RUMBELLE - Tanec nepriznaných 13. kapitola LEN JEDEN DEŇ, LEN JEDNA NOC

OUAT - Rumbelle

Tanec nepriznaných

13. kapitola

Len jeden deň, len jedna noc...

   Kto by si bol pomyslel, že napísať jednu sprostú pozvánku, bude také náročné. Trošku sa zamýšľam, ale inak ma zajímajú skôr tie veľké papierové gule pod stolom, ktorých je tu už neúrekom a ďalšie pribúdajú a pribúdajú.

  A Jemu sa nedarí a nedarí zosmoliť zmysluplný text. Pozor, letí dolámané brko... Fuj, ošplechol ma rozprsknutý atrament...Ten tvor nemá úctu pred ničím. Môj úbohý kožúšok!

  - Nie je ti  tých stromov tak trochu ľúto? Vieš koľkým psíkom si zobral wecká? Kde všade mohli tí chudáci dvíhať svoje zadné labky a ty takto...?!- skúšam ho napomínať, lebo hra s počmáranými papierovými guľami ma práve prestala baviť.

  - Toto je pergamen, drahá...neviem, prečo spomínaš stromy, keď sa vyrába z najjemnejšej teľacej kože. – opravuje ma , ale myšlienky mu lietajú aj tak kade-tade. Inde.

  Neverím mu ani slovo. Viem, ako chutí teľacie mäsko...ale papierové gule žrať nemienim...

  - Čo keby si tam urval jednu z tých ruží pod balkónom, čo toľko dráždia našu drahú priateľku Maleficent a šiel za Kráskou osobne? – skúšam inú možnosť. - ...že ty nemáš odvahu?! – prilievam oleja, hrdinsky spoza kresla, keď po mne hodil ďalšiu teľaciu guľu.

  Vyšlo to.

  Padá kreslo, ako sa od zlosti priprudko odsúva, padajú zvyšné „ploské kúsky teľaciny“ na zem, aj brká, nôž na ich strúhanie...aj-jaj-jaáááj...aj fľaška plná atramentu! Chudák koberec, chudery parkety, chudera Bella, ak jej to dá ešte pred odchodom čistiť...

   Našla som ju zas smokliť pri okne. Ako vždy...a to sme tu len pár hodín.

   Dúfam, že nezačala byť tiež alergická na ruže, pretože ju jedna rozporciovaná čaká pred dverami. Ale nemám jej to ako povedať. A ani nemôžem. Je to totiž tajomstvo.

  Jediné, čo smiem, je zaslintať jej spodný lem šiat a ťahať ju k tým dverám.

  - Tak veľmi už chceš ísť domov, Dearie?! – spýta sa smutne, úplne, ale že úplne odveci. - ...myslela som si, že až zajtra ráno...najskôr. Vieš, musím sa pobaliť...a aj rozlúčiť by sa patrilo...A ešte neviem, či nás vôbec pustí...- habkala a neviem, akú odpoveď chcela vlastne odomňa počuť.

  Asi nechce raniť moje city, lebo si myslí, že jediné, po čom túžim je, striasť sa prítomnosti toho netvora, čo ma prenáša za kožu na krku a ubytováva po pivniciach. Cha. By sa veľmi čudovala, keby sa odvážila vtedy ďobnúť si z tej ryby, čo Jemu umožňuje mi rozumieť.

  Tramtaradááá...Dvere sa otvárajú a na zemi je čo?...no, pozri lepšie...pozri sa pod nohy! Došľaka! Má tak uplakané oči, že prvých pár lupeňov normálne zašliapla a kráča pokojne ďalej! Chudák, a tak sa snažil romanticky jej vysypať nimi cestičku do izbietky!

  - Prečo toľko štekáš, Dearie?! – obzrela sa, a konečne utrela riasy od tej všetko rozmazávajúcej slanej vody.

  S nechuťou naberám do papuľky jeden z lupeňov. Fuj, je totálne nepoživateľný, nepožuvateľný,  keby mal aspoň prsty od údeného, keď ich z tej ruže šklbal!

  Zohýna sa ku mne a berie ho medzi prsty.

  Konečne!...si všimla aj ostatné.

  Predbieham ju a vyštekujem, že aj tu je jeden...aj o kúsok ďalej...aj tam...aj hentam....až skončíme pred dverami jednej z hosťovských izieb. Aj na tú riadne zabrešem, aby si nemyslela.

  Prvých niekoľko lupeňov ešte zozbierala, ale potom len nemo šla a otvárala svoje dúhové oči dokorán. Totálne oblbnutá...

  Pred izbou zaváhala, kým stlačila kľučku s priloženým trasúcim sa lupienkom. Ale stačilo vsadiť na obyčajnú ženskú zvedavosť. Výhra istá.

  Zatajil sa jej dych.

  V strede izby doslova kraľuje krajčírska figurína a na nej nainštalované nádherné plesové šaty. Žiarivožlté, zdobené zlatom, filigránskou výšivkou a drahými kameňmi. Na malom toaletnom stolíku v žiari sviečok stoja topánky na mieru a taká tá serepetička, kde si dámy na plesoch  zapisujú mená tanečníkov na jednotlivé tance, aby sa tam na živo náhodou o dotyčnú nepobili, no tu je len jedno jediné meno: 

                                                                  Rumpelstiltskin...

   Pozor...ešte niečo nečakané: a to slovo: prosím...

  S priloženou  sotva rozkvitnutou trojružou namiesto ostatných fráz.

  Načo slová...Všetko je jasné. Vždy som to štekala.

  Opatrne vzala do rúk trojružu a priložila si ju k tvári. S nádychom pochopila jeho nemý odkaz, aj bez zbytočných slov na pozvánke.

  Kdesi zdola dvorany začínajú znieť prvé tóny hudby.

   Líca jej zružoveli, pery skrášlil jemný úsmev. Mihalnice sa ešte leskli nevyschnutými slzami, keď pozrela na mňa dolu.

  - Pôjdeme? – skúsila nesmelo.

  Dúfam, že moje krútenie sa okolo osi pochopila správne.

domiceli