RUMBELLE - Peľové zrnká... 13. kapitola

Rumbelle

Na motívy rozprávky Kráska a zviera

13.kapitola

  Peľové zrnká

   

       Väčšie zmraštenie tváre neriskovala, predsa len, urobiť make-up, aj keď s prívlastkom prirodzený,  s minimálnymi prostriedkami ju stálo viac námahy, ako inokedy, tak prečo pokúšať nejakú deštrukciu? Koniec-koncov, može ešte skúsiť kričať. 

  Keby potrebovala odbúrať nahromadené emócie. Ako pred chvíľkou, keď driapala škatule a ničila metre hodvábneho papiera...

  Chudák Henry však fakt vyzeral viac ako zle. Odprisahala by, že aj ten zápach, čo sa šíril chodbou, bol autentický. Ešte to by tak chýbalo, aby sa tiež nakazila a...Pssst. Ani nepomysli!

  - Dobre, čo mám teda s vami robiť. – vykopla topánku, ktorú si práve skúšala, ale remienok nepríjemne preťal otlak, ktorý jej na päte zostal z celého dňa, tak obutie vzdala. Mať tieto úchvatné kúsky, čo si pred polhodinkou našla pred dverami a skoro skolabovala od šťastia a s ňou celé toto krídlo, na nohách, ju bude stáť kopec, najmenej K2 sebazapretia. Živo si vedela predstaviť, ako musela trpieť chudera Ariel, keď sa jej z plutiev spravili nohy a čo krok, to dýka do šľapy...Jej do päty. A kostice do bokov, lebo minimalistické číslo šiat trochu neodhadla. Čo už, pre krásu sa musí trpieť. Pre NEHO aj oplatí...

  Henry si utrel spotené čelo, očividne zas zbledol, vypúlil oči a prášil do svojej izby.

  Znechutene na jeho rýchly galup pozerala. „Dúfam, že stihol. Inak to tu tri dni nedovetráme.“ Akoby nestačila potuchlina zo stariny, ešte aj črevné výpary.

   Aj by ho bola bývala poľutovala, ale nakydal jej na plecia toľko roboty, že zaváhala, či si to všetko aj pamätá, nieto ešte stihne povykonávať.

  Prezliecť? Neprezliecť? To je otázka. Nestíha. Vyriešené. Lodičky vezme pod pazuchu, silonky zruší. Ako sa pozná, očko by na seba nedalo dlho čakať. Možno aj dve.

  - Rozmaznanec jeden aristokratický! Ako keby nemohol jeden blbý deň vydržať bez svojho sypaného čajíčka na dobrú noc! Bodaj mu zabehlo, až by mu nosom fŕkal...aááá...to by bolelo. – spomenula si na to, ako mu ho pekne upravila. – Dobre, nebudem frfľať, nájdem konvičku, nájdem šáločky, čajík uvarím, odnesiem, poprajem dobrú chuť...Figu. K čaju sa neželá dobrá chuť. Na zdravie? Nie...čo sa želá k čaju? Nič mu nepoviem! Oberá ma o drahocenný čas a ešte sa mám ne neho škeriť?! To tak! Ani zo slušnosti nie! – mrmlala si popod nos a snažila sa kopnúť do vrtule, aby mala nanútenú povinnosť čím skôr za sebou a mohla sa plne sústrediť na...

  Zakopla na prahu. Ešteže si nedala tie pančuchy, už by boli v čudu! 

  Kuchyňou sa ozýval nervózny hrmot podrývaný neprestajným šomraním.

  Až vôňa čaju, ktorý našla presne podľa indícií Henryho a zaliala presne 90 stupňovou vodou, aby sa chuť i vôňa patrične rozvinuli ju trochu upokojila. Ani nevedela prečo, automaticky na tácku uložila dve šálky. Keď si svoj omyl uvedomila, už bola v polke cesty do jeho izieb a strata času s vykladaním jednej zo šálok by bola neprípustná. Aj tak mala neodvratný pocit, že bude na rande meškať.

  Topánky držala pod táckou za remienky, naboso si bola istejšia. Hmmm...ale čo so zatvorenými dverami?! Nevie udržať tácku na jednej ruke ešte aj s natiahnutými prstami ako Henry. Ten je v tom frajer. Skúšala to, ale ohrozila svoje pestované nechty, aj si skoro vyvalila posledné články prstov. A Henry sa iba smial.

  Zabúchala prstami nohy. Doma tak púšťa aj PC. A zvnútra aj tak nikto netuší, čím sa klopká...počuť len klopkanie.

  Paradoxne, keď trochu nohou zaprela, dvere sa začali otvárať. Jasné. Nechal ich tak zámerne, už sú s Henrym každý večer zohraní. Zladení. Kopla teda silnejšie, počkala, kým sa krídlo odchýli a s očami zabodnutými v rozhojdanej hladine čaju a na trasúcich sa šáločkách, balansujúcich na tanierikoch, ktoré celkovo veľmi zle rozložila, opatrne vošla dnu. Topánky sa jej hompáľali zboka-nabok ako kyvadlo a namiesto zachovávania rovnováhy, spôsobovali v hladine čaju riadnu tsunami.

