Rumbelle
na motívy rozprávky Kráska a zviera
na motívy rozprávky Kráska a zviera
7.kapitola
Peľové
zrnká
Potichu čosi slabikovala, ale vždy
pripravená akustika roznášala zvuky a hoci významu nerozumel, ten šepot,
zvlášť, keď konečne rozpoznal, že je vo francúzštine, dokonca starej, ho
namotával a ukolísaval do letargie, ktorá bola zrazu iná ako tá, počas
desiatok hodín, ktoré tu strávil osamote. V absolútnom tichu. Len s farebnými
výkrikmi slnka prebitého skrz vitráže.
Privysoko
upnutý golier ju škrtil. Síce ledva udržala knihu v jednej ruke a ledva
druhou rozopínala miniatúrne starosvetským spôsobom ešte látkou obaľované gombíčky pod nechutným naberaným žabó, ale
automaticky si robila pohodlie, zabudnúc, kde vlastne je.
Akoby bola doma, už len zvaliť sa do kresla,
či na rozbombardovanú dievčenskú posteľ a zabudnúť úplne na celý svet.
Gombíčky nezabrali, pokračovali len po imitáciu vrchnej časti imaginárnej
niekoľkovrstvovej zásterky. Kto túto abnormálne nepraktickú rovnošatu vymyslel...chýbajú len biele
podkolienky a pripadá si ako z Nabokova, prípadne z nejakej dobre
trhnutej japonskej mangy. Už len vypúliť oči a mašle do dvoch vrkočov jej vyviazať a skrátiť
tesilovú sukňu na polovicu. To, koniec-koncov, nech si kto chce, čo chce hovorí, aj večer
urobí! A blúzu zúži a žabó urve, aj dlhé rukávy. Iste sa Henry zmýlil
a naordinoval jej zimnú verziu chyžnej. Dobre, že jej nepribalil aj
bombarďáky a členkové ortopedické topánky, ako bonus.
Neodtrhnúc oči z riadkov, nahmatala
kľučku na jednom z francúzskych okien a párkrát ňou zašramotiac trhla
a okenica povolila. Ako tsunami sa dovnútra vovalil prúd ostrého slnka a presvietil
jej polovicu tela. V druhej stále zvierala knižku. Chvíľu zbierala
blahodárny vitamín D s hlavou nastavenou žltej polguli.
...polovica tela jej spriesvitnela. Už nebola
farebná, skôr, akoby ju posypali jasnožlté peľové zrnká. Látka blúzky zmizla v prudkom
slnku a on jasne čítal pruh krajkového spodného prádla pôvodne križujúci lopatku, ale
teraz len tak voľne odvisnutý cez rameno.
Neunúvala sa ho naprávať. Presvedčiac sa, že
okenica drží aj sama, zapretá o koberec, zošuchla sa vedľa nej, spokojne si sadla a knižku
položila na kolená. Pozdĺž tváre sa jej spustili pramienky zle vypnutých vlasov
a po ďalšom pohybe ruky, ktorým si vložila jeden konček prameňa do úst,
ako malé dievča, mal zrazu výhľady zo zámku dva. Klopy blúzky sa nadvihli a odhalili
ledabolo odeté to, čo malo byť v prvom rade celkom skryté. Nie celkom celé, iba malý
kúsok, iba nepatrný zlomok kože.
Vnorila ruku pod blúzku a napravila spadnuté
ramienko. Preventívne skontrolovala aj druhé a ruku nechala priloženú
zvnútra, aby jej vánok nevliezal drzo popod ňu. Nevliezol si pohľadom už ani on.
A to si myslel, že spadnutých opôn už bolo v živote dosť. A začína nová éra...
Skôr ako otočila novú stránku, pohmýrila sa a zmenila
polohu. Pôvodne si zrejme chcela ľahnúť prirodzene na brucho, ale rýchlo sa spätila a zostala
spôsobne sedieť v tureckom sede, len sa trochu viac natočila slnku, akoby
aj knihy mali oči a inak by drzo hľadeli pod vykasanú, zrolovanú sukňu pod
knihou. Keby knihy...
Neodolal. Odlepil sa zo skrýše a krok po
kroku, kontrolujúc zakaždým, či ju došľapovaním nevyruší a nespozoruje ho,
klesal dolu tajnými schodíkmi do hlavného priestoru knižnice, kde sa v jednom
z okien krčila v klbku vysvietená a nič netušiaca.
Koberce tlmili jeho kroky. Nezaregistrovala ani tieň, lebo aj ten sa rozplazil radšej v jeho závese. Chvíľu stál,
potom si kvokol, iba pár desiatok centimetrov od nej. Stačilo sa viac nahnúť a brada
mu skončí na jej ramene. Iba kúsok...
- „V labyrinte
rozumu málokedy počuť hlas srdca...“- odrecitovala nahlas poslednú vstrebanú
myšlienku, voľne preloženú a vystrela sa prudšie, akoby to chcela práve
rozhlásiť svetu, prípadne sa ho spýtať na odpoveď.
Nečakal to, strhol sa a doslova sa prekopŕcol za jej chrbát.
A bolo po
utajení. Po nasávaní vône, obrazu a šepotu...Možno aj po všetkom.
Začujúc
za sebou buchot, zvrtla sa a zmeravela. Ústa jej zostali dokorán a pozviechať
sa v tomto momente a ujsť, ju nenapadlo.
