RUMBELLE - Tanec nepriznaných II 4. kapitola SPäTNÉ ZRKADLÁ

OUAT - Rumbelle

Tanec nepriznaných 2

4. kapitola

Spätné zrkadlá....

      Miešala si kávu, alebo skôr hnedastú vyprchanú tekutinu, na ktorú jej roztrasené útroby aj tak nemali najmenšiu chuť. Reštartovať mozog sa nechystala, tým pádom aj zmysly vykázali absenciu v dnešnom ráne a jediná apatia robila ďalej nadčasy.

  Emma vybehla z miniatúrnej kúpeľne a za ňou para ako zo sauny.

  - Bojler je pokazený, ak tu máš nejaké náradie, môžno by som to zvládla. – ovievala sa a pokúšala dostať vlasy do podoby, s ktorou by sa nehanbila vyjsť pred dvere.

  - Všetko je pokazené...- mdlo zafilozofovala jej hostiteľka a urobila ďalšie koliesko okolo okraja šálky.

  Nadvihla jej ruku, vybrala kávu a strčila ju do mikrovlnky. Obe sledovali, ako sa posledná kvapka snaží udržať sa na lyžičke a neskončiť, ako jedna z ďalších máp na priestieraní pod sebou. Skončila. Skočila. Rovno do vyplešteného oka barokovo odetého netvora, čo pózoval pred Disneyho kráskou v akejsi vykrútenej tanečnej figúre z gýčového obrázka prestierania, čo raz kúpila na blšom trhu, aby ho vytočila.

  Paradoxne to vtedy zobral ako milú lichôtku. Ústretové gesto a s bázňou „vedľa neho“ raňajkovával, chrániac si ho, ako oko v hlave.

  Vytiahla rozhorúčenú šálku s pariacim nápojom a jej spodkom vtlačila netvorovi kruh okolo celej hlavy.

  - Vypi to! A zobuď sa! – prisunula jej nádobku s cukrom.

  Poslušne nadvihla a zahľadela sa na svoj obraz na hladine.

  - „Sedávej panenko v koute, budeš-li hodná, najdou tě ! – zanôtila jej Emma a založila ruky na hrudi.

  - O čom točíš?! – zmraštila Lacey nos.

  - Pozorujem ťa už niekoľko dní. Výjazd von, prehýrená noc, odkňučané ráno, výjazd von, prehýrená noc...dokedy to chceš takto vydržať?! Toto nie je normálny život! – sadla si vedľa nej, položila lakte na stôl a zopäla ruky.

  - A čo je normálny život?! – znechutene sa spýtala, hoci odpoveď ju vôbec nezaujímala.

  - Najskôr som mala pocit, že osamostatniť sa, je tvojou prioritou. ...že si chceš dokázať niečo...napríklad, že to sama zvládneš. Postavíš sa na nohy. Začneš nový život...lenže ty ideš presne opačným smerom! Od desiatim k piatim. Tvoja samodeštrukcia je do očí bijúca a tie moje sa už na to nemôžu ďalej nečinne pozerať. Pozri, skús si zadefinovať, čo vlastne chceš! – rozopla ruky.

  - Pokoj...- odmrmlala jej a pokračovala v topení lyžičky.

  - Neverím ti. Keby si chcela pokoj, tak si ho užívaš, lebo ho tu máš! Lenže tebe niečo chýba! ...Tebe niekto chýba! – zvýšila hlas a ukazovákom niekoľkokrát zaďobla do figúrky netvora na prestieraní.

  Lyžička zastala.

  - To akože mám ísť teraz za ním a doprosovať sa, aby sa vrátil?! Len preto, aby som sa mala s kým vadiť a hrať hysterické scénky založené na malichernostiach?! – nechápavo pozrela na svoju nájomníčku.

  - Nevravím, že je to nejaká výhra, ale kto chce kam, pomôžme mu tam! Chýba ti? Neseď a choď za ním...napríklad mu poďakovať, že za teba zaplatil nájomné na ďalšie tri mesiace dopredu. – vstala a z komody na chodbičke doniesla dotrhanú obálku s výpisom.

  - Ospravedlňujem sa, nejako som sa pozabudla pri trhaní reklamných plagátikov a otvorila aj toto... – pokorne zaklamala, lebo obálku otvorila schválne, aby zistila, na čom s „domácou“ sú a vedela si prerátať, koľko má prispieť na nájom.

  Prihlúplo hľadela do papiera a ešte hlúpejšie kývala záporne hlavou.

  - Chápeš ho?! – znechutene pozrela na Emmu, či odobrí jej rozčúlenie sa nad jeho podlizovačnosťou.

  - Veľmi dobre! ...Asi ťa miluje a...záleží mu na tom, aby si bola spokojná a šťastná...aj bez neho...Aby ti nič nechýbalo...- zahľadela sa smutne do okna a zašla aj ďalej do svojej minulosti...- Ver mi, takých veľa nie je. – sklopila oči a poponáhľala sa vypadnúť z pritesnej kuchynky.

  Lacey odhodila papier na stôl, natiahla nohy a zadívala sa na miesto, kde predtým stála šálka. Okolo hlavy netvora tam svietil čerstvo vytlačený kruh, ako gloriola svätca.

  Uškrnula sa ironicky, párkrát ho obkrúžila nechtom, uvedomiac si po chvíli, že ho vlastne hladká pozdĺž celej tváre.

  Odtiahla ruku, zovrela ju do päste a bola rada, že je tu sama...len so svojimi konečne prebudenými, ale zmysel nedávajúcimi myšlienkovými pochodmi.

domiceli