RUMBELLE - Tanec nepriznaných 24. kapitola PRECITNUTIE

  OUAT - Rumbelle

Tanec nepriznaných

24. kapitola

Precitnutie...

   Uprostred obrovskej neobývanej plochy, ťažko ju nazvať trávnatou, skôr porastenou strašidelnými pahýľmi kríkov a náletových drevín v kombinácii s odolnou všadeprítomnou burinou, vyschnutou a výkyvmi počasia znehodnotenou, stojí dvojica. Čudná dvojica.

  Ona, dáma v rokoch, starosvetsky, ale na prvý pohľad pomerne elegantne nahodená, hoci na  pohľad „druhý“ nezladenosťou jednotlivých komponentov odevu pripomína skôr novozbohatlíčku a po otvorení úst neriadenú strelu. On v šatách, čo už svoje lepšie časy zažili a popravde už si na ne ani veľmi nepamätajú.

  - Môžete mi láskavo povedať, Gold, čo tu vlastne uprostred tejto pustiny robíme? – znechutene sa obzerá na muža ponoreného do svojho vnútra, oklepávajúc popolček z cigarety dlhým nechtom.

  Strhol sa, nahodil profesionálny úsmev a s hlavou pokorne ohnutou k ramenu úctivo odpovedal.

  - Pravdepodobne, chcete tento pozemok kúpiť, slečna Maleficent a postaviť tu ďalšie kasíno, herňu, zábavné centrum... Ako vás poznám, plány zmeníte ešte niekoľkokrát. – povinne sa pousmial, ale zachoval dekórum.

  - Poznáte ma vskutku dobre, Gold. – prichytila si lakeť druhou rukou, ani len naňho nepozrúc, potiahla z cigarety a zmraštila tvár. – Koľko rokov to už u mňa vlastne pracujete?!... Sto, dvesto?! – premerala si ho zrazeným obočím. – Najmenej! – odpovedala si sama. – Vyzeráte horšie ako tento vyžvatlaný vajgel...- odstrelila zvyšok nedofajčenej lahôdky pred seba, počkajúc si, kým posledná iskierka zhasne, aby dokončila svoj súd. – Ten rozvod vás, ako vidím, položil na lopatky, drahý... Vyhoreli ste na celej čiare. Nechápem, prečo to stále naťahujete a  odmietate ho tej chudere podpísať?! Ak mi pamäť slúži, vaše manželstvo nikdy neklapalo. Niekedy som mala taký dojem, že ste si ju ani nevybral sám, ale vám ju pridelili poslanci mestského zastupiteľstva na čele s drahou priateľkou Reginou. – zaškerila sa vlastnému suchému humoru.

  - Máte nárok si myslieť, čo chcete, slečna Maleficent. – pritiahol hlavu ešte viac k ramenu, ale slová sa ho vážne dotkli.

  Schoval pocity za kamennú tvár.

  Pohla sa k autu obďaleč a počkala, kým jej otvorí dvere.

  Točiac si kľúčiky od auta obratne na ukazováku, obišiel  veterána svojej chlebodarkyne, ktorá zarovnávala rúž okolo našpúlených pier do príručného zrkadielka a nestarala sa, že sukňa na kostýme odhaľuje viac, než by mala. "Už len pred šoférom bude dbať na bontón!..."

  - Budete si priať zastaviť sa v Králičej nore po „nájom“, prípadne v nejakom nákupnom centre, Salóne krásy, alebo idete rovno do svojej vily, slečna Maleficent? – zopakoval naučenú formulku bezvýrazne, takmer bez intonácie a medzitým naštartoval.

  - Vyložte ma v „Nore“...a na dnes už máte voľno. – odpovedala znudene a v bočnom skle sa pokúšala zazrieť svoju strhanú starnúcu tvár.

  - K vašim službám, slečna Maleficent...- sústredil sa na monotónne pomalé riadenie, ale mozog mu pracoval na plné obrátky.

 „Samozrejme, slečna Maleficent... Ako si prajete, slečna Maleficent... Áno, slečna Maleficent...Jasné...slečna...Maleficent!...“

  - Ou-ou-ou...šofér slečny Maleficent?! – otočila sa Nova k Zvonilke hompáľajúcej nohami z hradného múra pevnosti Temného pána, ktorá, teraz už pre každého zas neviditeľná, umožnila im tvoriť kulisu ich „malého dobrodružstva“ a potajme sledovať výsledok svojho experimentu.

  - No, tak sa mi vidí, že za toto nás Modrá víla asi nepochváli...- previnilo pozrela Zelená víla na svoju kolegyňu. – Zdá sa mi, že neuskutočnená návšteva Rumpelstiltskina Zlou kráľovnou vo väzení, nebola až taká nepodstatná... Neprial si on pôvodne počas nej život v luxuse a tááák?!...skúšala si spomenúť a s hrôzou zisťovala, že jej experiment, myslený síce v dobrom, zas akosi nevyšiel...

  - Chudák...je mi ho tak trochu aj ľúto. – povzdychla Nova a zložila ruky v lone.

  - Ktovie, čo ho doma čaká?...Možno to nebude také zlé...- narovnala druhá priesvitné trblietavé krídla a vec sa pre ňu stala uzavretou.

  Víly sú už také...

  Pred domom už nesvietilo ani pouličné osvetlenie. Zas. V tejto hnusnej okrajovej štvrti prilepenej k smradľavej priemyselnej zóne, to nebolo nič čudné.

  Popamäti obchádzal výmole v chodníku k domu.

  Ani sa neunúval zvoniť. Odomkol. Ovanul ho ponurý, potuchnutý chlad. A ticho.

  Kľúče od auta i dvier hodil na plastový obrus rozheganého stola miniatúrnej kuchyne.

  Vrátil sa. Spod nich vydoloval lístok odtrhnutý  z okraja akýchsi starých novín a v sliepňavom svetle, takmer prilepený o oplieskaný rám okna, čítal neforemné písmená so studeným, kusým  odkazom, aké nachádzal v poslednom čase denne.

   V trúbe sú dve palacinky. Najedz sa koľko chceš, ale jednu mi nechaj!!!

                                                                                                       Lacey

domiceli