Ani on sa neunúval. Domácky, tam, kde bol pristál, akoby práve
kempoval vo vlastnej knižnici, vytiahol kolená pod lakte a ruky založil na
ne.
- Začínam si myslieť, že ste inventárom môjho knižného depozitu. Kedykoľvek sem vstúpim...nájdem vás tu! Mal by som si na to postupne
zvykať, drahá?!...Apropó, vlúpali ste sa
tentokrát oknom? Alebo vás zas vpustil ten gauner synovec Gaston cez kuchyňu?! Nepamätám sa, že by som vás bol býval niekedy pozval!... –
navalil na ňu otázky tónom, akoby si z nej strieľal.
Zámerne sa robil hlúpym, aby sa neprezradil,
že zíza tu na ňu od začiatku jej nekalej misie v jeho knižnici. Vrátane
spoluúčasti „verného“ Henryho.
Zrazu sa jej to predsa len nevidelo. O čo
radšej by asi prijala jeho jednoznačnejšie brýzganie a cholerické gestá. Len,
aby ju čím skôr vyhodil a mala pokoj od výčitiek. Tento tón a akási zvláštne
smutná ústretovosť sa jej nepozdávali.
Čas na útok? Na obranu? Nie, nemôže zradiť chudáka Henryho.
To by mu neurobila. Tak veľmi sa snaží...
- Bude vám stačiť sa iba ospravedlniť? Úprimne...Naozaj
som nemala v úmysle nič zlého, ale...viete, toto je raj...- zdvihla oči a obsiahla
nimi útroby obrej sály. - Vy ani netušíte, aké bohatstvá tu možno máte a mne,
mne naozaj stačí málo. Potrebujem možno len pár dní. Prosím... – habkala.
„Netuším?!...opakoval si jej slová a považoval
ich za básnické otázky. „Stačí málo...“ „Potrebujem...“ Povzdychol.
- Slečna French! Slečna! ...ako si opovažujete, ...okná
dokorááán...toto nie, toto sa nemôže, predsa...- ozývalo sa zdola spod balkóna
smerom k rozcabreným oknám do knižnice.
Henry si to práve prášil chodníkom od hlavnej
brány, kde márne čakal na kuriéra, ktorý mal priniesť nejaké dôležité
dokumenty. Iste sa pán Gold, keď ho tam pred chvíľkou cez mobil posielal, zmýlil v termíne, čase, alebo vo všetkom,
čo by, ostatne, nebolo prvýkrát.
Preľakla sa.
Pousmial sa. A tak ako mal ruky na
kolenách natrčil ukazováky v detinskom geste, búchajúc jedným o druhý.
Kiš-kiš-kiš-tak ti treba-mastný chleba...kiš-kiš...
Zúfalo zaklipkala viečkami, netušiac, čo teraz. Zbohom drahocenné knižky, tento jej prešľap chudák Henry nerozdýcha...A ešte aj on sa jej ješitne posmieva.
Konečne sa zviechavala, narovnávala faldy na
sukni, hľadala dieru v polici, odkiaľ vydolovala knihu, keď ju zachytil za
lakeť a s tým istým posmievačným ukazovákom na perách, zatiahol ju
dovnútra skôr, ako ju Henry stihol zazrieť. A ukázal na dvere.
Sám vykročil k oknu a pozrel dolu
do záhrady.
- Henry, prečo ma rušíte opäť v rozjímaní?!
– zatiahol pateticky, až jej to prišlo smiešne, ako rýchlo dokáže zahrať vždy
iného človeka. Len aby to nehraničilo so schyzofréniou.
Henry dolu naprázdno zatľapkal sánkou uvidiac v okne svojho pána namiesto vyplašenej slúžky.
- Prepáčte, pán Gold. Myslel som, že ...naša
nová brigádnička, slečna...to je vlastne jedno...si dovolila, napriek môjmu
výslovnému zákazu, to mi verte, že na to prísne dbám...drzo otvárať okná na knižnici, neuvedomiac si, že vlhko a slnečné
svetlo, pravda, by mohlo vážne poškodiť
vzácne dokumenty...- skúšal hľadal narýchlo výhovorku. – Nevideli ste ju
náhodou?! – skúsil už opatrnejšie.
Zatlieskal.
- Bravó. Vaša výchova služobníctva sa mi
páči, Henry. Síce ešte zlyháva, to bezbrehé rozcabrovanie okien je
neodpustiteľný čin, iba ja si môžem dovoliť... - tváril sa nanajvýš nadradene. - ...takéto čosi, tak ako teraz. Žiadal sa mi čerstvý vzduch. Ale to sú pre vás detaily na dotiahnutie. Výzvy.
Základ ste pochopili a bravúrne naštepili personálu! Ako som žiadal,
nechcem nikoho z nich vidieť! Nikdy! – zrúkol už dolu, zaprúc sa o mramorové obloženie balkóna.
Zahryzla
si do spodnej pery a vytratila sa nenápadne z komnaty. Akoby tam ani nikdy nebola bývala bola.
Keď sa obzrel, aby sa na ňu víťazoslávne
usmial a schytal pochvalu za odohranú frašku o záchranu jednej jemnej
kože, už tam nestála.
Tvár mu zatiahol nepokoj. Prehnal to? Urazila sa? Bude sa mu...vyhýbať.
domiceli
pomaličky sa zbližujú? ....niektoré časti boli úplne super...krásne obrazy a myšlienky :)
OdpovedaťOdstrániť