  „Netrafil som správnu veľkosť?“ napadlo mu ako prvé, vidiac ju síce nahodenú, ale naboso, ako stáča pery dovnútra úst a nehľadá ho vôbec pohľadom.

  - Ďakujem...že ste prišli. – podišiel bližšie a bral jej rýchlo gentlemansky podnos z rúk, nechajúc svoje prsty na tých jej možno o okamih dlhšie ako mal. Ako smel. Kratšie, než chcel. Zachytila jeho ručné rozpaky a tácka sa jej roztriasla ešte viac, netušila ani prečo, ale bála sa zodvihnúť k nemu oči, aby zistila, čo ho rozrušuje...

  - Nie je to moja práca pane, to si plne uvedomujem, preto prepáčte, ak niečo nie je presne tak, ako ste zvyknutý u Henryho, ja som...- „ja som...“ čo? Hádam sa nejdeš trápne ospravedlňovať, že nevieš ani čaju navariť a naliať a basta. Punk-tum. Sklapni, porúčaj sa a vypadni!

  Vytiahla ruky, stále nepustiac tácku spod jeho a pohla sa k malému stolíku, čo bol najbližšie po ruke. Tácku položila a vycúvala takmer k dverám.

  - Smiem vás teda...ponúknuť? – skúsil priamo, narážajúc bezostyšne na svoje pozvanie, ale hlas sa mu pri poslednom slove roztriasol. Neistota. Ešteže už jej bol chrbtom. Zbabelo...

  - No, to určite! Ďakujem, neprosím si. Ani za nič na svete! Viete, čaj má na mňa takto na noc močopudné účinky, to by som ju celú prebehala ešte viac, ako chudáčisko Henry. – kývala záporne hlavou, topánkami v ruke, aj celým telom, akoby ani sama nemala istotu, či to, čo z nej práve vypadáva za slovné bonmotty sa smie pred...pánom zámku.

  - To ma mrzí. Myslel som si...čomu teda dávate prednosť? Takto na noc?...- začínal byť nesvoj čoraz viac a bol by sa vyfackal za výber nápoja na dnešný večer. Za svoju nemožnosť! Mal mať záložný plán. Nejaké víno, šampanské, griotku, medovinu, colu...skrátka čokoľvek – všetko.

  - Kakao. Večer... doma sa nacieďam kakaom. Veľa medu aj veľa kakaa. Potom zaspím. Hneď. – tápala, či by radšej nemala sklapnúť a vypadnúť. - ...ešte niečo si ráčite priať? – vystrúhala prapodivnú poklonu a začínala sa viac ošívať, lebo nechápala prečo je k nej stále otočený chrbtom.

  - Nechcete teda zostať...ani chvíľku...- zaprosil potichu, skôr to bolo strohé, smutné skonštatovanie  a pomaly nalieval nápoj do svojej, ale s poslednou nádejou  po chvíľke váhania aj do druhej šálky.

  Cítila sa trápne. Dnes je akýsi čudný. Má iste depku a rád by sa vyžaloval...ale ona nemá čas! Má životne dôležité rande. „Belle, nebuď odľud! Je to predsa tvoj zamestnávateľ! Pozri: nenadáva ti, nebrýzga, nefrfle,  nesáče ťa ani inak neinzultuje svojou odpornou nadradenosťou...Trochu čaju ťa nezabije! Dve minúty dobehneš šprintom skrz knižnicu do južného krídla, no tááák...“ ozývalo sa jej otcom i Henrym za tých pár dní  dobre vycepované svedomie.

  - Ok, tak dve kocky cukru, prosím a hĺtik si dám. – vykročila rázne a prevzala mu z rúk šálku.

  Až teraz sa im oči spojili.

  - Došľaka, ale som vás doriadila! – vyvalila oči na jazvy a opuchnuté, modrinami či čím to posiate miesta v strede tváre.

  Trhlo ňou a šálka jej vypadla z rúk.

  Zohli sa po ňu súčasne, zraziac sa zas rukami nad úbohou puknutou šálkou.

  Súboj o ňu vyhrala. Vyniesla ju hore a poľutovala.

  - Je puknutá...to ma mrzí. – okomentovala ticho a snažila sa pohliadnuť na neho bez odporu nad jeho vizážou. Radšej zahovárala. - Tá trocha čaju ma tiež mrzí, škoda, že som nevzala vecheť, by som to hneď vytrela. Hádam do rána vyschne. Potom. Potom to vytepujem. Sľubujem.  - mrvila ústami nad mlákou pod nohami a prosila, aby čím skôr vsiakla a najlepšie bez následkov. Márne. Rozrastala sa rovnako, ako rozpaky ich oboch.

  - To nič, to nič...je to...len šálka...- hlas sa mu zadŕhal v hrdle, pochopiac, že jeho tvár jej naháňa len hrôzu, aj keď sa očividne, aspoň zo slušnosti, premáha. Najradšej by ju niekde bol skryl, ale...

  - Môžete mi ju strhnúť z platu, ale teraz nemám čas nad ňou tu viac vyplakávať...- položila ju znova na podnos. -...viete, mám dnes rande. Som pozvaná. Veľmi sa ponáhľam! – tak a bolo to vonku. 

  Útek sa môže začať.

  Aj druhá šálka v jeho ruke sa  započala nebezpečne triasť...

domiceli