RUMBELLE - Tanec nepriznaných II 1. kapitola UZLY

OUAT - Rumbelle

Tanec nepriznaných 2

1. kapitola

Uzly...

    

       Nevnímala, čo svetlovlasá žena vraví. Vraví vôbec niečo?! Vraví niečo jej? Alebo sa nebodaj pýta?

  Pred očami má jeho chrbát, ako sa jej stratil vo dverách budovy, ktorú si, popravde, dodnes ani  nevšimla. Akoby tu vyrástla len nedávno, ale jej stav, napriek konečne zaskleným oknám a opraveným dverám bez improvizovaného bezpečnostného systému z preglejky a novín poukazoval na dávno vyblednutý dátum narodenia v matrike tohto mesta.

  Ťahalo ju to tam. V ruke, ktorú automaticky strčila do vrecka nahmatala plagátik, čo ju ráno vytočil do nepríčetnosti.

  Zámienku by mala...

  Viac nepotrebuje.

  Pozorne si do bielej drsnej utierky odstraňoval zvyšky krvi a chlpov z rúk, čo studená voda nezmyla. Mračil sa, aby prekabátil smútok. Teraz musí začať veľa pracovať...Veľmi veľa.

  Zachytil nepatrný šum z ulice. Niekto otvoril dvere.

  Pritajil sa a len úchytkom pozoroval, ako vošla. S pootvorenými ústami a prižmúreným zrakom si s nevôľou prezerala kopy starých vecí, zatiaľ len voľne poopierané a zhromaždené na kopách, ale pripravené vytvoriť kompaktný celok, ktorý On bude nazývať domovom.

  „Bella, si taká krásna a ja ti to nesmiem šepkať medzi nežné dotyky a bozky...“

  Nechal iba oči, aby to robili. Nevinne, ale na pohľad typicky - OČIvidne...

  Všimla si ho.

  Chvíľu hľadala slová a snažila sa ich upratať do nič neprezrádzajúcej vety, ale nezvládala ani intonáciu a melódiu.

  - Tu...chceš...akože teraz žiť?!...Čo je to tu vlastne...Ako...?!...- cítila, že trapoší, nevediac, že v jeho vnímaní je teraz neodolateľne rozkošná  s tým svojím nesmelým koktaním a rozpakmi.

   Stisla pery jednu do druhej, vydolovala z vrecka kabáta pokrkvaný papier a roztiahla ho na najbližšom voľnom mieste na pulte, nechajúc doň zabudnutých všetkých päť prstov.

  Namiesto otázky sa zamračila a prisunula mu ho bližšie.

  Odložil utierku a stal si z druhej strany. Keďže pod jej dlaňou nemal šancu uvidieť zhluky slov,  bojazlivo položil ruku na tú jej, v snahe nadvihnúť ju z inkriminovaného papiera, kvôli ktorému vlastne zavítala...

  Zvládla to iba pár sekúnd, kým ňou rýchlo trhla a skryla ju previnilo, že to trvalo o tých pár sekúnd dlhšie, ako malo, za chrbát.

  Drží v ruke zdrap. Tuší, ako veľmi mu v duchu nadáva, ale nerozumie ničomu.

  - Neviem, čo to má znamenať. Prisahám, Bella, s týmto nemám nič spoločné...- zahájil obranu, trasúc papierikom v dlani nechápavo do strán.

  Vysvetlenie prišlo s ďalším zavŕzganím dvier.

  - Á, inzeráty vášho pána otecka, drahá Lacey! – ostré konce opätkov jej vysokých lodičiek pečiatkovali podlahu smerom k vyjavenej dvojici. – Bola som taká dobrá, priam charitatívne namotivovaná a pomohla som mu ich natlačiť a rozvešať po meste. To viete, nerada nechávam svoj majetok chátrať. A ako som sa od svojho osobného šoféra dozvedela, práve sa rozvádza. S vami – rozvádza. A keďže už nebudete žiť v spoločnej domácnosti, predpokladala som, že sa vrátite k oteckovi, pretože vy, ako viem, nemáte žiaden príjem a nebudete si môcť dovoliť platiť mi nájom, drahá. – odcitovala niekoľko bodov zo zmluvy na prenájom.

  - To ste nemuseli, slečna Maleficent. – dovolil si oponovať.

  - Ja viem sama najlepšie, čo musím, Gold! – osopila sa naňho prísne, ale Lacey nespustila z očí.

  Veľmi ju vytočilo, keď začula, ako ju, túto strapatú, neupravenú ženu, bez vkusu, morálky a noblesy oslovil Bella – kráska...To teda nie! Takto nie! To si vyprosííí...Nie, nevyprosí! Vyrozkazuje!

