OUAT - JADIERKY III. 26. kapitola POSLEDNÝ Z DNÍ...

...OUAT...

voľné pokračovanie fanfiku

Obchodné tajomstvá

JADIERKY III.

26. kapitola

Posledný...

      Mäkké svetlo z doplna naloženého krbu osvetľovalo celú polovicu dvorany. Prázdnej. Tichej, zbytočne honosne zariadenej, keď nebolo očí, čo by sa kochali tou krásou. A krása vraj  je nemé odporúčanie...komu odporúčať očividné, priam sálajúce  teplo bohatého domova, v ktorom nič hmotné nechýba, keď jeho pán bol po okolí známy ako najnevrelejší sused...odľud.

  Sedel sám za vrchom stola vo svojom obľúbenom kresle s rukami zloženými do striešky a díval sa ponad ne na prázdny lesklý stôl, ako na cestu, kde tancovali plamienky odrážané z krbu.

  Posledný z dní v roku. Aj ON tu sedí ako posledný z posledných. Sám.

  Ukazovákom nebadane mykol a časť stola sa potiahla snehobielym obrusom, stredom vyrástli strieborné svietniky zakončené perleťovými sviečkami s rozochveným plamienkom na vrchole. Z porcelánových mís zavoňalo čerstvé pečivo, v karafách sa zalesklo víno. Farebné cudzokrajné odrody ovocia kypeli z preplnených mís. Na hodvábnych obrúskoch s monogramami zaleskol sa umne gravírovaný príbor a taniere volali po nádielke niekoľkých druhov paštét či príloh k nim...

  K stolu pristavil dve identické kreslá a pred jedno z nich, do stredu taniera položil sotva rozvitý puk červenej ruže.

  Chvíľu sa kochal v pristrojenom a už-už mávnutím ruky zrušil vysnívanú romantickú večeru, keď sa za jeho chrbtom prudko otvorili dvere.

  Radšej prižmúril oči.

  Nádej bola primalá...Ona je ešte priveľmi slabá, aby...

  - Fúj! Máš tu príšerné teplo, drahý! – skomentovala ako víchor chladne, vysoká žena, čo ledva ťahala ťažké honosné vlečky za sebou.

  - Kvôli tebe začnem škrípať zubami, len aby ti mráz prebehol po chrbte! – vrátil Maleficent  poklonu a ani sa neunúval vstať a privítať nepozvanú návštevu.

  - Bolo by mi milšie, keby ma vítaš s otvorenou náručou, ale aj otvorená fľaša vína, nie je na zahodenie. – natiahla sa za ozdobnou kryštálovou karafou a naliala si plný pohár.

 S uznaním pokývala hlavou, pohodila obrovskou vlečkou a sadla si oproti nemu zvedavo sa obzerajúc po stole.

  - Prepáč, ale sedíš na mojom mieste!... – upozornil ju, dúfajúc, že si nevšimne ružu pred druhým kreslom.

  - Prepáčim, drahý. – odpovedala stroho, zostala sedieť, len pomykala nozdrami.

  - Vravím ti, to kreslo je už obsadené! – precedil medzi zuby.

  - Tak ho odnes a pre mňa sem pristav druhé! – nedala sa vyhodiť. - Čo máš vlastne na večeru? - zdvihla zrak a zaklipkala zmaľovanými viečkami.

  - Nič. – sucho odpovedal.

  - Nevadí, ja si už niečo urobím...- roztriasla prstami nad nádielkou na stole.

  - Ale! – chytil sa jej slov. – Ty si chceš konečne niečo urobiť?! Ty chceš, nebodaj, vyskočiť z okna, alebo sa zmárniť inak? – nahol sa nadšene nad stôl a kúzlom pritiahol obrus aj s so všetkým na ňom k sebe. – Ver mi, potom ťa budem ospevovať, velebiť do nebies, obsýpať kvetmi...- nenápadne odčaroval ružu z tanierika.

  - Fakt?! – spýtala sa neveriacky, naivne.

  - Fakt! Pohreby sú už také, drahá! – zadrel do jej naivnosti.

  - Neblázni, drahý. Tri dni som nič nejedla!... Prisahám, ani kvapku! – nahodila smutnú tvár.

  - Máš ešte nejaké prianie?! – spýtal sa jedovato.

  - ...jáj...všetko dobré do nového roka! – odpovedala, len čo dopila zvyšok nápoja, ktorý jej zostal.

