RUMBELLE - Tanec nepriznaných 1. kapitola HRDZAVÁ BRÁNA

Dobre, dobre...dlho som to nevydržala...

...Som tu zas s úplne novým FF...

...ako vždy postavy a prostredie sú majetkom tvorcov seriálu Once Upon a Time...a príbeh je mojou fantáziou...

...som zvedavá, či uhádnete, kto je tu rozprávačom príbehu...

...Pekné čítanie...

:-)

OUAT - Rumbelle

Tanec nepriznaných

1.kapitola

Hrdzavá brána

    Pripadal mi tak nejak zvláštne mimo. 

   Roztržitý. Nesvoj, s kopcom ešte nedoriešených drobností, čo sa mu nahromadili v hlave tesne pred dovŕšením tohto kontraktu, natlačených v charakteristických dvoch prísnych vráskach nad koreňom nosa, akoby sa schválne zhromaždili na tomto jednom jedinom mieste, rozhodnuté stiecť mu dolu tvárou  pri najbližšej, patrične nevhodnej situácii.

   Živo som si vedela vybaviť doslova divadelné predstavenie tej rozpohybovanej tváre, s kulisami cholerickej mimiky, paradoxne s úspornou gestikuláciou, ktorej ho naučila nedobrovoľne povinná vychádzková palica.

  Stačilo zaregistrovať jednu nohu bokom, pre lepšiu stabilitu a byť pod hrotom mäkké podložie vryje tam celú svoju váhu namiesto očakávaných divých, zväčša rozhnevaných pohybov.

  Len znalí videli kŕčovito zovretú ruku a vedeli, že v takomto okamihu treba pred pánom Goldom cúvať, sklápať uši, tlačiť hlavu medzi ramená, stiahnuť chvost...každý podľa svojich dispozícií.

  Realitná maklérka, síce žena na pohľad skúsená a ostrieľaná nevyspytateľnými zákazníkmi trpezlivo čakala medzi komentovaním a prezrádzaním plusov a kladov tohto artiklu na otázky, ale netušila, že on si ich kladie iba v duchu a jej odpovede a nadrislené profesionálne frázy na oklamanie kupujúceho, ho beztak nezaujímajú.

  Túto nehnuteľnosť poznal lepšie, ako ona, napriek tomu, že ju práve uvidel po prvýkrát. O to by sa bol aj stavil, nebyť toho, že tento džob už dávno zanechal. Stávky a hazardné hry ho nudili. Už nudili. Dokonca, ani keď si dobrovoľne naordinoval prehru, nemalo to už ten správny reštartovací účinok.

  Mala som niekedy pocit, že ho nudí už všetko. Dokonca aj ja.

  Preto sme dnes tu. Pokus o reštart...

  - To vždy ponúkate svoj tovar v takomto otrasnom stave?! – znechutene drgol hlavicou palice do visacieho zámku, spola zhrdzaveného, snáď už len silou vôle držiaceho dve masívne oká reťaze, ako dobrý sluha, ktorý neopustil pevnosť, ani po smrti majiteľov.

  Zdvihol oči až hore, ale celá brána pôsobila deprimujúco. Oplieskaná, bez možnosti zistiť jej pôvodnú farbu, rozmelnená a premaľovaná  koróziou, s vykrivenými vertikálami, cez ktoré sa nepozvaní chceli kedysi dostať dnu a živlami otupenými hrotmi, ochotnými zastaviť aj vzduch, ale schopnými len naštepiť pod chlapčenské gate prípadnú otravu krvi.

  Lenže táto ruina už roky nezaujímala ani chlapčiskov. Ovocný sad dávno vyschol, anglický trávnik zarástol a z tabiel na vysokých oknách nezostala žiadna celá, ako terč. Navyše virtuálne dobývania pevností boli farebnejšie a náročnejšie, a nemuselo sa pri nich  ani pohnúť  zadkom, len stláčať správne klávesy.

  - Tá brána sa aj tak nepoužíva ako vchod. Nikdy, čo sa pamätám, sa ani nepoužívala.  Dovoľte mi, pán Gold,  do objektu sa vchádza...- na chvíľu zaváhala, či potenciálnemu zákazníkovi ukáže dieru v múre, ktorou vodila všetkých...potenciálnych, ale nikdy nie kupujúcich, odhŕňajúc prerastené konáriky kríkov.

  Jeho aj tak zaujal skôr  jej zadok, ale len na chvíľu. Aj to ho už nudilo.

  Do diery sa bolo treba riadne ohnúť. Odmietol.

  - Prepáčte, ale v tom prípade...- skromne dokladala už z druhej strany pozemku,- ... bude nutné asi odstrániť ten visací zámok násilím. Nikdy totiž k nemu nebol kľúč. – snažila sa, prehadzujúc si papiere z jednej ruky do druhej, všemožne vyhovieť zákazníkovi.

  Dlhšie na ňu pozeral a váhal.

  Prehodil palicu z jednej ruky do druhej, zalovil vo vrecku a vytiahol kľúč. Zavesený na obojku namiestu kľúčenky.

  Zapasoval. Zaškrýpalo to a zámku sa spustila účková kovová ruka, spokojná, že sa zbavila služby. Zosunuli sa z nej dve oká drapľavej reťaze a buchli o bránu, namiesto zaklopkania.

  Zaprel sa o mreže, zahrešil, lebo hrdza so špinou mu zafarbili dlane a potrmácal nimi.

  Akoby sa mu bránili.

  Mrmlal si pod nos, ťažko bolo rozumieť, čo vôbec a pokúšal sa pohnúť znehodnotenými kusmi kovu.

  Po chvíli čosi zapraskalo, zašramotilo...

  Poodchýlil bránu o piaď, ale hneď zas pribuchol a odstúpil o krok dozadu.

  Bol spokojný. To som vycítila hneď.

  - Ďakujem. Dnes už vaše služby potrebovať nebudem. – povedal, ale nedíval sa na maklérku, díval sa kdesi hore, k hrotom brány, ktorá mu na malý okamih otvorila svoj svet.

  Na malý okamih, na chabých pár centimetrov.

  Žena vidiac pred nosom bránu opäť priplesknutú, pokojne  preliezla dierou v plote späť na jeho stranu.

  - Znamená to teda...- schválne nedokončila výpoveď oprašujúc si úzku sukňu.

  - Zajtra ma čakajte v kancelárii. Vybavíme potrebné formality. – oznámil jej stroho a  stále ju pohľadom ignoroval.

  - ...naozaj nechcete vidieť nehnuteľnosť aj zvnútra?! – prekvapená pracovníčka realitky, márne sa desiatky rokov snažiacej zbaviť sa tejto stratovej haraburdy, otvorila ústa dokorán.

  Už jej vôbec nevenoval pozornosť. Držal sa oboma rukami brány a zdalo sa mi, že ani nedýcha.

  - Konečne!...- predsa len vydýchol jedno jediné slovo, keď auto s nadšenou maklérkou takmer kričiacou do mobilu šéfovi svoj dnešný úspech odcúvalo z príjazdovej cesty namotávajúc do kolies vysokú burinu, natriasajúc sa na kameňoch a haraburdách, čo ktosi dávno vyvliekol zo zámku a potom aj tak nechal napospas počasiu.

  Konečne. Konečne... bol tu sám. Sám so svojím snom.

  Ešte raz neveriacky pozrel na kľúč trčiaci z útrob starého zámku a opatrne ho vytiahol, takmer nežne držiac medzi prstami, ako relikviu.

-         Konečne...- zopakoval a usmial sa na mňa.

domiceli