RUMBELLE - Tanec nepriznaných II 2. kapitola ŠNÚRKY

OUAT - Rumbelle

Tanec nepriznaných 2

2. kapitola

Šnúrky...

    

  - Prepáčte, prepáčte...- počula za sebou už trochu povedomý hlas, ale nemala najmenšiu chuť  sa obzrieť.

  Vety „slečny Maleficent“ jej ešte stále odierali uši, hĺbili si tam vlastné trajektórie temných tunelov,  tlačili sa cez ne do mozgu vo forme slizkých, nepríjemných splaškov opanujúcich všetky zmysly a sama im nevedela zatarasiť cestu...

  A ani On jej tentokrát nenatrčil onen klišéovitý „pomocný prst“...Ešte včera by bola odprisahala, že by jej zniesol modré z neba za jeden jediný letmý úsmev. Dnes pôsobil tak inak...chladne...odmerane. Cudzo. Ako úplne iný človek.

   Čo vlastne robil v tej budove?! Zdalo sa jej to, alebo naozaj bol jej právoplatným majiteľom?! Pôsobil tak...sebavedomo.

  Zabezpečila si pozornosť, až keď sa jej postavila rovno do cesty, zatarasiac jej ju.

  - Prepáčte, viem, že ma do toho nič nie je, ale ja som naozaj v úzkych a myslím si, že...ak pomôžete vy mne, tak ja sa vám môžem odplatiť...pomocou... vo vašej, nie veľmi príjemnej situácii, v ktorej ste sa zrejme ocitli. – vysvetľovala Emma trhane, ale čas a podmienky ju naozaj nútili do takýchto menévrov.

  - Čo vy viete o „mojej situácii“? – odvrkla  na pol úst a vyhnúc sa jej plecom, pohla sa vpred rýchlejšie.

  Emma zaťala päste. Nevzdá to.

  - Možno viac, ako si myslíte! – zakričala, lebo brunetka nemala stále záujem a pokračovala v ceste od nej. – Živím sa tým, že pomáham ženám, ktorých manželia ich nechali na holičkách, aby si vybojovali svoje práva! – doložila, ako z reklamného projektu, neveriac, že sa jej túto čudnú ženu podarí nalomiť, aby jej pomohla. Aby si navzájom pomohli.

  Lacey zastala. Chvíľu váhala, kým sa zvrtla a s pohľadom upretým na druhú stranu ulice pristúpila k neodbytnej blondínke.

  So zaťatými perami si ju obzerala.

  Emma sa chopila príležitosti.

  - ...niekedy je potrebné „pánov tvorstva“ trochu „poučiť“, že z manželského zväzku vyplývajú pre nich aj určité povinnosti, zvlášť v prípadoch, ak sa rozhodnú ho ukončiť rozvodom, pretože sa im, napriek pokročilému veku  zapaľujú lýtka a radi by si zalovili v cudzom revíri. Najlepšie bez následkov a záväzkov voči druhej strane. Doma zostávajúcej strane... – osmelila sa Emma ďalej propagovať svoju pomyselnú agentúru. – Najímajú si ma klamané manželky, ktorých povinnosťou je postarať sa o rodinu a zabezpečiť, že polovica, ak nie viac, z bývalého spoločného majetku pripadne im, ak mi rozumiete...V tomto vám môžem pomôcť. Poznám zákony aj patričné paragrafy a mám aj dostatok skúseností, ako takýchto záletníkov donútiť klásť vajcia. Zlaté vajcia! Do vášho hniezda, samozrejme!...- spokojná so svojou rečou sa pousmiala.

  Bella tiež. Ale sarkasticky.

  - To vyznelo riadne perverzne, slečna...alebo pani?! – zaškľabila sa a pokrútila hlavou nad sebou, že stráca s touto osobou vôbec čas.

  - Slečna. Emma Swan. – podala jej ruku, ale Lacey sa neunúvala vytiahnuť tie svoje z vreciek kabáta.

  - Nechcela som načúvať, ale pravdepodobne nová priateľka vášho manžela, bez urážky, tento výmenný kontrakt mi nedáva nijaký veľký zmysel...- snažila sa Emma vyhodnocovať situáciu, lebo jej nešlo do hlavy, že niekto vymení exkluzívnu krásku za obstarožnú uvrieskanú babu.

  - Myslíte slečnu Maleficent?! Tak to je najbohatšia žena v tomto meste...Toto mesto a všetko v ňom, jej tak povediac patria, „ak mi rozumiete“...- snažila sa Lacey  sparodovať svoju spoločníčku.

