RUMBELLE - Tanec nepriznaných II 5.kapitola SĽUČKY

OUAT - Rumbelle

Tanec nepriznaných 2

5. kapitola

Slučky....

      Dilemu: ísť či neísť, rozhodla za ňu vrchnosť. S inštitúciami sa nehodno vyvaďovať. Odmietla Emmu ako garde, bála sa, že sa príliš vžije do nominácie jej osobného hovorcu. Povedala jej to rovno a v tom okamihu jej bolo aj jedno, či sa urazí, alebo nie.

  Neurazila, vrátila ju iba spred dverí a donútila napatlať si na popraskané pery lesk a ukázať zubom hrebeňa  aspoň vrchnú vrstvu svojich vlasov. Bola jej za tú starostlivosť vďačná.

  Už nebola taká sebavedomá, ale na druhej strane, sama stále nevedela, čo vlastne chce.

  Na strechy budov dopadali ostré lúče uštipačného slnka, ktoré ju nútilo držať zrak pri zemi a venovať sa oplieskaným lodičkám a žuvačkami olepenému chodníku. Koľko odtieňov sivej...jedna deprimujúcejšia od druhej. Neznáša túto farbu, ktorou ako sa  zdá, je jej život totálne zamazaný...

  S rukami vo vreckách nového, elegantného kabáta naoko nerozhodne stál pred masívnymi dverami, rozhodnutý nespustiť oči zo ženy, ktorá sem práve z nohy na nohu kráčala hore mierne stúpajúcou ulicou,  s netypicky, aspoň pre ňu určite, sklonenou hlavou.

  Kdesi pod kľúčnymi kosťami cítil tlak vystreľovaný z útrob pri každom nádychu, postupujúci dolu ramenami až do končekov prstov, čo sa začínali chvieť, čím bližšie mu bola.

  S vráskou kolmo na čele zúfalo pozrel k dverám, akoby to boli tabule s ortieľom smrti.

  Budovy súdu sú už raz také. Nemé, slepé, pre bežný život priveľmi spravodlivé a usporiadané stroho, nekompromisne a chladne, ako zákony, ktoré obhajujú.

  ...a pritom je celý svet o kompromisoch.

  Nebola nadšená, že ho vidí. Takto hneď. Nemala dostatok času zapojiť mozog do práce a načítať doňho potrebné indície, ktoré by jej automaticky vyhadzovali frázy prípadného dialógu.

  Nezdvihol kútik úst, ako zhovievavý pozdrav, na ktorý bola navyknutá a aj jeho oči sa jej v tom slnku zdali prísnejšie. Priznala si, že ju to zamrzelo.

  Keby aspoň začal rozhovor. Brala by aj banality a klišé typu...akého typu? Uvedomila si s hrôzou, že takmer nikdy nezačínal s banalitami typu...vždy začínala, pokračovala aj končila ona! On sa  len bránil, alebo pokorne, zhovievavo, prijímal slovné facky a nastavoval im raz jedno, raz druhé líce.

  Dnes by nebola bývala odvrávala, ale On nič nevravel.

  Bol pripravený zdvihnúť kútik úst a tým odľahčiť napätú situáciu, aj pohľad chcel mať čo najmäkší, ale v poslednej chvíli si to rozmyslel. Čo ak jeho pokus o úsmev zas zoberie ako provokáciu, ako slabosť a podriadenosť. Poznal ju dobre. Vytáčalo ju to do nepríčetnosti, ktorej už potom nedokázal ničím zavrieť kohútik.

  Aj zahájenie rozhovoru vzdal. Netušil, ktoré z jeho slov by ju nenaštartovali. Mal skúsenosti, že na ktorékoľvek dokázala zareagovať ako práve vyliata kyselina. Bublať, syčať, vžierať sa a likvidovať všetko, čo jej prichádza do cesty, pod ruku, pod jazyk.

  Sklopil zrak a prikývol sám sebe, že koná práve správne.

 

  Stala si vedľa neho, akoby tvorili pár, ktorý sa ešte pár sekúnd potrebuje zosynchronizovať, kým spoločne vykročí, v rytme rovnakej melódie a vopred dohodnutých, nacvičených krokov.

  - Mrzí ma, ako som sa zachovala...- rozhodla sa prvá porušiť slovné embargo.

  Prekvapený sa aj zabudol nadýchnuť, len pomaly, neveriacky pootočil hlavu a pokúšal sa pozrieť jej do očí.

  - ...ako som sa zachovala...k Dearie. – dokončila.

    Nádych, výdych. Pochopenie.

  Nehovorí o ňom. O ich vzťahu ani o nich dvoch...mrzí ju len psík. Len psík.

  - Škoda... – vyšlo z neho, ale rýchlo tiež pokračoval, aby si jeho reakciu nevysvetlila zle. - ...škoda jej je. Bol to milý psík. Chýba mi...-

  Teraz pozrela na neho sama...s nádejou, či nechce náhodou pokračovať...čo mu ešte „chýba“...či ...čiste náhodou...iba trošku...trošililinku:  Kto...

  Musela sa zasmiať na svojej naivnej túžbe, bláznivom sne, nečakanej fatamorgáne, kedy človek z duševnej únavy počuje aj to, čo by len chcel počuť, len sa bojí k tomu priznať.

  Vrátil jej úsmev, lebo si myslel, že ten jej mu patril.

  - Máme...vlastne ešte čas. Čo tak ísť k Babičke do bistra pripiť si na jej ...pamiatku...Ľadovým čajom...trebárs...- pokúsil sa vystrúhať neformálne pozvanie.

  „Ľadový čaj?!“ Takú žbrndu v živote nepila. Prikyvovala skôr tomuto poznaniu, než jeho pozvaniu.

  - Potrebujem si ešte odskočiť, veď vieš...vymeniť olej... – zaťala si do pery a prekrížila nohy, aby mu aj z tohto gesta bolo jasné, o čo ide. V skutočnosti si ale potrebovala skontrolovať, či ...vyzerá dobre. A uistiť sa, či práve toto chce.

  - Počkám ťa. Zatiaľ objednám...- ukázal smerom k bistru a radšej sa k nemu aj rýchlo pohol.

    Čo ak toto bola len prvá výhovorka a keď bude váhať, vymyslí ďalšiu a ďalšiu a to by sa mu nepáčilo...To teda nie. Radšej sa ani neobzeral...

  - Ale, ale, pani Goldová. To je náhoda. Vy máte dnes pojednávanie ohľadom rozvodu, však mám pravdu? – z dvier súdu práve vychádzala starostka mesta.

  Aj chcela čosi povedať, že neskôr, teraz musí... a potom musí...

   Nedostala šancu.

  - Nasledujte ma, prosím, do mojej kancelárie. Nebude to dlho trvať, ide iba o pár formalít, ktoré je potrebné pred tým vybaviť. – lapla ju drsne za ramená a doslova ťahala k radnici.

  Obzrela sa. Práve otváral dvere na bistre.

domiceli