RUMBELLE - Peľové zrnká... 12. kapitola

Rumbelle

Na motívy rozprávky Kráska a zviera

12.kapitola

  Peľové zrnká

   

       Stačilo česať. A česať. Muselo to stačiť! Musí! Načo žehlička? Aj tak nijakú nemá. Nemá tu skoro nič, na čo doma bola zvyknutá a zisťuje, aký je život v improvizácii,  bez týchto prach obyčajných detailíkov, totálne neplnohodnotný.

   Rozmarne sa dívala do vysoko zaveseného zrkadla v kúpeľni. Ani v lodičkách na desaťcentimetrovom podpätku by tam nedočiahla uvidieť sa celá. Leda tak pol tváre. Tak len česala a verila, že ju vlastné vlasy nepodrazia a tak krásne rovné, ako sú teraz, ešte mokré,  zostanú i potom aj na veky vekov, aspoň, kým bude na ňu vidno. Telom jej prešla triaška. Skúsila ich oboma rukami nadvihnúť, aj seba na špičky a zvrtnúť sa dozadu, omrknúť, akú má šiju.

  Dočerta, oholiť sa zabudla! Fúúú, ale čím? Zhrozene fľochla na zle umytý posledný z rodu ručných depilátorov s rastúcou hrdzou medzi vyschnutou penou, váľajúci sa medzi doma narýchlo balenými potrebami. Kto si to naivne myslel, že zámok je zámok a ona sa bude mať ako v bavlnke? Hááá? Kto sa chvastal pred kamoškou do akého luxusu ide? Bééé. Kto sa povadil s Gastonom hneď prvý deň nástupu a prišiel o dotácie chýbajúcich artefaktov?! Cééé...Cééélkom cvok je to. Za ním by teda nikdy nešla. Sa doprosovať.

  ...a bolo jej do plaču. Ani šaty, ani štekle, ani debilný prostriedok na holenie. Je skrátka nemožná...nesamostatná, nesebestačná, neschopná improvizovať, ani prežiť v džungli na akú sa jej palácová bavlnka začínala svojím pomochlaním čoraz viac podobať. A vlasy sa jej zas vlnia!

  Čo tak zavolať Emme? Hmmm...posťažovať sa môže aj sprchovej hadici. Pomôže jej rovnako, kedže jedna je desiatky kilometrov ďaleko a druhá tiež hluchá a slepá a namiesto pochopenia len drsná vrstva vodného kameňa.

  No, tak nebude dvíhať ruky a malé bobríky zostanú v nore a nikto o nich nič...došľaka, veď to nejde...nemôže stáť ako hydrant v strede križovatky a tváriť sa, že to šteňa, čo práve dvíha nôžku nevníma, necíti...

  Tečie jej do topánok! A to ani žiadne nemá. A Henrymu tiež nepovedala, aby nejaké priniesol. Trapááás! To celé bude jeden veľký, nenormálny trapas!

  Nikam nejde! Nemôže...

  Cha! Myslíš si, že takéto pozvania rastú na stromoch ako banány? Niekoľkokrát do roka?! Spamätaj sa! Pohni kotrbou, niečo musíš vymyslieť!...

  Vydlabala sa na vlasy, zatiahla župan, prekročila prah a zvalila sa ako stoh ďateliny na rozhádzanú posteľ. Premýšľanie v ľahu bolo aspoň pohodlnejšie, aj keď uspokojivý výsledok prinieslo málokedy. To skôr spánok. Nie, dnes sa predsa nechystá vôbec spať!

  Zvonka už sem zízalo šero. V nej bolo šero.

  Vytrielila do chodby. Pred dverami zaváhala, ale mozog presvedčil päsť, že je nutné konať. A to patrične rýchlo. Rázne. Radikálne. Sebavedomo a vôbec. Konať!