  - Mám peniaze...Budem mať. Môžem pracovať. – skúsila aj Lacey dostať sa sama z tejto prekérnej situácie.

  - Vy? A pracovať, dušinka? Viete vôbec, čo to je? Pracovali ste vôbec niekedy, drahá?! Apropó,  nenarážate, dúfam, na vašu pravidelnú brigádnickú činnosť, ako „predavačka“ v Králičej nore ? – zadrela necitlivo.

  - Nikdy som tam nepredávala...- prekvapene a zhrozene, tušiac, kam Maleficent mieri,  sa ozvala.

  - Štamgasti, oní chronickí návštevníci, mi ale vraveli čosi iné. A dosť podrobne. Hovorili tuším čosi o bielom mäse či to boli cigarety...Mäso za cigarety, cigarety za mäso?... Nie, nie, nie! Hovorili o vás! – zabodla jej pohľad do tváre.

  - To je lož! – nezmohla sa na viac a nevedela ani sama, prečo sa v tom  momente pozrela na neho. Zúfalo a takmer prosebne.

  Ráno nemala toľko guráže, ako po nociach. Pritiahla si klopy kabáta a vycúvala zmätená a ponížená von.

  Ako rád by ju bol zastavil...

  Nenašiel odvahu.

  Aj sa chcel spýtať, ako si dovoľuje urážať Bellu, ale ...bolo by to aj tak bezpredmetné. Ona odišla, nepočula by, ako sa jej zastane. Navyše, na druhej strane, keby ju Maleficent vysťahuje z ich niekdajšieho spoločného bytu, Bella by sa ...musela...mohla...možno aj chcela...vrátiť k nemu! ...Ani nedomyslel a zhrozený si uvedomil, že uvažuje v týchto intenciách vypočítavého manipulátora, za akú mal vždy svoju zamestnávateľku. Pohľadom obsiahol svoj len nedávno nadobudnutý majetoček a zhrozil sa druhýkrát: toto z človeka urobí vidina bohatstva?!... Vypočítavca ? Manipulátora? Monštrum, čo ide aj cez mŕtvoly...

  Hej...obzrel sa dozadu, na dvor. „...cez mŕtvoly...“

  Dokáže sa brániť? Zastaviť tento svoj prekvapivý prerod?!...

  V každom prípade to aspoň skúsil.

  - Nájom za prístavný byt budem za manželku uhrádzať aj naďalej ja, slečna Maleficent. A hoci tuším, že urobíte aj nemožné, aby ste ju odtiaľ vyštvali, môže prísť, koniec-koncov sem. – zaprel ruky o pult a nadvihol kútik úst.

  Nečakala jeho odboj.

  - Ak si sem nasťahujete všetky suky z okolia, o chvíľu tu budete mať tesno, Gold! – pousmiala sa cynicky.

  -  Je to môj majetok, slečna. Môj! ...Pre jedného je to tu aj tak priveľké...- dopovedal tichšie.

  - Ozaj, kde máte toho dotieravého čokla? – obzerala sa pod nohami, až teraz zaregistrujúc, že sa jej tam nič nemotá, ako inokedy, keď ho prišla skontrolovať, ako sa mu darí „v prerábke“.

  Pozrel znova smerom dozadu na dvor, kde sa pod dekou črtalo stuhnuté telíčko.

  - Dnes ráno ho zrazilo auto. – radšej sa otočil, nenápadne vzal do dlane malý obojček s kľúčikom, silno ju stisol a vyšiel von.

  Čaká ho veľa práce. Veľmi veľa...

  - A ešte niečo, Gold! Jedna rada. – pribrzdila si ho, zvyknutá mať vždy a všade posledné slovo. - Neoslovujte láskavo svoju budúcu exmanželku tak jemne:“Bella!“ Takto vás nerozvedú ani o sto rokov!...a vašej premene na budúceho, povedzme, podnikateľa, by to veľmi neprospelo...- držala ukazovák v pozore a mračila sa na  neho.

  - Premena?! – zdvihol kútik úst. – To máte vskutku pravdu, slečna Maleficent. Začínajú sa tu diať veľké, dokonca sa nebojím povedať prevratné zmeny. Budete mať čo robiť, aby ste si zachovali svoju povesť „dračice“. – prikývol jej a ona celkom nechápala, ale brala to od neho ako lichôtku, síce len diplomatickú , konkurencii. „Učí sa rýchlo, panáčik,“ uznala v duchu.

  Ale tento otrlejší, sebavedomejší a hrdý Gold sa jej začal pozdávať oveľa viac, ako jeho predchádzajúca, mdlá  „vyvinová forma“. Zrejme sa  nemýlila, keď vo svojom pláne vsadila práve na tohto storybroockeho koňa.

domiceli