RUMBELLE - TAnec nepriznaných 29. kapitola ZAČIATOK

OUAT - Rumbelle

Tanec nepriznaných

29. kapitola

Začiatok...

    

       Už niekoľko popoludní sa snažil spojazdniť svoj „nový domov“. V zadnej z dvoch izieb našiel prehistorickú kanapu, možno to bola len leňoška, s vyvýšeným podhlavníkom, úzka, stvrdnutá a vyležaná. Skúšal dostať z nej prach vysavačíkom z auta, starým prakerom, kým z neho nelietali bambusové triesky a tým to vzdal a prekryl ju niekoľkými vrstvami prikrývok. Raz ju možno vonku vytepuje.

  Okná ani nezatváral, aby presvedčil čistý vzduch, že má u seba priestor na jeho aktivity. Veľmi sa mu však do zatuchnutých, plesnivejúcich priestorov nechcelo. Okná dokorán...čo zlodeji chceli, si už aj tak dávno odniesli, o zvyšok sa zrejme postarali squotteri a bezďáci, ale keďže sa nedalo medzi všakovakým haraburdím ani poriadne hýbať, volili prístupnejšie lokality pod strechou. Navyše mimo dosahu šerifa, ktorý sídlil skoro rovno cez cestu.

  Keď odstránil väčšinu vecí z podlahy, dopátral sa k pultom. Bol to teda zrejme obchod. Možno bazár, záložňa. Ktovie. Najradšej by obrie masívne pulty roztĺkol a spálil, aby získal miesto, ale nedalo sa s nimi hnúť A okrem toho, načo by mu bolo miesto? Bude ich musieť zapracovať do...obývačky? Kuchyne? Spálne?...

  Povzdychol. Spálňu potrebovať nebude. Tak skoro určite nie...Stačí kanapa.

  Čím väčší poriadok sa zdal byť v miestnostiach, tým viac spomaľoval prácu. Zdržiaval sa pozorovaním vecí a ich súdením. Čo raz menej ich končilo na smetisku a aj z toho, čo začal robiť na zadnom dvore, podovlákal späť dnu mnohé „cenné“ exponáty a nachádzal im miesta. Domov tvoria aj dekorácie. Domov tvoria maličkosti. Domov nie je maličkosť...

  Snažím sa mu pomáhať. Napríklad: nezavadzaním.

  Stále mi nejde do hlavy, prečo tu nie je naša Bella. Ani jemu to nejde do hlavy. Keď sedí, s rukávmi košele vyhrnutými nad lakte, v rukách pretáča starú oplieskanú šálku a pery sa mu trasú. Aj mihalnice, aj kútiky úst. Akoby to ani nebol on. Jasné! Bez nej to nikdy nebude on...

  Ešteže má mňa a ja nápady.

  - Dearie? – prekvapene potiahla hlavou dozadu, odložila plné nákupné tašky k nohám pred bráničkou do domu a poškrabkala ma medzi ušami. Pošmátrala po kabelke, strčila medzi zuby zapaľovač a snorila ďalej.

  „Bude dobrotka...“  zakrútila som nedočkavo chvostíkom a zadupala na mieste.

  Nebude.

  Vyťahuje prázdnu škatuľku od cigariet. Stláča ju jednou dlaňou s rovnako pokrčeným ksichtom, ako je teraz ten obal.

  - Vlastne, ja už nefajčím, vieš! – vypľula aj zapaľovač späť do bordelu miniatúrnej tašky bez farby a tvaru.

  „Viem. Nikdy si tento sprostý zlozvyk nemala...“ sadám na zadok a s hlavou nahnutou nabok ju sledujem.

  - Čo zízaš?! Ostatne, keď si tu ty, niekde blízko bude aj „On“ ! Však mám pravdu?! Snorí, dolieza...Špehuje ma?! – dáva si ruky do bokov a mne nie je jasné, o čom to tne.

  Aj ona je čudná. Nevyspatá, strhaná, ako ľavá papuča, po mojom nájazde z éry šteňaťa. To bol iný život!

  „Kam sa podel?! Čo sa to tu so všetkými porobilo?! Všetko zle!“...

  - Alebo si mu ušla?...Nečudujem sa ti. Kto by s takým monštrom aj vydržal...- mrmlala.

  „Monštrum?!“ ...Padla mi spodná sánka. Aj som jej to vyštekala. Patrične...

  ...Vôbec ma nepočúva! Ignoruje ma! Kam to ide?!...za ňou! ...

  Ani tento dom sa mi nepáči. Smrdí kvetinami. Kde je nejaký zámok?

  No, jasné! Zámok. Zamkla sa zvnútra na dva západy! Vôbec jej nevadí, že som vonku na rohožke? ...že v noci môže byť zima?!...že môže prísť veľké psisko a tohto zlatunkého miláčika jej rozdriapať?!...

  To radšej ja zadriapem na dvere. Takto...a takto...A aj pod dvere skúsim...a ešte...auuu...to bolí...hnusné, tvrdé drevo. Fuj, obité plechom! O čo sa budem v noci opierať?!...Bella, Bella, otvor mi, prosím...

  V predsieni sa zažína. Čo?...čo to cítim?! Teplé lasagne?! ...Pre mňa?!... Ozaj celá miska? Bella, Bella, ja ťa milujem!... Vankúš a deku nemáš?!...Nezatváraj! Nezatváááraj tie dvere zas!...Bella...

  ...sa tu jeden môže aj ukňučať! Nemajú srdca títo ľudia? Nemajú!...

  Je  zima. Ochladilo sa. Akoby to prišlo s tým žltým autom, čo pred chvíľou prešlo popred tento dom. Je mi nejaké povedomé, len si neviem spomenúť, odkiaľ...

  Inak nič sa tu nedeje. Tma. Fúka. Vlhko. Skapal tu pes!...Nie, nie, nie...nesmiem sa rúhať! To sa nepatrí na dobre vychovaného psa, provokovať o psom nebi...Už držím jazyk za tesákmi...

domiceli