  - Henry, ja viem, že otravujem, ale nemohli by ste mi u Gastona vybaviť, aby šiel so mnou aspoň dolu do dediny do potravín? Ja som fakt nahraná a chýba mi toľko vecí. Na dnes... Ja tu fakt nemám žiletky, ani penu a na pančušky, nie, nie na silonky som úplne zabudla a topánky tiež. A manikúrové aspoň nožničky by sa hodili a odličovacie tampóny, lebo, pozrite sa, akú nemožnú linku som si nakreslila...- zažmurkala nešťastne. - Lak na vlasy, keby sa mi očko spustilo, na pančuške, aj na vlasy je treba, samozrejme, aby sa nespustili. Som si vymyslela taký ledabolo drdol, čo sa akože rozpadne, nenápadne a potom aj sponky a gumičky! Tie najviac! ...ale aj tak sa to nakoniec  pustí, tak vlnivo dolu chrbtom... a mám fľak na podprsenke, to už nepustí vôbec...– habkala, premŕvajúc prsty rúk a prekrúcajúc oči ešte bez make-upu, len s tou nepodarenou pokusnou linkou na jednom viečku a prešľapujúc bosými nohami pred komorníkovou izbou, čakala rozhrešenie.  Drobná, zúfalá, nesvoja...

  Posunul okuliarky, ktoré na ňom doteraz nikdy nevidela späť medzi oči a premeral si ju s uspokojením. Nevidel nič, čo by ju robilo nekompletnou na dnešný večer. Ešte aj ten županček jej pristal viac, ako čokoľvek, čo na nej doteraz videl. Teda, oná  nesympatická uniforma chyžnej.

  - Je mi ľúto. Gaston...ten pán herec totižto, dnes poprosil domáceho, aby mu požičal nášho Gastona, vraj potrebuje tiež niečo súrne vybaviť v meste. Takže je mi ľúto... A vyrušuješ! – zatiahol sa dovnútra svojej izby, akoby povedal dosť a dnes vyčerpal všetky chlácholivé povzbudenia už ráno v kuchyni.

  Nečakal, že sa pousmeje.

  - Dávno išli? „Ten pán herec...“ – zatiahla sladšie ako chcela a hlavou jej lietalo, ako lieta po obchodoch a nakupuje pre ňu šaty a darčeky a drobnosti na večer a na noc... iste nezabudne silonky, lak a gumičky... – Takže so šatami si už starosti vy robiť nemusíte, Henry! Všetko bude OK! – zatlieskala ako malá a rozutekala sa do izby, aby náhodou nezmeškala očakávaného kuriéra.

  - Hej, Belle! ...už...už dávno...- zasekol sa. -... je všetko  zariadené...vybavené... – volal, ale počul už len tresknutie dvier na jej izbičke.

  - Tak sa mi vidí, Henry, že tu voľačo neklape. – zjavil sa za komorníkom pán domu s vážnou tvárou a hoci ešte nespamätaný z toho, ako práve ryhou dvier, za ktorými stál pritajený, videl jej metajúcu sa, zas, ako obvykle chabo odetú  siluetu na chodbe, slovám, čo na konci bľabotala, nejako nerozumel. Hoci na tých prvých sa pomerne dobre zabával.

  - Myslíte si, že podobný zoznam ako mne, napísala aj tomu idiotovi Gastonovi?  - obrátil sa na pána tiež zmätený sluha a ťarbavo sa odšuchtal do izby k stolu, na ktorom trónila podlhovastá škatuľa vystlaná hodvábnym papierom, aby sa pripravené šaty v nej priveľmi nedokrčili.

 Pristúpil i druhý. Ten ich nežne pohladil prstami, akoby už obopínali telo a prikryl ďalšou vrstvou papiera.

  - To uvidíme večer...v akej garderóbe príde....a či vôbec. – placho sa pousmial muž v čiernom, ale očividne nestrácal nádej. – Spolieham na teba, Henry... – stisol mu ešte plece a tajnými dverami, ktorými komorník chodil skôr opačným smerom – do jeho spálne, sa zas vytratil.

  Chudák Henry, netušiac, čo myslel tou spoľahlivosťou sa len poškrabkal na brade, potom na spánkoch, v zátylku a jediné, čo mu napadlo, bolo zaklapnúť škatuľu vrchnákom, položiť na ňu menšiu s topánkami a sadnúť si.

  Ešte chvíľu počká a potom...potom jej to nenápadne podhodí predo dvere. Nech háda, od koho to je! To bude najlepšie! Tajomný ctiteľ...tajomný darček...tajomný kuriér. 3v1.

domiceli