OUAT - JADIERKY III. 30. kapitola ROZHODNUTIE

...OUAT...

voľné pokračovanie fanfiku

Obchodné tajomstvá

JADIERKY III.

30. kapitola

Rozhodnutie...

          Po lesklej okennej table lezie včela. Chlpatým trupom sa dotýka ohriateho skla a pátra po vôni, čo ju dovedie k potrave. Pozerá na ňu so smútkom v očiach...Symbol jari. Snehy zliezli zo striech...

  - Ty sa nechystáš osláviť svoje víťazstvo? – ozvalo sa spoza jeho chrbta. 

  Za vrch stolom, v kresle, sedela rozvalená Maleficent s nohami drzo vyloženými na stole a natáčala si na ukazovák prameň vlasov. Nevyzerala vôbec na to, že by ju vlastná prehra nejak zvlášť mrzela. So svojim mdlým mozočkom ju brala len ako jednu z mnohých...

  - Tváriš sa drahý, akoby ti uleteli včely. – nahla sa bokom v snahe uvidieť, kam je to zahľadený. –  ...a kde je vlastne naša Kráska? Neprišla mi otvoriť, ani jej hlas a spev som nezačula...a...ani ju tu necítim!...že ty si ju zachlomaždil bez môjho vedomia?! – zrúkla a vstala, že ju nepozval na hostinu.

  Nabral včielku na drsný prst a natrčil slnku. Pootáčala sa mu na nechte a zmizla v teplom vzduchu nasýtenom vôňou prvých kvetov. Zatvoril okno a otočil sa k návšteve.

  - Dáš si niečo do sosáka, drahá? – spýtal sa ku podivu takmer úctivo a v ruke sa mu zjavila karafa a dva kryštálové poháre.

  Plavne k nemu pristupovala, škrabkajúc sa dlhým nechtom na brade, tváriac sa, že tuho rozmýšľa.

  - Ja ti neviem. Mám takto na jar vždy takú dilemu... Dám si za jeden? Nedám si za jeden? Hlava vraví: nedaj si! Pečienka: daj si! Hlava je múdrejšia ako pečeň...a múdrejší ustúpi!... Nalej ! – siahla po pohári.

  Nalial do oboch.

  - Stále si mi neodpovedal, kde je tvoja favoritka? Pokiaľ si dobre pamätám, nijaká tu neprežila dlhšie ako pár dní, ale táto...- privoňala si k nápoju a zaklipkala slastne viečkami.

  - To nie je tvoja starosť, drahá. Stávku som vyhral. A so svojimi slúžkami si môžem robiť, čo ja uznám za vhodné. – zabrzdil v reči, ale uvedomiac si, čo sa bude diať ďalej, predsa len  pokračoval. -  Nudila ma...vrátil som ju oteckovi...- otočil sa radšej k oknu, aby si nevšimla smútok v jeho očiach. - Apropó...- pokračoval zas po chvíli. - Raz...raz si možno vyberiem onú láskavosť, ktorú mi teraz dlžíš. Ak nájdem tú pravú... „Aupairka mojich detí...“ – zatiahol sarkasticky. - Aj keď mám pocit, že táto stávka,  pre mňa bola ohľadom vyplatenia ceny za výhru, úplne stratová operácia...zrejme tvoje služby nikdy nevyužijem... – ťukol o jej plný pohár a pokynul jej, aby ho vypila.

  Počkal, kým v nej nezmizne posledná kvapka a nevyprchajú trblietky z kúzla, o ktoré bol nápoj obohatený. Nad svojím ešte stále váhal.

  Maleficent potriasla hlavou, poobzerala sa okolo seba, akoby sa bola práve zobudila zo sna.

  - ...kde sme to skončili? ...Nejako mi prestáva slúžiť pamäť... Asi by som nemala toľko piť... Počuj, drahý, čo takto uzavrieť zas po dlhom čase nejakú tú stávku?...- zalizla sa okolo celých pier.

  Spozornel. ...že by to zabúdacie kúzlo nefungovalo?! Zhrozil sa.

  -  ...odkedy sme sa stavili, že na jeden fuk spálim tri dediny a vyhrala som na celej čiare, sme spoločne nič poriadne nepodnikli.  Chýbajú mi tie naše stávky... – zaškerila sa a oči sa jej zaleskli predstavou ohňa a vreskotu ľudí.

  Usmial sa tiež. „Takto je to správne. Všetko funguje, ako má...Už ani ona si nič nepamätá...“

  Kráčal sám nočným nádvorím,  v prstoch pozdĺž tela držal za jeho okraje vysoký pohár s vínom. Hlavu mal sklonenú, plecia spustené.

  - Nerob to, prosím...- ozvalo sa slabúčko vedľa neho.

  Spomalil. Zastal. Pozrel skľúčene hore, smerom k oknu jej izby v rodnom zámku, kde spokojne odpočívala, zbavená všetkých spomienok na posledné tri mesiace svojho života a zhlboka sa nadýchol.

  - Musím ju...ešte aspoň raz vidieť...- odpovedal potichu a hlas sa mu zadrhol o smútok, čo sa dral hore krkom.

  - Nemyslela som toto...Ale...prečo si chceš vziať spomienky na ňu aj sám?... Boli, hádam, málo krásne?...- skúsila opäť Amoris a zahľadela sa na začarované víno v jeho ruke, čo sa triaslo a kvapky vyšplechnuté bokom stekali po pohári, ako slzy po líci.

  - ...lebo... to príliš bolí...- zašepkal.

domiceli

...a to je všetko z tohto fanfiku...trochu som ho skrátila, pretože kadečo z predchádzajúcich sa pokojne dá doplniť do tých troch mesiacov, čo akože spolu prežili...

...je to na Vás...

...momentálne ma napadajú len námety na frašky, ale to písať radšej nejdem...

...pá,pá,pá...milí čitatelia. Ďakujem za pozornosť...

PS :...keby niečo, ozvite sa komentom, prípadne na mejl : 

domiceli@centrum.sk 

zuzamartiskova@gmail.com

:-)