  - Tak teraz už dáva zmysel všetko. – prikývla tá. - ...chcela som naznačiť, že dosť  kričala...na vás predpokladám, tak, že ju bolo počuť na celé námestie. – ospravedlňovala sa Emma za nechtiac získané informácie.

  Lacey sa zapýrila. Toto sa nepočúvalo príjemne.

 - Nechcem sa vás dotknúť, ale z toho, čo som počula, vás On nechal v štichu, v byte, ktorý je len v prenájme, bez prostriedkov na jeho udržanie a vám hrozí vysťahovať sa, prípadne exekúcia, skrátka, môžete skončiť na ulici, kým On si začína, zrejme, rozbiehať svoj vlastný, nový biznis, s novou priateľkou. Nemám pravdu? – utvrdzovala sa Emma v svojej teórii.

  Lacey mlčala. Čakala, čo ešte táto tu vymyslí.

  - ...a v tomto vám môžem byť prospešná. Pokiaľ viem, rozvodové konanie ešte neprebehlo, čo je dobre, lebo, zdá sa mi, že nepoznáte svoje práva. On je povinný zabezpečiť vám náhradné ubytovanie a v určitých prípadoch aj výživné. Navyše, ak tamtú nehnuteľnosť získal ešte počas trvania manželstva, ide o spoločne nadobudnutý majetok a vy máte nárok na podiel...- ukázala dozadu, smerom k budove, z ktorej Lacey vyšla.

  Tá sa konečne nadýchla a uviedla veci na pravú mieru.

  - Tak takto, slečna Emma Swan. Zaujímavé teórie mi tu predkladáte a nevravím, že by sa mi  nepáčilo, skončiť takto: na hrnci s medom....Ale veci sa majú tak, že ja ...- ukázala na svoju tvár. - ...som vyhodila  z bytu JEHO! Z bytu, ktorý nám po svadbe dal k dispozícii môj otec. Odišiel poslušne, pokorne s holým zadkom. Neviem, kde nabral tamtú barabizňu, teraz nenarážam na slečnu Maleficent, to je len jeho zamestnávateľka a s takým ako je On, obyčajným sprostým šoférom, sa nebude ani zapodievať! Tá ženská môže mať kohokoľvek, stačí len ukázať prstom. – roztiahla ruky a zabrala nimi celé mesto.

  Okamih zaváhala, či pokračovať, ale vždy mala sklon k teatrálnosti a toto začínalo byť dosť expresívne predstavenie.

 - Navyše, On ma nenormálne miluje. Ako slepý pes! – zamrzelo ju, čo práve povedala, ale nie preto, že by prirovnanie nesedelo na Golda, ale pred oči sa jej dostal obraz dnešného rána. Úbohá Dearie... -  Nechápem to, nerozumiem mu, nenávidím ho za to! ...pretože od začiatku bolo naše manželstvo iba výhodná kúpna zmluva, v ktorej má prsty môj vrelo milovaný tatíček! To manželstvo nikdy nebolo naplnené! K svojmu manželovi chovám iba dva city: nenávisť a odpor!... a On to vie, napriek tomu so mnou zostal celé tie roky a pred verejnosťou sa tvári, ako spokojný pán manžel... Dokonca odmieta rozvod, hoci sa ma nesmel ani dotknúť, hoci jediná večera, čo ho doma čakávala, bola moja hubová polievka a jediné teplo domova tvorila károvaná deka na gauči v obývačke! – prižmúrila oči s uspokojením, ako jej slovné ihly pekne trčia z Emminej teórie „podvedenej manželky“.

  Nečakala na odpoveď. Otočila sa, strčila opäť ruky do kabáta a vykročila so sklonenou hlavou.

  Nezmohla sa na slovo. Prestávala rozumieť celému tomuto mestečku, jeho ľuďom, jeho zvláštnostiam, celému jeho naturelu.

  Je vôbec v 21. storočí? Neocitla sa uprostred nejakej primitívnej kolónie pošahaných?! ...sekty? ...Obchodne uzatvárané manželstvá, nedotknuté manželky, majetky rastúce z noci do rána na ulici, zamestnávateľky s menom čarodejnice, vlastniace mesto, len tak vo voľnom čase oblepujúce ho plagátikmi na prenájom podradnej chatrče...už tu chýba len Snehulienka, sedem trpaslíkov a zlá kráľovná.

domiceli