OUAT - JADIERKY III. 25. kapitola SEN...

...OUAT...

voľné pokračovanie fanfiku

Obchodné tajomstvá

JADIERKY III.

25. kapitola

Sen...

      Vrátil sa...

   Zostal. Vymieňal obklady, utieral pot, vlhčil popraskané pery. Tlmil horúčku i triašku dotykmi ako starostlivý rodič a mlčal.

  Ráno ho našlo s hlavou ovisnutou na hrudi na kraji postele. S vlasmi spustenými pozdĺž tváre odchytený mikrospánkom ponáral sa do sna. Iba na chvíľočku. Iba na zlomok času z odchádzajúcej noci, čo ani nebola taká temná...Čo vôbec nebola temná!

  Čiasi drobná ruka vyšla si v ten okamih ma malú prechádzku. Prst za prstom po prikrývke až na jej samý okraj, ktorý mizol po jeho telom. Slepé brušká prstov narazili na neho a ON sa strhol. Precitol. Vystrelil z lôžka ako popálený a neveriacky sa obzeral okolo seba, kam by sa skryl.

  Bolo neskoro.

  Spod dlhých mihalníc dívali sa na neho svetlé, únavou ešte oťažené oči.

  Ničomu nerozumela.

  Zvrtol sa a prižmúril viečka ako dieťa, čo dúfa, že v ten moment zmizlo.

  - Neotáčajte sa mi chrbtom, prosím...- zašepkala pokojne.

  Zneistel.

  - Ty...sa ma nebojíš?... – vyriekol myšlienku, čo ani nechcel, ale rozochvené pery ju nedokázali zadržať.

  Rieka už pretrhla hrádze.

  Cesta späť nevedie.

  Zaťal pery, prudko sa otočil, pristúpil bližšie a predstavil sa.

  - Som Temný pán! – vyštekol zmeneným hlasom, vystrúhal poklonu aj sarkastický úsmev, ako vždy. – Mala by si sa báť... Mať rešpekt! Strach! Bázeň!.. Alebo sa nemáš vôbec rada a chceš sa stať mučedníčkou?! V tom prípade by som tvoj pokoj...povedzme, chápal... – vykladal si skôr sám pre seba svoje filozofické myšlienkové pochody, ako obhájiť jej letmý úsmev.

  Nezapadal mu do scenára. Ako ľahko by sa naháňal strach, keby vyplašene zízala. Ako krásne by sa kričalo, keby chcela ujsť! Ako...ako...ako...Ako sa zachovať, keď sa na neho usmieva?!

  Bol na rozpakoch.

 ... „Kdo temnoty se bojí, tak třeba do ráje se nikdy nepodívá...“ odcitovala frázu z akejsi klasiky a skúsila  sa posadiť.

  Prikročil bližšie a chcel jej v prvom poryve pomôcť, rýchlo  si to však rozmyslel a zatlačil ruky radšej za chrbát, aby ich mal tak pod kontrolou. Emócie musia stranou.

  Aj natiahla k nemu dlaň, aby jej pomohol, tváril sa, že to prehliadol, že nič nevidí.

  Vzdala to. Telo bolo ešte prislabé.

  - Veľmi ma...to mrzí, že máte starosti...ešte aj so mnou. – pousmiala sa tiež v rozpakoch znova a pritiahla prikrývku vyššie, lebo spozorovala, že má nové oblečenie.

  Niekto ju musel prezliecť...Tušila kto.

  Zahryzla si do pery. Zosmutnela, ale pokúsila sa byť naďalej vľúdna...

  - Chcela by som sa poďakovať aj vašej... priateľke...ak dovolíte...- začala, držiac si šnúrku od košele. – Je tu u vás?...-

  Otvoril ústa, že sa vykrúti zo všetkých priateliek sveta a napraví ju na správnu mieru, ale spozoroval, že naráža na oblečenie...Ako by sa asi zatvárila, keby zistí, že ju „prezliekal“ On sám, osobne?!...

  - ...je tu...Nie je tu...Teda, bola tu, ale už nie je...- habkal. – Príde.... Iste čoskoro príde, potom...- nevedel, čo hovoriť, nevedel, ako sa správať, nevedel nič, čo sa týkalo rozhovorov s...

  Pozrel sa úchytkom na ňu, či si nevšimla jeho malé klamstvo, ale Kráska už mala oči privreté, hlavu pootočenú do druhej strany a s dlaňou na dvíhajúcej sa hrudi akoby oddychovala.

  Pochopil, že asi nemá rušiť. Po špičkách sa vytratil von a čo najtichšie zatvoril dvere. Oprel sa o ne a uvoľňoval krk od tesného odevu. Zrazu sa mu ťažko dýchalo.

  Vyšiel von a ani si nestačil všimnúť, ako sa jej v kútiku oka zaleskla slza.

  Slza ľútosti.

  ...priateľka...

domiceli