RUMBELLE - Tanec nepriznaných 16. kapitola TELÁ

OUAT - Rumbelle

Tanec nepriznaných

16. kapitola

Telá...

      Horúčkovito listoval v prastarých dokumentoch, čo svojou zažltnutosťou vo farbe plných včelích plátov konkurovali matnému svetlu osvetľujúcemu jeho veľkú knižnicu.

   Všade okolo boli navyhadzované hrubočizné knihy, zvitky sa váľali jeden cez druhý pomedzi staré mapy a ešte staršie denníky kadejakých dávno zabudnutých cestovateľov, alchymistov, pokúšačov osudu, šťastia a kadečoho, čomu sa nedalo rozumieť, ale chuť a chcenie bývali silnejšie.

   Skúšal sa rozpomenúť na stratené poklady vyhorených starovekých knižníc i na spola zrozumiteľné slová šamanov primitívnych kmeňov. Bol však roztržitý, času ubúdalo a kúzlo, čo hľadal, nie a nie prísť mu pod ruku.

  Oprel sa o nízky stolík a hlavu zaklonil dozadu. Hore nad hlavou čneli mu hrady krovu, v diaľke, ako vysypané triesky pred kozubom. Kozub...oheň...začínalo mu čosi prebleskovať.

  - Blesk! – zahrmelo knižnicou. – Potrebujem Diov blesk! -  zvolal skoro víťazoslávne.

   Blesk, ktorý bol symbolom jeho moci, ktorým sa bránil, ktorým chránil a hlavne trestal, ale ktorý jediný bol schopný prevteliť ho do podoby niekoho iného. Kohokoľvek, na koho si pomyslel... i seba samého. Blesk, ktorý z neho robil všemocného, všadeprítomného...Boh je všade! Aj On bude všade...Postačí, keď na dvoch miestach súčasne...

  - Nemáš šancu, to si rovno vyhoď z hlavy. – zaštekala som.

  - Čo ty o tom vieš, Dearie?! – fľochol po mne jedovatý pohľad, ako si dovoľujem spochybňovať jeho nádej, zvlášť, keď bola taká malá, ničotná.

  - Ja psí bobok, mytológiu čítavala Bella, ja som vždy zaspala, ale vraví to pán Gold. – pokojne si zas ľahnem na predné laby pri Goldových nohách.

  Sedí tu v kresle už dosť dlho a tiež premýšľa. Pravdepodobne ho egoisticky nahnevalo to, že on na nič neprišiel a Rumpel aspoň na blbosť...Blesk je blbosť.

  - Vraj, nemáte čas trepať sa kdesi na Olymp a napriek dobrým vzťahom s tamojšou vrchnosťou, nie je veľká šanca, aby ti ho jeho excelencia, slovutný pán Zeus, čo i len na chvíľu požičal. Insígnie moci sa nepožičiavajú. Nemôžeš vyberať jednoduchšie slová?! Chceš aby som si polámala jazyk? Čím si budem potom čistiť...ále nič, to je intímna záležitosť. – odmrmlem už len na pol tlamy.

  - Nemôžeš sa rozdvojiť. Skončil by si, ako ja teraz. Nehmotný, neviditeľný, tým pádom nepoužiteľný. Ty nepotrebuješ byť dvakrát. My sa musíme iba postarať o to, že tí, ktorí majú niečo spoločné s kliatbou, tí s ktorými musíš ešte určité veci vysporiadať a dotiahnuť do konca, ťa musia vnímať, ako bytosť, ako Temného pána. Chápeš?...-

  Nechápal by nič, keby mu to slovo od slova nereferujem, ale už ma to prestáva baviť.

  - Počuj, Temný pán. Je jedno, ako to zariadiš, ale učiň, aby som tu nemusela robiť prekladač a ty si videl aj počul pána Golda! Jasné?! – myslím si, že som mu to vysvetlila presne.

  - Nie, nie, nie, nie, nie! – prečítal si pán Gold svoje vlastné myšlienky v Rumplovej hlave. – Ja sa do žiadneho psieho tela sťahovať nemienim! –

  - Dobre si vravel, že ten pes, je naša jediná nádej! – začal Rumpel. – Ona je živá, viditeľná, ty si tu ako duch! Dokážem zariadiť, aby si sa ty dostal do jej tela a ju premeniť potom na mňa samého, s tvojím novodobým, paralelným duchom. Budem to ja, navonok a nebudem to ja vo vnútri! To je naša jediná šanca! – mädlil si Rumpel ruky.

  - Hej! A čo ja?! Čo sa stane so mnou?! – takmer odkňučím, vyjavená ako Maleficent pred sochou Dávida, teda jej druhou polovicou.

  - Ty, Dearie, budeš skrátka na tú dobu neviditeľná, nepočuteľná. Oddýchneš si a môžeš pokojne naháňať svoje nehmotné blchy! – vyštekol namiesto mňa.

  - Nemám blchy! – zakňučím.

  - Už máš! – zaškerí sa a ja sa idem uškohlať.

  Tu to svrbí, tam to svrbí, hen to skáče...kde mám chvost?!... Kde mám koniec chvosta?!...Kto mi to tam sedí?!... Kto obhrýza konček?! AÚúúú...

  Gold sa ešte mračí. Nechce sa mu do tohto experimentu, to je jasné, ale vidí sám, že iné riešenie nie je. Hoci tu všade okolo ležia tisícky strán múdrostí...

  - Potrebujem len tvoj a jej dych. Nič viac. – točí sa Rumpel po miestnosti, nevediac, kde Gold je, s nádobkou v pravej ruke.

  - Som nehmotný! To nemôže fungovať! – skúša sa Gold brániť, ale sám dobre vie, že hoci telo podlieha skaze, duša nikdy. A dych je šľapaj duše, ktorú tu zanechávame. Bez neho, musí duša hore, do stratena...alebo kde...asi som tiež prispala, keď o tom Bellinka čítala.

  - Daj sem tú nádobku, nafuním ti do nej koľko budeš chcieť, len ma zbav tých dotieravých pažravých bĺch, ty netvor! – chcem uzavrieť s Rumplom okamžitú dohodu. 

  Berie. Manipulátor jeden odporný!...

  ...úspešný.

  Asi aj Gold zmäkol, hoci vyzerá, že by bol radšej šiel na Olymp podplácať nebešťanov, než do kože medzi psí chvost a ňufák... Obchodník sa nezaprie...ale...účel svätí prostriedky.

domiceli