  - Úchvatný nápoj, vskutku. To bude z nejakých bohatých kláštorných viníc, však?...To víno je jedna báseň!-

  Prekrútil oči a vstal.

  - Odkedy si sa dala na poéziu?!...-

  Tvárila sa, že prepočula.

  - Keď už si hovoril o tom  pohrebe...ak k tomu, čisto teoreticky, za nejakých pár storočí náhodou dôjde, polej, prosím, na znak tvojej úcty ku mne môj hrob týmto vínom...- zasnívala sa a nadvihla ruku na prípitok.

  - ...ak ti  nebude  vadiť, že predtým prejde mojimi ľadvinami, nedbám...- vystrúhal poklonu.

  - Si odporný sebec! – fikla urazená.

  - Ja, že som sa k tebe niekedy zachoval sebecky? – vytočila ho jej poznámka.

  - ...nemôžem sa sťažovať...- zašepkala, lebo sa nahol tesne pred jej tvár a jej sa pritajil z jeho vône dych.

  Prekvapilo ho to.

  - ...ty...ty si naozaj myslíš...že...že som dobrák? – zahabkal.

  Záporne pokývala hlavou.

  - ...nemôžem sa sťažovať...Nemám komu. – vysvetlila prihlúplo a skúšala sa pritiahnuť k jeho perám.

  Rýchlo cukol, ako obarený.

  -  A prestaň sa nalievať, lebo okrem toho priblblého jasu v očiach, budeš ma aj vidieť dvojmo! – upozornil ju už predsa len miernejšie, vidiac, ako sa načiahla za ďalšou karafou vzácneho vína rovno z Drakulových transilvánskych pivníc.

  - Ty si si všimol ten jas v mojich očiach? – skúsila zamilovaným tónom.

  -  Hej, hej, všimol. Ale myslel som si, že to len plamene z krbu presvitajú očami cez tvoju prázdnu dutú hlavu! – nevyberal slová a prestával sa ovládať.

  - Neboj sa, drahý, keď budem vidieť dvojmo, zavriem jedno oko. Takto!...vystrúhala škaredú grimasu.

  - Ak ti mäkne mozog, skús sa liečiť tvrdým alkoholom! – vytrhol jej karafu z ruky.

  - Čo si taký smutný, drahý? – skúsila ho obmäkčiť, lebo iný alkohol na stole nezazrela.

  - Len tak, zo srandy! – odvrkol jej a buchol nádobou s vínom prudko o stôl, až sa rozbila a červené víno zaplavilo väčšinu obrusu podplávajúc pod taniere i obrúsky.

  - Koľká škoda...- zosmutnela a vstala tiež, aby víno neskončilo aj na jej garderóbe. – Červené víno vraj v krvi nie je toľko vidno, ale na tom obruse...a tých obrúskoch... čo to nevidím....teda, čo to vidím! ...monogramy! R a B !!!...Ale, ale, ale...- s vyvalenými očami pozrela na neho a čakala vysvetlenie.

  Zmeravel. Keď čaroval, vedel, že to chce presne takto, ale...čo teraz...?!

  - Tak sa mi vidí, že naša stávka sa zas prikláňa na moju stranu. Už vidím svoje víťazstvo! – pohladkala si brucho.

  Zaškeril sa.

  - Rád ťa privediem do iného stavu, drahá...! – chytil ju za ruku a nadvihol si ju k perám. – Stačí si len vybrať, aký chceš! ...tuhý, plynný alebo kvapalný?! – stlačil jej ruku, až počula praskať kostičky v nej. – Apropó, tie iniciály, aby nedošlo k omylu, sú moje meno a meno môjho syna! Na jeho počesť som chystal túto imaginárnu večeru, drahá! – náhle ho osvietila spásonosná výhovorka, odhodil jej ruku, vykročil k dverám a otvoril ich.

  Vystrúhal poklonu a snažil sa ju ňou vypoklonkovať z dvorany.

  - Šťastný nový rok aj tebe, drahá! – zašepkal ešte, keď prechádzala okolo.

  Vyšla, vrátila sa. Usmiala.

  - Dúfam, že táto tvoja sexuálna zdržanlivosť znamená len toľko, že sa ešte dnes zdržíš v jej spálni aspoň dve-tri hodiny...Drahý! ...keď jej pôjdeš odniesť tú ružičku, čo si tak "nenápadne" odčaroval z taniera tvojho synčeka...– žmurkla a porúčala sa.

  Zhlboka sa nadýchol.

domiceli