RUMBELLE - Tanec nepriznaných 17. kapitola PARALELY

OUAT - Rumbelle

Tanec nepriznaných

17. kapitola

Paralely...

   Zoči-voči. Muž oproti mužovi...alebo je jeden, prípadne obaja v kategórii: Netvor?! Zviera?! Monštrum?!   

    ...Človek...ľudia...

  - Ja tu teraz stojím ako obyčajný smrteľník... - začal s hlbokým nádychom, aby dal vedieť, že mieni mať dlhší prejav, nie iba kusú ostrú poznámku Gold. - ...ty...Ty – si stále ešte Temný pán, kým...- zaváhal, lebo predstava, že sa  pery "toho druhého" dotýkajú sladkých, mäkkých pier Krásky mu stisla srdce, ale snažil sa ovládať sa a zachovať si chladnú hlavu. Hoci to šlo tak ťažko...tak bolestivo. -  Temný pán môže byť len jeden...- zdvihol Gold ruku s podivne vykrútenými prstami, akoby strúhal poklonu, napodobňoval, parodoval, alebo čaroval a jedine to, že sa stále opiera o svoju palicu, hoci nemusí, ho prezrádza, že viem, kto je kto, lebo v tejto nehmotnej podobe ma tuším zrádza aj čuch.

  Rumpel mu hľadí do očí. Do svojich vlastných očí skúsenejších o niekoľko desiatok rokov...strávených, odtrápených už v kliatbe. Ale na vráskach to nevidno. Sú teraz zrkadlové, ako všetko ostatné. Dve identické postavy s navonok rozdielnym osudom, oddeleným storočiami, ktorý ich aj tak spojil a spojí navždy...aj s tými, pre ktorých to robia. Aspoň v to dúfajú. V to veria.

  - Ešte stále máš možnosť sa rozhodnúť, ktorú úlohu chceš v tejto story. – skúša Gold a ja sa preľaknem, kam mieri. Aj uši nastražím, aj oči vypleštím, aj zuby vycerím...keby bolo treba.

  „O to sa nepokúšaj! Nesmieš...Vrčím. Vlastne, prosím...“...lebo pred očami sa mi vynorí obrázok tých dvoch. 
  Ako sa dvaja naoko dospeláci detsky naivne držia za ruky pred otvoreným oknom s nočnou oblohou a stávajú sa konečne dospelými, dozretými, pripravenými  pre vzťah.

  Som nehmotná, neviditeľná, nepočuteľná, márne prebieham z jednej tváre na tú istú vedľa, nevedia, čo im chcem zaštekať...to je k uzúfaniu...k ukňučaniu.

  Rumpelstiltskin krúti zúfalo hlavou, uvedomiac si, kam mierila Goldova poznámka.

  "Snáď mu nechcú vziať tú iskierku nádeje. Pripraviť ho o ne...o ňu?!...Tých pár okamihov možného šťastia, ktoré si toľkokrát tajne a márne predstavoval a teraz...možno..."

  Gold ironicky zdvihol kútik úst a položil mu zmierlivo ruku na rameno.

  Prikývol. Súhlasne. Akoby uzatváral dohodu. Dohodu sám so sebou...a predsa bude ťahať za kratší koniec, ako vravela Maleficent a veriť, že jeho alterego si dokáže získať srdce Belly a tým zabezpečí aj jeho krajšiu budúcnosť.

 - Čakal som tak dlho. Toľké roky...a predsa...nedočkal som sa. V Storybrooku je otupno, prázdno a smutno...bez nej... Ale máme šancu to zmeniť! Máš tu síce plnú knižnicu múdrostí, ale jedného spisovateľa ešte nie, škoda, lebo Zig Ziglar povedal : Človel nie je porazený, keď ho zrazia k zemi. Porazený je, až keď na tej zemi zostane ležať!...my nezostaneme.... – nadýchol sa, akoby otec dával ponaučenia svojmu synovi. Ponaučenie aj požehnanie. – Ty máš čas  iba chvíľu, možno zopár hodín, možno jeden deň a možno jednu noc...Ktovie. Môj vlastný osud mám vo svojich vlastných rukách a pritom sa na ne dívam, akoby patrili úplne inému mužovi. Tebe. Aj Bella teraz patrí tebe. Jej srdce celkom určite. Videl som to dnes večer. Jej by nič nevravel „nejaký pán Gold, obyvateľ Storybrooku“...Choď za ňou...Čaká ťa...Verí ti. Verí v teba. Aj ona a aj ja. My všetci...Ja viem, čo mám tam vonku  robiť...v tvojom mene. Zažil som to predsa... – potľapkal ho po pleci a hoci by sám rád strávil tie chvíle s Bellou, rozhodol sa takto. Rozhodol sa správne.

  Ale Rumpel akoby  váhal.

  Gold sa zamračil. Prísne vytasil ukazovák a nahnevaný prízvukoval.

  - Ak máš strach! Ak si stále nepochopil, že kúzla nie sú to najdôležitejšie v živote! ...že cena za ne je vždy privysoká a stojí to zato vzdať sa ich, odhodiť ich, vymeniť  hoci aj len za pár okamihov pravej lásky!...tak sa mi prac z cesty! Okamžite! Zmizni! ... Ja už to viem!... Ja už tú istú chybu viac nikdy nespravím! Pamätám sa, ako na mňa hľadela, keď som ju vyháňal zo zámku. Jej oči. Pohľad, pred ktorým som zbabelo privrel tie vlastné a zostal slepý, chromý, bezvládny bez nej ! Nikdy viac nedopustím prísť o ňu! Rozumieš?!...Pochopil si to už konečne?! – z očí mu sršali blesky a prestával sa ovládať, akoby naozaj pred ním stál jeho hlúpy, mladý, práve navrátený márnotratný syn.

  Rumpel sa trochu zahanbil a súhlasne prikývol „svojmu učiteľovi“.

  Keď už náhoda chcela, že dostali šancu zvrátiť koleso nepriaznivého osudu vo svoj vlastný šťastný koniec, nemá už nad čím váhať.

  Gold sa zvrtol a nesúc si paličku iba tak pri stehne aj s bremenom obety, čo mu ohlodávala srdce, odhodlane vykročil von. Preč z paláca. Na čerstvý vzduch. Počkať, kým Rumpelstiltskin...

  ...kým nepokrstí pery Belly svojím bozkom z pravej lásky a stane sa zas obyčajným smrteľníkom a ON – pán Gold zo Storybrooku, nepreberie v tom istom okamihu celú jeho moc, ako jediný Temný pán v Začarovanom lese a nedotiahne dokonca kliatbu, ktorá ...aj tak skončí šťastne.

  V to dúfal.

  Nie!

  V to veril!

domiceli