RUMBELLE - Tanec nepriznaných 6. kapitola HMLA PRÍTOMNOSTI

OUAT - Rumbelle

Tanec nepriznaných

6.kapitola

Hmla prítomnosti...

      Ešte možno deň-dva počkám. Potom už asi skapem. Nadobro...Od hladu.

  Lesklé table výkladných skríň, či vlastne len okien s niekoľkými nainštalovanými starožitnosťami, čo nemali nijakú cenu, nech nedráždia zlodejov, len cenovky, aby každý vedel, že sú na predaj,  sú tmavé, ako obloha. Akoby sa tu nestriedal deň s nocou, stále je tu rovnako ponuro. A zima. A otupno...

  Ide.

  Štekanie nezabralo, kňučanie tiež nie a na zadné sa kvôli nikomu stavať nemienim. Dnes skúsim intenzívny pohľad a nadviazať očný kontakt.

  - Ty si tu stále? - zahlási do zámku dvier na obchode a štrngoce zväzkom kľúčov. Ruka v kvalitnej rukavičke nie je taká ohybná, nejde mu to na prvý šup. Alebo to bude skôr tým mojím pohľadom?

- Tomu sa hovorí výdrž, drahá...- predsa len sa otočí ku mne.

  „On vie ako sa volám...on vie, že som dáma...on si ma všimol! Ja omdliem...!“ Jediné, čo urobím je, že sa vyvalím na chodník a zdvihnem všetky štyri labky. Pár sekúnd vydržím, ale rozmyslím si to, dámy takéto ťahy nerobia. Pri obrate zazvonil o chodník kovový prívesok.

  Mne je to jedno, ale on si to všimol !

  S jednou nohou dnu zacinkal aj on svojimi kľúčikmi a vrátil sa na prah.

  Skúsim hlavu nabok. A potočiť chvostíkom.

  Zohýna sa.

  Lapol ma pod brucho a vytiahol až kdesi hore na úroveň svojej tváre.

  Je to on! Vidím to. Cítim to, počujem to...

  Od strachu aj radosti naraz mi cvrklo. Riadne cvrklo. Pocikala som sa ako také malé nevychované šteňa.

  - Pán Gold, dobrý deň. Ak si chcete vychovať svojho psíka, skúste to najskôr s novinovým papierom posúvaným postupne bližšie a bližšie k dverám. To viete, také psíča nie je chlap, aby...to robil postojačky a ešte z výšky... – skúsil neopatrne zažartovať okoloidúci ryšavý pán s dalmatínom po boku.

  „Pán Gold, pánabeka, len ma nepúšťaj teraz dolu!...“ Keby už nie som pocikaná, urobím to zas. Strach je strach a ja som ešte skoro šteňa...A toto tu dolu je mega veľký pes.

  - Viete, čo na živote tu, v Storybrooku  milujem, Hopper? – zaškeril sa muž, čo ma dúfam, že pevne drží v jednej ruke. -  Tú jeho rozmanitosť! Každý deň ma naštve niekto iný! – natrčil ma k nemu, ale nepustil.

  Ryšavý chlapík si posunul okuliarky hlbšie na nos a najprv vycúval, potom prešiel na druhú stranu ulice a zrýchlil krok.

  Jasné... Pán Gold tu bude dominantný samec. Vodca svorky.

  Fúúú...to mi odľahlo. Dalmatíni vraj nie sú veľmi inteligentné tvory. Ktovie, čo by so mnou toľko bodiek pokope porobilo...Vďaka, pán Gold. Obliznem mu ruku. Teda rukavičku. Hmmm...Kvalita, len čo je pravda...pravá teľacia koža.

  Opäť si hľadíme do očí. Skúsim nežný pohľad. Čo najnežnejší, aj keď táto tvár, s týmto výrazom  zrovna nevyzerá, ako charita pre stratené, zatúlané  šteňatá...

  - Si len kosť a koža, drahá...tvojho bývalého majiteľa by sa patrilo prehnúť cez koleno a naložiť mu pár po holej! ...ale ak nežerieš hamburgery, máš smolu aj u mňa. Dnes ťa pozývam, ale nezvykaj si. Zajtra v útulku skončíš aj tak na suchých granuliach. – zaznelo mu z úst.

  Aké nežné slová. Rozhodla som sa. Asi ho milujem.

  Postavil ma na koberček na pulte. Skúšam sa netriasť.

  - Dovolíš, drahá, aby som si obzrel tvoj obojok?! – natrčil ku mne dlaň.

  Bodaj by som nedovolila, keď má takéto vyberané spôsoby. Vidno, stará škola, je stará škola. Dvíham labku a ukladám mu ju rovno do stredu dlane.

  Voľačo sa mu porobilo s tvárou. Vyzerá to, akoby sa usmieval.

  Rukou mi prešiel medzi uškami a obratne zvliekol obojok. Prižmúril oči. Prívesok, kľúč na ňom sa hojdal zboka-nabok a akoby ho tým pohybom náhle dostával do hypnotického stavu. Zbledol, roztriasol sa, pery sa mu pootvorili, rozochveli...ešte chvíľu trvalo, kým vyslovil.

  - Dearie... – a s očami dokorán pozrel na mňa.

  Potočila som sa okolo vlastnej osi, zadupkala párkrát labkami, skrkvala koberček, sadla si, nastražila uši, štekla  a čakala.

domiceli