RUMBELLE - Tanec nepriznaných 9. kapitola ROZPAKY

OUAT - Rumbelle

Tanec nepriznaných

9. kapitola

Rozpaky...

      Pohla sa kúsok k dverám cely, ktoré nechal otvorené dokorán. Ešte krok. Ďalší menší. Nechala doznieť klopot jeho čižiem, potom sa obrátila ku mne a s prisilno zovretými perami, aby neprezradili jej rozrušenie a emócie, pozrela na mňa. Nadvihla plecia, potom ich zas spustila. A oči sa jej leskli.

  Preložila som váhu tela na pravú prednú labu, potom zas na ľavú prednú. Tá neistota je hnusná vec...

  Nenápadne som sa obzrela po pánovi Goldovi a Maleficent.

  Tá si len nezúčastnene obhrýzala gélové nechty a iste premýšľala, či by sa jej neoplatilo klofnúť Rumpla, keď ju už Gold nechce. Bolo jej to vidno na očiach. Tá sa už nezmení...

  ...ale on vyzeral ako vymenený. Teda, ku mne si nikdy nedovoľoval, bol vždy milý a staral sa o mňa: sametový peliešok, gumené hračky, granule, šunčička, hambáče...tie ju musím ešte naučiť  variť... ale teraz sa s ním čosi čudné udialo. Nevšíma si ma. Ignoruje ma. Dlabe na mňa.

  Stál a zízal. Zízal a triasol sa. Triasol sa a oči sa mu leskli. Leskli sa mu oči a pery chveli...Asi v tej potuchnutej pivničnej zime ochorel. Chudáčik...Je to fajnový pán, zvyknutý na iné pohodlie.

  Podopierajúc sa o palicu, stal si naraz pred Krásku opretú o zárubne, akoby sa o ne chladila a nadvihol k nej ruku. Na mieste, kde mala líce spravil pohyb, akoby ju pohladil a v tom istom momente spustila sa jej z oka dlho zadržiavaná slza.

  - Musím odtiaľto odísť, Dearie...- zašepkala s povzdychom.

  Rozštekala som sa na plné pecky. Aj skákať som začala. Divo. Rozbesnene.

  - Gold, Gold, nestoj tu ako pupák! Rob niečo! Ona odíde! ...Ona chce odísť a ja budem musieť s ňou! Všetko bolo márne...– dobiedzala som hore-dolu do jedného, aj do druhého, ale títo ľudia nemajú ani štipku inštinktu. Nič nechápu! Nič nevedia!

  - Ja viem, viem, Dearie, že sa už...tešíš...aspoň ty máš z toho radosť, moja malá...- utrela si Bella slzu a odlepila sa od verají.

  - Figu radosť! Bella, stoj! Gold, zastav ju! Nesmie odísť...nesmieme odísť! To je blbosť! Musíme zostať tu...spolu! Gold! Bella! Dočerta! – už prskám sliny ako besná líška a nič...

  So sklonenou hlavou pomaly odchádzala dlhou tmavou chodbou podzemia.

  Vrčím na pána Golda. Tvár má zmraštenú skoro do plaču.

  Nič...keď to nejde podobrotky, skúsim to inak.

  Chňapla som ho za nohavicu. A trafila aj lýtko.

  Konečne sa strhol. Vlasy mu popadali cez tvár a zohol sa dolu ku mne, čo toľko vystrájam.

 Dvihol na hore. A pritúlil k lícu. Oprel o mňa hlavu stále nasmerovanú do chodby, kde zmizla.

 Až sa tak trasiem od jedu. Nebudem ho oblizovať! A just nie! Nezaslúži si! Nechal ju odísť! Nechá ju odísť!...Všetko bolo nanič!...Vŕŕ...

  Narážam mu čumákom do ksichtu, naberám v sebe všetky sily, kňučím modlitby k psím patrónom a svätým a hoci to je poriadne vysoko, vyskakujem mu z náručia.

  No, dopad nebol najmäkší. Stackávam sa, otriasam. Skontrolujem všetky štyri labky. Funkčné. A trielim preč.

 

  Maleficent vypľula posledný odhryznutý necht a oprela sa  mu nonšalantne lakťom o plece.

  - Ako vidím, drahý, všetci ťa opustili. Zostala som ti len ja...Ale ja by som sa pokojne uskromnila a bola vďačná aj za miestečko v manželskom trojuholníku. – ponúkla mu úprimne.

  - To by som musel byť v ňom totálne tupým uhlom, drahá! – konečne sa zobudil, prudko otočil k svojej spoločníčke, chytil ju za ramená a vtisol na pričňu, radšej ju nepúšťajúc z rúk ani z očí, z ktorých zas sršali staré dobré blesky.

  Viem to. Ticho som sa vrátila preventívne to predsa len omrknúť. Skrátka sa ubezpečiť...

  Nevzdal sa. Bude bojovať. To je jasné...

  Teraz už môžem ísť za ním. Už ma iste čaká...

  Ošuchla som chvostík o studenú stenu, zvrtla sa a prášila hore do veže...

domiceli