnosťou. Vždy som celá dodriapaná a rozcuchaná, ako sa ti mám potom zapáčiť...nemôžeš si spraviť nejaké kompostovisko hneď pri dverách, drahý?! – vrtelo dračici nosom.

  - Skús k nej byť drsný a odporný! ...ako vždy. To zaberie...– radila druhá za jeho chrbtom.

  Napriahol svoju vychádzkovú palicu a hlavicou ju necitlivo zachytil za krk, pritiahnuc si ju k tvári. Musel to skúsiť s "čarom osobnosti", drsnejšie kúzla k dispozícii nemal. Žiadne kúzla nemal...

  Ale ona mala pravdu. Strapatej ženskej sa rozžiarili oči a plné pery sa roztiahli do úsmevu, hoci ju ohlo v páse a rukami musela balansovať, aby to ustála a neobesila sa na jeho palici.

  - Čo tu zas oxiduješ?! – precedil medzi zuby.

  - Blé, aj z tlamy ti smrdí človečina! Dal si sa na kanibalizmus? Kvôli mne, drahý?! – zaliečavo chrčala, lebo tlak na krk sa stupňoval.

  - Nemôžem sa dívať, ako ti je blízko! Odšmar ju, láskavo, kdesi do štrku, chuderku nadržanú...- znechutená poradila stará priateľka, neuvedomujúc si, že hovorí o sebe. Zrejme naozaj mala odjakživa sklony k masochizmu.

  Poslúchol.

  - Si myslíš, že si pupok sveta, aby som sa ti prispôsoboval?! Dovoľ, aby som ti pripomenul, že aj pupok, je len diera, drahá! – jeho hlas naberal na intenzite, ale človečia podoba si stále uvedomovala, aké je to nebezpečné a že to nemusí skončiť dobre. Kontrolka výstražne blikala.

  „Diera“ sa postavila, oprášila a akoby sa vôbec nič nebolo stalo, opäť pristúpila k svojmu mučiteľovi.

  - A ty dovoľ, aby ti tá „diera“ teraz zachránila riť.“ – stala si s rukami vbok a čakala, čo povie.

 

domiceli