RUMBELLE - Tanec nepriznaných 25. kapitola KROKY

  OUAT - Rumbelle

Tanec nepriznaných

25. kapitola

Kroky...

     Hrmot v predsieni pretrhol mu spánok. Aj tak v preliačenom vyheganom kresle, haraburdím preplnenej obývačky, nestál za veľa. Vypočul si „korenisté“ kázanie veciam v predsieni, trochu násilného smiechu a ticho.

  Vstal. Zaváhal, ale šiel.

  Opretá lopatkami o zle doliehajúce, na viacerých miestach vlhkom vyduté tapety, šumela šúchaním sa o ne hore-dolu, čudne prehnutá s jednou nohou v lodičke a druhou už bosou, akoby si hmkala nejakú melódiu. Nehmkala, vzlykala. Páchla cigaretami a lacným alkoholom, možno s trochou prímesi čerstvého rána, čo ju sem vypľulo, lebo nemalo na výber. Aspoň presne to mu pred chvíľou cestou ktovieodkiaľ rázne vytýkala.

  Mal zvláštnu slabosť pre toto útle žieňa s večne strapatými vlasmi a plným nosom. Večne únavou prižmúrenými očami, čo nedovolili nikomu dešifrovať farbu dúhoviek. S večne ufrfľanými ústami so slovníkom smradľavých vykladačov rýb v prístave.

  - Už len ty si mi dnes chýbal...pod nohami, medzi nohami...- odmrmlala pozdrav, sotila do neho ramenom, lebo nohy nezvládali zmeny polohy a napriek snahe zachytiť ju a ustáť to, ďobla do neho všetkými desiatimi s takým výrazom odporu na tvári, že radšej prižmúril obe oči a nechal ju stratiť sa v útrobách bytu. Ako vždy.

  Nespravila ani krok, keď sa tentokrát zvrtla.

   - To mi robíš náročky?! Sliediš, kedy sa dotasím domov a...potom nič?! – trochu ťažšie artikulovala a pátrala po adekvátnych slovách. - ...nič...Ničovaté nič! Ani slovo! Ani výčitka! Ani vyhrážka...ani...ani nevedela, čo ešte, ale facka by to byť nemusela. - Čo si ty vôbec za chlapa?! Je mi z teba na grc...! – opäť skrivila tvár.

 Mal zvláštnu slabosť pre toto útle žieňa...

  - Lacey...- zašepkal takmer prosebne.

  - Čuš! Mlč! Zapchaj si ústa! – protirečila si vzápätí a na uši tlačila dlane. – Choď preč! Zmizni! Vypadni!...chcem byť sama... Radšej sama... - mrmlala.

  Prikývol obetavo, akoby to bola úplne normálna, bežná vec a zvesil kabát z vešiačika vyvracajúc  ho spomalene z rubu na prednú stranu, dávajúc jej čas, či si to nerozmyslí.

  Ju to ale naštartovalo ešte viac.

  -...a nikdy sa už nevracaj! Počuješ?!...Tento byt... je už pre teba pasé! Zbaľ si svoje krámy a vráť sa, odkiaľ si prišiel...! Do psej matere!... – ohlo ju až k zemi, pomohla si vytrhnúť lodičku z nohy a namieriac na neho opätok pokračovala. - A ak by ťa predsa len zaujímalo, kde som ráčila v noci byť, tak vedz, že som bola oslavovať!...jasné?!...Os-la-vo-vať! – prízvukovala. -  Zajtra máme pojednávanie!...Prišla pošta... Konečne sa niečo pohlo a ja sa ťa zbavím nadobro!...Konečne...nadobro. - tackala sa, nekoordinovane gestikulujúc rukami zachytávala sa o veci a zhadzovala ich. Iné brala do rúk a hádzala smerom k nemu. Po ňom.

  Radšej zatvoril za sebou dvere zvonka.

  Na bočné sklo auta, o ktoré bol smiešne prilepený spoteným vyšponovaným lícom, ktosi klopkal. Kým sa celkom prebral, žena trhla dverami a skoro sa jej vysypal k nohám.

  - Vám to už nadobro haraší, Gold?! – premerala si ho zhrozene, vidiac, ako sa snaží zviechať sa a zabaliť do pritenkého kabáta. – Povedala som, že máte na dnes voľno, tak čo mi tu drichmete pod oknami v aute?! Prémie za nadčasy nebudú, to si vyhoďte z hlavy! – potriasala spadnutými vlnami zložitého účesu prehadzujúc kabelku spod jednej pazuchy pod druhú a späť.

  Úchytkom zazrúc napráskané igelitové tašky na zadnom sedadle, vyvalila oči a bláznivo sa rozosmiala.

  - Tá fľandra si dovolila vysťahovať svojho mužíčka, však?! – klopkala mu na rameno, v ktorom sa skrývala hanbou sklonená hlava. – Nič iné si ani nezaslúžite, Gold! Vy nielenže vyzeráte, ako starý prašivý pes, vy sa tak aj správate, chlape! Z vás by sa jeden povracal. – strčila do neho, až sa stackal chrbtom o auto, zabalansujúc rukami.

  - Stalo sa... – odmrmlal ako odpoveď pasujúcu na všetky jej vety.

  - Dnes, ale máte svoj šťastný deň, Gold! – vystrčila ukazovák a tajomne žmurkla.

  Zhrozene na ňu pozrel. Zvyknutý na jej kadejaké maniere, toto si hádam nezaslúžil. Výsmech a ponižovanie...

  Nenechala mu priestor na vysvetlenie ani na  vnútorné pochody. Zavelila.

  - Nasadať. Ideme na námestie! – ukázala smer. Do niekoľkých strán súbežne, ako dirigent, čo chce obsiahnuť celé orchestrisko filharmónie.

  - Kam presne to bude, slečna Maleficent? – otvoril jej dvere, konečne náležite prebudený a ochotný plniť si povinnosti na sto percent, aby aspoň jej dokázal, že za niečo stojí.

  Najskôr jej, potom aj všetkým ostatným. Možno. Raz...

  - Kam?... A čo ja viem?...- rýpala sa v kabelke a čosi urputne hľadala.

  Vydolovala nejaké kľúčiky a márne žmúrila na prívesok, či by z neho nevydedukovala, kam asi pasujú. Vzdala to. Zavesené na ukazováku natrčila ich dopredu pred Golda.

  - Sem! – usmiala sa trochu priblblo, na hompáľajúci sa zväzok akýchsi starých kľúčov, spokojná so svojou navigáciou.

domiceli