RUMBELLE - Tanec nepriznaných 3. kapitola ZARASTENÝ CHODNÍK

OUAT - Rumbelle

Tanec nepriznaných

3.kapitola

Zarastený chodník

    Auto už bzučí, Maleficent skúša zatvoriť kufor. Nedarí sa jej. Niečo zaiste vulgárne rozpráva nechtom, lebo sa mračí. Ovievala svoje škaredé grimasy aj od smradu dymu z výfuku. Nešetrí ju. Milujem ho.

  Pozrela som na Neho zbožne s hlavou na boku, spokojne  usalašená ako vždy na sedadle spolujazdca. Keď otvorila „moje“ dvere, úplne som ju ignorovala, ale po očku sledovala Jeho, či smiem. On rozhoduje o všetkom...

  - Smiem si k tebe prisadnúť? – skúsila milo a mne skoro vystrelili uši.

  - To hovoríš mne? – tvári sa nezaujato a zapretý jednou rukou o volant, upratuje palubovku od nánosov akýchsi papierov a obalov z polotovarov.

  - Nie, k tebe by sa mi viac páčilo si priľahnúť, drahý. – zabodla do mňa pohľad, akoby som jej zožrala večeru. Zožrala. Aj zožeriem, vždy, keď budem môcť!

  - Daj sa vypchať! ...a lofni si už konečne tam niekde dozadu! – zhrnul papiere na podlahu a zhlboka sa nadýchol, lebo mu medzitým skapal motor a zrejme aj dobrá nálada.

  - Vypchať?...- chytila sa slovíčka a On prevrátil očami, čo nezmysluplné zas vypotí.

  Vypotila.

  - ...myslíš? To ale vôbec nie je zlý nápad. Už som minule uvažovala, či sa dám po smrti normálne pochovať, alebo spopolniť, ale „dať sa vypchať“, to ti znie vskutku zaujímavo. Dík za radu. – pleskla dverami.

  Asi sa aj ona hnevá.

    Viem, kam máme namierené. Až sa musím triasť od šťastia. Neviem, prečo tam ťaháme aj ju. To je k ukňučaniu. Zapieram sa radšej o okno a sledujem...sledujem...nič poriadne nevidno. Vyhrievací vankúšik, predné laby, hlava.

  Obloha sa mračí podobne ako moji spolujazdci, každý vo svojich myšlienkových konšteláciách, na sto percent o mieste, kam smerujeme, hoci to vie len jeden z nich. On. Jej je aj tak jedno, kam sa trepe, hlavne, že tam bude: ON...Ako ju ja neznášam...Fuchtľu zmaľovanú, navoňanú, hubatú...

  - Prečo mlčíš? – nevydržala Maleficent zízať na šedivejúce oblaky hroziace búrkou.

  - Mlčím, lebo chcem ! – precedil bez rozmyslu cez zuby. Chyba.

  - Tak on „chce“ ! A mlčí! – pleskla si po kolenách.

  Pridáva plyn.

  Trhlo ňou dozadu a rýchlo sa vzdala prehováračiek zabočiť niekde na nejakú bočnú lesnú cestičku, ako mala iste v pláne.

  S hlavami sklonenými ako staré korytnačky zízame spoza predného skla na miesto, kam sme došli.

  Pozerá na neho s otázkou v očiach, ale pýta sa, ako vždy, niečo úplne od veci.

  - Prepáč, nemáš tu niekde hodinky? O šiestej som sľúbila byť v Králičej nore na...na...na... To je jedno. – potriasla kučerami.

  - Dobre, že spomínaš. Tak po prvé. Ja nemám hodiny. Každý, kto sa dá so mnou do spolku predsa vie, koľká bije a po druhé...Vieš, drahá, potrebujem pokusného králika. A nikto lepší, teda vhodnejší,  ako ty, ma fakt nenapadol. – prižmúril oči a asi si predstavil ďalšie dejstvo.

  Vyhovuje mu, že sa prestala pýtať, tak spokojne pokračuje sám. Akciou.

