RUMBELLE - Tanec nepriznaných 7. kapitola ZVYKY A NÁVYKY

OUAT - Rumbelle

Tanec nepriznaných

7.kapitola

Zvyky a návyky...

      Kobku ovládla letargia. Sedí s hlavou mierne zaklonenou opretý o studenú vlhkú stenu a je netypicky pokojný. Akoby to málo, čo dosiaľ dosiahol, stačilo k jeho vnútornému uspokojeniu...Alebo?...Netuším...Odfukla som si, myslenie nie je nič pre malého psa.

  Pozrel dolu na mňa. Slušne som dvihla hlavu. Dobre, vykladám aj labky na jeho plecia a čakám. Chcel si ma podobrať pod bruchom, ako keď som bola ešte malé šteňa a našiel ma žobrať pred svojím obchodom, ale ruky mu prešli prázdnom.

  Je to tak. Pre mňa hmotný je, aj keď oficiálne je neviditeľný. Ja viditeľná som, ale pre neho som...nepolapiteľná...Aké paradoxy sveta „za hranicou“ reality.

  - Posledný raz sa ťa pýtam, Gold, dokedy tu ešte budeme trčať v pivnici? – šúchala si Maleficent zimomravo ramená, roztrasená ako ratlík, a žmúrila krátkozrakými očami do malého okienka tesne pod stropom, kde sa ešte belelo nebo.

  - „Posledný raz?“...Tak to som rád, že už mi nebudeš dávať túto nepríjemnú otázku. – odpovedal sucho, ale štvalo ho to aj samého.

  A zas ticho. A letargia.

  Okienko stmavlo. Jedna črievička, druhá črievička, jeden členok, druhý, kúsok lýtok...

  Je čas niečo povedať.

  Na môj štekot smerom k okienku sa strhli všetci traja.

  Črievičky zadupotali v štrku.

  Gold pootvoril ústa a nezmohol sa na nič. 

  Maleficent na prvý vdych zaňuchala konkurenciu...

  Ona...to tie nohy ho pripravili o hlas, slová, myšlienky, pokoj, dušu...srdce. Tackám sa mu po stehnách, skáčem na ramená, oblizujem tvár...nič. Je ako zamretý.

  - Nejanči toľko, krpatá ! Máme to obe márne! – prebehla mu pred tvárou natiahnutou rukou Maleficent. – Pozeraj! Zaujímalo by ho, kde končia tie dve krásne nohy!... Ja to viem úplne presne! ...Tam, kde sa začínajú jeho záujmy!... Je rovnaký, ako všetci chlapi! – s dešpektom žiarlivo hodnotí jeho vyjavený postoj.

  Chňapol jej po stopujúcej ruke a odsotil ju drsne dozadu.

  - Nechcem ťa vidieť! – odkázal jej, zviechavajúc sa z prične.

  - Tak zhasni! – odvrkla mu a s rukami zloženými na prsiach čakala, čo sa bude diať hore.

  Bolo jej jasné, že kričať o pomoc nemá cenu. Odvčera vedela, že sú nehmotní, neviditeľní, nepočuteľní...

  Nohy v okienku zakryli rozložité sukne. Ktosi sa pokúšal zohnúť sa čo najnižšie a uvidieť väzňa. Uvidieť mňa! Mňa!...Štekám ako o dušu.

  Priezor je primalý, má sotva piaď, navyše steny pevnosti sú hrubé. Zo sveta sem, zdá sa byť ako nekonečná vzdialenosť.

  - Dearie! ...Dearie...srdiečko moje. Vrátila si sa mi... Tu som. Som tu, hore. Dostanem ťa odtiaľ, neboj, maličká...Skúsim ho poprosiť, obmäkčiť...Musíš to ešte chvíľu vydržať... – šepkala roztržito, nevediac, či ju aj v tejto chvíli nepozoruje a neskríži jej plány.

  Pozoroval. Stál dolu s očami prižmúrenými a vnímal len jej hlas. Jej šepot, jej nežné slová...a hoci nepatrili jemu, bolo mu to všetko nateraz jedno...

  Konečne...Po toľkých rokoch ju opäť počuje, vidí z nej aspoň kúsok, vníma každou bunkou jej prítomnosť...Bella...Bella. Jeho jediná životná láska. Je tu. Je živá...

  Odbehla.

  Opäť len nebo.

  Konečne nebo!...Raj...

  Zostal tam nepohnute stáť. Pozeral hore...Stál, pozeral a sníval. Dýchal plytko, ruka na palici sa mu triasla.

  Ani si nevšimol, že už dávno nie sú v cele sami. Nikto z nich dvoch si to nevšimol. Sú to len ľudia. Človek nie je pes...

  Zmĺkla som. Pomaly cúvam do kúta. Tlačí ma tam svojím drsným pohľadom.

  Rumpelstiltskin. Pán pevnosti. Temný pán. Cítim ho. Cítim jeho nevraživé, všetko prebodávajúce  oči. Až do špiku kostičiek. 

 Ježia sa mi chlpy. Zabúdam aj žmurkať. Čakám, čo bude...

  Na dvere sa náhle ozvalo zúrivé búchanie a spoza nich žalostný plač.

  - Otvor! Viem, že si tam !... Nesmieš jej ublížiť! Nesmieš, prosím...Prosím ťa, veľmi ťa prosím...neubližuj jej...!- škriabala Bella nešťastne zvonka po dverách a nevedela, čo robiť.

  Odtrhol pohľad zo mňa.

  Dvere sa s hrmotom na jeho povel samé otvorili a on sa v nich zhmotnil.

  Prievan ju zrazil na zem. Spadla, ledva stačila dozadu nastaviť malé dlane.

  Neváham. Risknem to. 

  Prešmyknem sa mu pomedzi vysoké čižmy. Letím jej do náručia...Pooblizovať slzičky. Moja pani...

domiceli