RUMBELLE - Tanec nepriznaných 11. kapitola NAVIDOMOČI

OUAT - Rumbelle

Tanec nepriznaných

11. kapitola

Navidomoči...

      Pozerá jej do očí a vie, že bude mať kopec práce natlačiť do tejto kučeravej hlavy indície, aby mu bola aspoň trochu osožná v pláne. Pravdepodobne vynechá metafory aj dvojzmyselné frázy, lebo čas hrá už proti nim. Prišli práve včas.

  - Maleficent, poznáme sa už dosť dlho... Preboha nepozeraj na mňa, akoby som ťa chcel požiadať o ruku, fakt musíš loviť v inom revíri! – skončil skôr, ako vôbec začal, lebo to, čo jej vyrašilo z očí sa inak ani prečítať nedalo.

  Vytrhol si dlaň z tých jej, ktorými ju obalila.

  Zosmutnela.

 - Ju si tak pekne skoro pohladkal... – zasnívala sa.

  - A keď pohladkám aj teba, budeš už konečne ticho a vypočuješ ma?! – rozhodnutý urobiť hocijaký kompromis, len aby už mohol začať.

  - Neunúvaj sa! Viem, že by si ma najradšej pohladil akurát tak škrabkou na zemiaky...- fikla. - No, tak predohru máme za sebou, môžeš ísť naostro... – mávla rukou.

  Prekrútil očami nad jej slovníkom a sadol si vedľa nej bližšie, než chcel, aj než vôbec ona očakávala.

  - Neviem síce, či to všetko pochopíš, ale...-

  - Myslíš to, že „tvoj brat“ je buchnutý do tej krásky a ona zas do neho a ty zas do nej? To je predsa jasné ako facka. – skočila mu predsa len do reči.

  - To...si naozaj ...myslíš? - spýtal sa len sám pre seba, lebo stále si nevedel predstaviť, nevedel pochopiť, prijať poznanie,  že ho kráska ľúbi...že ho vždy ľúbila...aj vtedy, keď...

  - Nie som slepá! Vidím! Hlupákovi cez rozum tak ľahko neprejdeš! – hrdo sa vypla, že je v obraze a vykutrala niečo múdre z frazeológie, kašlúc na to, že totálne odveci.

  - Má to len jednu chybičku. Nie je to môj brat. Som to ja sám! ...Nie, nie, neprerušuj ma, len počúvaj! – prikázal, keď videl, že znova otvára ústa. – My sa poznáme oveľa dlhšie, ako si myslíš. Ako si vôbec vieš predstaviť! Sú to dva paralelné svety, ale osoby a obsadenie sú úplne tie isté. Ja som On a ty si Ona, tá dračica, čo si ju videla včera. Bolo ti čudné, že rozumieš Dearie, ale ty si naozaj drak, takže je to prirodzené, že... neber to ako urážku, skôr poctu, že zvieratá si rozumejú...- hovoril pomaly.

  - Takže aj ty si potom zver! – vyhodnotila ku podivu logicky, uvedomiac si, že Dearie tiež rozumie.

  - Ako sa to vezme, drahá. Mysli si, čo chceš, pravda je taká, že som kedysi veľmi dávno zjedol kúzelnú rybu, vďaka ktorej rozumiem reči zvierat. A ten pes je naša jediná šanca, ako primäť pána tohto domu, aby neposielal Krásku preč! Ona nesmie odísť...- stíchol.

  Pozerala na neho, skúšala kombinovať, asociovať, dávať si veci do súvisu, nevychádzalo jej nič zmysluplné a jasné.

  - Začnem z druhej strany. – zobral si na pomoc svoje ruky a živo gestikuloval.

  Zbožne na neho hľadela.

  - V Storybrooku máme každý svoj nový život. Novú identitu. Ty si ho síce nemala predurčený, ale ja som zariadil, aby si sa dostala z tej stoky, kam ťa uvrhla Regina... Lenže stálo ťa to spomienky na minulý život. Všetko má svoju cenu....a ja som tak potreboval, aby si vedela, kým si bola. Bolo by to jednoduchšie...už to nezmením...ale môžeš mi pomôcť aj takto.- zamyslel sa.

  Vôbec netušila, kde sa obe, pre ňu rozprávky, stretnú a čo tu vlastne robia. Ale sľúbila mlčať, tak to ešte chvíľu musí vydržať.

  - Očakával som, že po prelomení kliatby sa všetko zmení. K lepšiemu...Ja nájdem svojho syna, vyhľadám Bellu a budeme spolu žiť ako obyčajná šťastná rodina...Lenže všetko je zle... Ja nemôžem prekročiť hranice a Bae je ktovie kde... a Bella? Bella nie je nikde...nikde v Storybrooku! ...Nikde...Prehľadal som ho celý. Vieš, čo to znamená?!...- pozrel zúfalo na Maleficent.

  Tá hľadela  stále rovnako. Ani iskrička nádeje.

  - Ja...- zabodol si všetkých desať prstov do hrude a skrivil tvár. – ...ja som pravdepodobne zapríčinil jej smrť! ...Ešte tu v Začarovanom lese!...Tým, že som ju vyhodil zo zámku a dokončil kliatbu, všetko sa zvrtlo...Oľutoval som to tisíckrát, ale nebol už čas pátrať po nej tu, dúfal som, že po prelomení kliatby ju nájdem v Storybrooku, ospravedlním sa jej, odprosím ju za všetko, vysvetlím jej to a...ona sa ku mne vráti...Lenže ona sa do Storybrooku vôbec s kliatbou nedostala... a to môže znamenať len to jedno jediné! Bola mŕtva! Zabil som ju! Ja som zapríčinil jej smrť, tým, že som ju vyhodil......To sa nesmie stať. Musíme tomu zabrániť. Nesmie opustiť zámok. Za žiadnu cenu ! Tu je v bezpečí. Tu som pánom ja! Temný pán. Tu ju môžem ochrániť...Len tu...len tu, so mnou...spolu...navždy...- prestával sa ovládať a vzlykal.

  Maleficent prestala zízať, pomaly dvíhala ruky a riskujúc hromy-blesky, objala ho.

  Oprel sa čelom o jej kostnaté rameno rád, že je tam a rozplakal sa. Bez hanby, bez pocitu viny, vzlykal, triasol sa a bol zrazu malý a slabý, ako dieťa.

  Všetko na neho doľahlo. Všetky tie bezútešné roky bez nej. To, že ju dnes videl živú a krásnu, akú si ju pamätal a navyše...ľúbiacu.

  Netíšila ho slovami, ani dotykmi, to si netrúfla. Iba svojou prítomnosťou. Jediná priateľka.

    Bŕŕŕ...je čas prerušiť túto odpornú idylku. Nemôžem sa na to dívať!

-         Hav! – zrevem, čo mi hlas stačí.

  Stojím rozkročmo a vrčím.

  - Okamžite prestaňte, ste nechutní!... Je čas ísť. Už o vás vie... Čaká vás...-

 

domiceli