  Vyšiel von, vydoloval zo škatule v kufri inú škatuľu a podstrčil jej ju na kolená. Nebadane  spoza opierky sledujem, čo za prekvapenie sa v nej skrýva. Sklamanie. Nuda. Sprosté šaty. Kopa látky a čipiek. Budem kýchať...Starina potuchnutá, smradľavá.

  - Obleč si to! – vydal rozkaz, strčil ruky do vreciek a otočil sa autu chrbtom. Dobre viem, že by nedbala, keby zízal. Má charakter! Just nebude! Je to gavalier, aby si vedela!...škatuľa...stará...

  Šrabkám na sklo, nech ma pustí. Srdí to tu a znejú tu samé škaredé slová.

  Po hodnej chvíli, keď to už aj vonku začína nebezpečne hrmieť, vytackáva sa konečne Maleficent, kývajúc sa na všetky strany, naprávajúc volány a garniere a čipky. Poťahuje, podskakuje, natriasa sa, akoby ju blchy žrali dolujúc sa zo zadného sedadla, natláčajúc ešte cestou opuchnuté nohy do hodvábnych topánok.

  - Pristane mi to ? – natiahla ruky od seba a skúsila sa zatočiť.

  - Toto nie je letisko, drahá, zbytočne čakáš...- ani na ňu nepozrel. Len na mňa.

   - Tak, ako? Som pekná? – natrčila sa pred nami s rukami v bok.

  Pozrel dolu, zas  na mňa a vytiahol jednu z rúk z vreciek aj ukazovák z dlane.

  - Úžasné! Máš stále postavu ako gazela...či ako sa to volá to zviera, čo má chobot?! – žmurkol. Na mňa.

  - Ha-ha-ha! Vážne sa ťa pýtam, či som pekná alebo škaredá? – zopakovala požiadavku na zhodnotenie nanútenej plesovej garderóby.

  - Oboje, drahá!... Si pekne škaredá...- neodpustil si, ale to už kráčal k bráne a zasúval do nej kľúč na obojku.

  - Chceš mi tvrdiť, že v tejto starej polozrúcanej barabizni sa práve koná nejaký ples, na ktorý ma chceš, akože pozvať? – nedochádzalo jej. – Inak najvyšší čas, pozri, ako hrmí a blýska sa, čo chvíľa príde búrka. – zamračila sa na nebo, zimomravo si šúchajúc príliš odhalené ramená.

  - Pokoj, drahá...Do teba hrom nepraští. Ty už nikoho nepriťahuješ. – zamrmlal si popod nos, drgol do brány a tá sa poodchýlila.

  Ukázal sa slnkom zaliaty pás chodníka obklopeného umne pestovanými kríkmi vedúci k vchodovým dverám zámku.

  Zíza na neho, na mňa, do brány, na nebo...potom už nevie, kam ešte pozrieť a koho sa pýtať, ako je to možné, že pred bránou je tma ako v trúbe a vnútri slnko,  tak radšej podkasala dlhé, široké sukne a vykročila k nám, tesne pred bránou dajúc prednosť Jemu.

  - Nie, nie, až po tebe. Ideš dnes totiž sama...to som ti nepovedal? – zaškľabil sa do jej prekvapenej tváre.

  Zúfalo záporne pokývala hlavou.

  - Pozri sa. Pôjdeš dnu. Pokojne sa poobzeráš, popasieš oči na všetkom okolo seba a do hodiny ťa chcem späť aj s kompletnou podrobnou správou o stave usadlosti a jej osadenstva. Chápeš? A nepýtaj sa ma, prečo nejdem sám. Je to skrátka priveľké riziko. Jasné?! – nerozpakoval sa prikladať detaily.

  Ak očakávate, že táto tu bude namietať, strečkovať, brániť sa...neočakávajte radšej nič. Pánovi Goldovi sa neodporuje a Maleficent bola odjakživa aerodynamická – odpor nikdy nekládla.

  - Ahá, chceš ten podnik kúpiť...čo je to vlastne?!  Kasíno ? Herňa? Bordel?...Tri v jednom?! - prižmúrila krátkozraké oči do medzierky v pootvorenej bráne.- ...a ja mám zistiť, či sa ten kšeft oplatí. – zhrnula si indície a vyhrnula čipky na rukavičkách.

  - Povedzme...- zaklamal.

domiceli