RUMBELLE - Tanec nepriznaných 26. kapitola ZÁBLESK

OUAT - Rumbelle

Tanec nepriznaných

26. kapitola

Záblesk...

    

   Kamienky neodstráneného zimného posypu protestovali pod kolesami auta a prskali svoje mokré, mrholením nasiaknuté sťažnosti do obrubníkov. Nešiel rýchlo, ale únava zatvárala mu viečka a odoberala po lyžičkách obozretnosti, nahrádzajúc ju nevyhnutným mikrospánkom...

  - Dočerta, Gold, niečo sa tam hýbe! – vrhla sa zozadu a mykla mu volantom.

  Prebral sa a zazmätkoval, snažiac sa dostať riadenie zas pod kontrolu.

  Auto ich snahy videlo svojsky. Brzdy škrípali, spustili sa stierače, svetla sa roztriasli a blikali na celé okolie, ako stroboskopy na diskotéke, podľa smeru točenia sa celej kapoty. Potom čosi zarachotilo a auto zdochlo krížom cez cestu.

  Na ľavej strane, nepohnuto, skrčené a pripravené na istú smrť, neisté, či ju už nemá náhodou aj za sebou,  temnelo sa čosi malé, zväčšené len predĺženým tieňom od pouličného osvetlenia.

  - Zrazili ste ho, to, ju...- habkala mu do pleca nahnutá zo zadného sedadla v neprirodzenej póze, do ktorej ju vymrštil zmätočný manéver.

  Vtom sa zmoknuté čudo otriaslo a niekoľkými skokmi odskočilo na chodník, pustiac sa po ňom dolu ulicou. Zmizlo v tme.

  - Zviera...len nejaké zviera...to bolo... – uisťoval sa šokovaný.

  - Veď vravím, že dnes mate svoj šťastný deň, Gold! – nahla sa až dolu k podlahe, kam jej vypadli kľúče. – Ale aj tak, ďalej ideme radšej peši... Ja už som si svoj diel šťastia dnes vyčerpala. – zahlásila a sebe typickým postupom sa prevliekla celá na predné sedadlo, odpoly tam už hodnú chvíľu visiac a vyšla dverami spolujazdca.

  - Ospravedlňujem sa, slečna Maleficent. Mrzí ma to, slečna Maleficent. Ja...ja naozaj som nechcel...- triasol sa mu hlas.

  - ...slečna Maleficent! Slečna, Maleficent! Držte už konečne hubu, Gold a nasledujte ma, kým si svoj čin nerozmyslím. – zapaľovala si cigaretu, nekoordinovane sa obzerajúc po prebúdzajúcom sa práve námestí.

  Kdesi ešte z tmy sa ozvalo psie štekanie.

  Akoby ju volalo práve tam.

  Mrdla plecami a nechajúc sa viesť inštinktom vykročila.

  Neisto ju nasledoval, pár krokov za ňou, ako cigáňova pokorná žena.

  - Tu to niekde bude... alebo v niektorej z bočných uličiek... alebo som naletela...- nesúvisle si rozprávala sama pre seba, vyfukujúc dlhé prúdy bieleho dymu do modrého svitania.

  - Čo to vlastne ráčime hľadať, slečna Maleficent? – skúsil a zimomravo, majúc práve dosť posledných dvadsiatich štyroch hodín, si trel skrehnuté ramená.

  - Počujte, Gold. – otočila sa k nemu tušiac, že našla, čo hľadala. – Keď už dnes máte svoj šťastný deň, čo  si tak so mnou zahrať partičku pokru, starec?! – usmiala sa familiárne.

  - Slečna Maleficent, viete, kedykoľvek som vám k dispozícii, ale...- skúsil sa z toho vykrútiť.

  - O to práve ide, Gold! – pritiahla si ho k sebe za klopy kabáta, vydýchnuc mu posledný dym rovno do tváre. -  Máte rád stávky, Gold?... Ja ich doslova milujem! ...Jednu teraz uzavrieme... – zaškľabila sa mu do vyplašených očí. -  Ak prehráte, „budete mi k dispozícii...“ – oblizla si spodnú peru. A ak vyhráte, mám pre vás ubytovanie. Grátis, na akýkoľvek dlhý čas... – strčila ruky do malého vrecka na kabátiku a vytiahla kľúče, namieriac nimi na temnú prízemnú budovu, zasunutú medzi iné, podobné.

  Prižmúril oči tým smerom. Vo svetle pouličnej, blikajúcej lampy sa matne črtali latami obité okenice a dvere s povybíjanými tablami nahradenými preglejkou a starými novinami, drevené obloženie postriekané sprayermi a blatom od áut, rozbitá lampa nad vchodom.

  „Nový domov?“... preletelo mu mysľou.

  Vrátil pohľad nadržanej Maleficent.

  - Žartujete?! – precedil bokom úst.

  - Je vám to málo? Dobre, výhrou bude tá barabizňa celá vaša! ...Beriete, Gold? – pridávala na ponuke, čo vôbec nečakal.

  Už radšej neváhal.

  - Beriem! – podobral jej ruky odspodu a odtiahol ich od seba, istý si, že touto cestou jeho osud aj tak nepôjde.

  Vybral jej z dlane kľúče, nespúšťajúc ju z pohľadu, nadhodil si ich na dlani a namieril si to rovno k opustenej budove.

  Vykrúcajúc zadkom, obzerajúc si ten jeho, pretože sa práve snažil jednou rukou narvať si do nohavíc vykasanú košeľu, šla za ním.

  Krok pred dverami, prebehol mu popred nohy pes. Pes, ktorého dnes skoro zramoval autom.

  „Dnes mám svoj šťastný deň...“ – pomyslel si, ale nedokázal potlačiť iróniu.

domiceli