RUMBELLE - Tanec nepriznaných 2. kapitola SPUSTENÉ ROLETY

OUAT - Rumbelle

Tanec nepriznaných

2.kapitola

Spustené rolety

    Jeho pevná vôľa ma fascinuje, ale aj riadne štve. 

  Ako mohol vydržať a nevojsť hneď dnu? Ako mohol zabiť ďalších niekoľko dní sprostými papierovačkami a navyše sa asi pustil do inventúry svojho obchodu. Aspoň to tu tak vyzerá. Samé škatule, debničky, kopa sem, kopa tam, ledva som sa prevliekala medzi ne a hľadala, kde nájdem pokoj a čosi mäkšie pod zadok.

  Nevšímal si ma, neregistroval moje potreby, smutný pohľad, ani letmé obšuchnutia. Nič. Maximálne zahundral čosi.

 „Na všetko bude čas...Musíš ešte vydržať...Už-už-už...Nemotaj sa mi tu teraz...“ A nič,nič,nič. Škatule, debne, kufre, tašky...Debordelizácia záložne je horšia ako "...na psa mráz!"

  S hlavou cez opierku pohovky sledujem jeho nervózne pohyby.

  Zvonček na dverách. Ten ma rozčuľuje zo všetkého najviac.

  Vystrelila som na rovné nohy, ale čakám. Neznáša, ak ho v niečom predbieham. Je ješitný.

  On je tu doma, on je tu pán.

  - Ticho, Dearie... – natrčil ku mne roztvorenú dlaň.

  Tak rada by som ju oblizla. Pošúchala sa pod ňou, nechala poškrabkať, potľapkať, čokoľvek. Z pohovky nedočiahnem.

  Vysoká ženská vo dverách sa trochu zohla. Bála sa, aby sa jej rozložitý účes v drdole nezaplietol do zvončeka a nevytrhla ho zas aj so skobou. Bola vtedy taká smiešna.

  - Prepáč, drahý...- začína obligátne ako vždy a mne sa prevrátili panenky v očiach.

  Zvrtla som sa a najradšej by som sa bola aj vyparila, či aspoň stočila do klba, ale to by som nič nevidela a len počula, lebo jej vysoký fistulový hlas, čo sa snažila naštelovať do erotickej chrapľavej podoby bol naozaj nepríjemný a všade sa ozývajúci. Horšie ako trénerova píšťalka.

  - Nemohla som prísť skôr, lebo po tom poslednom opijáši som pár dní nedokázala prísť k sebe, nieto ešte k tebe. – afektovala a nadvihovala starožitné predmety v škatuliach a s nechuťou ich zas spúšťala späť, oprašujúc si za každým  pestované ruky s dlhými prstami a ešte dlhšími nechtami. Fuj.

  - Mala by si niečo proti tomu, aby sme si my dvaja vyšli spolu...povedzme, na jeden piknik? – vyrukoval bez okolkov.

  Očividne to nečakala, lebo zmeravela a pootvorila ústa.

  - ...to...sa...mi...ešte nikdy nestalo...- zakvákala prekvapená.

  - Čo? Ty si ešte v živote nebola na pikniku?! – zatiahol sklamane tvár dozadu a zašibrinkoval svojimi tak nežnými rukami.

  Poskladala tvár do, podľa seba, očarujúceho úsmevu, kým mu odkoktala odpoveď.

  - ...sa mi v živote nestalo, aby som mala niečo proti tomu... robiť to s tebou...drahý...čokoľvek...- zatiahla prisladko.

  - Oho-ho-hóóó-o...Čokoľvek ? Ak si môžem vybrať, tak  tebou by som najradšej  šiel  na kraj sveta, drahá! – roztiahol ústa do širokého úsmevu.

  - A čo tam?- spýtala sa ešte cukrovejšie.

  - Tam by som do teba tak zľahka strčil!...- napodobnil frčku, ale bolo vidno, že sa začína hnevať. – Nechápem, ako ma môžeš takto dráždiť, aj po toľkých rokoch?! – už vyl.

  Pochopila svojsky. Zrejme. Keďže sa usmiala.

  - A čím? – vypla prsia a žmurkla.

  - Každým slovom! – uzavrel debatu a oľutoval, že zavolal práve ju.

  Mávla rukou. Jeho narážky brala jedným uchom dnu, druhým von.

  - Nebyť teba, drahý, boli by sme ideálny pár...- uzavrela spokojne a usmiala sa priblblo.

  - Jasné! Sľubujem ti, že budeš vždy druhá v poradí. – vystrúhal jej poklonu.

  - To je slušné umiestnenie. Však? A kto bude prvá? – vyrojili sa jej fantastické predstavy súžitia.

  - Hociktorá iná! – zreval a zaprel sa o palicu.

  Treba cúvať, sklápať uši, šúchať nohami, skrčiť hlavu medzi ramená, stiahnuť chvost...

  Maleficent nemusela nič. Nemala mozgové bunky na to, aby dešifrovali jeho nebezpečenstvo naznačujúce signály.

  Párkrát sa zhlboka nadýchol, kým ju oslovil zas.

  - Tak ideš so mnou? – zopakoval ponuku.

  - Povedala som azda, nie? – žmurkla.

  - Musíš mi na každú otázku vždy odpovedať otázkou? – zmraštil zas tvár.

  - Skutočne to robím?...- zamyslela sa naivne.

  Viac jej neodpovedal. Ukázal na jednu zo škatúľ.

  - Toto ber! – vykročil ku vchodu, stiahol rolety na oknách, prevrátil tabuľku s nápisom OPEN naopak a pridržal jej neochotne dvere, aby sa s obrovskou škatuľou vyterigala von úzkym otvorom.

  Praskol dverami.

  „A ja?!...“ zažmurkala som bezradne do tmy trasúc sa skoro strachom.

  Dvere sa opäť pootvorili a ON mykol hlavou.

  - Nasadať, Dearie!...- a tak  krásne sa na mňa usmial.

domiceli