RUMBELLE - Peľové zrnká... 25. kapitola

Rumbelle

Na motívy rozprávky Kráska a zviera

25.kapitola

  Peľové zrnká

   

       ...a stáli šťastne až... kým sa neprekopŕcli cez kýbel.

   Hustý dážď čiastočne utlmil nie pád, ale jej nadávky na jeho neomalenosť, drzosť a všetko ostatné, čím ju neverbálne sebecky častoval, tváriac sa, že jej pomáha iba vstať, dokonca tak, aby sa čo najmenej vyváľala v riedkom bahne z popola a dažďovej vody. 
  Mal však čo robiť aj sám so sebou. Centrum koordinácie pohybov predsa len ešte stále malo určité, vopred nepredpokladateľné, výpadky. Podložie pod vratkými nohami sa šmýkalo viac ako bolo podrážkam milé a ich dezénu  prípustné, aj ako by si bol, ako hrdina - záchranca prial.  A tak niekoľkokrát obaja skončili rozcapení ako žaby v rybníku, s tým rozdielom, že ich bahnový súboj z nich spravil dve takmer identické, na pohľad nerozoznateľné jednofarebné monštrá. Skôr čierne ako zelené.

  Keď sa im ani na tretí pokus nepodarilo vstať, zostali radšej na kolenách, s tvárami i dlaňami vyvrátenými, nastavenými nebeskej sprche, občas vykrikujúci po sebe, aby to aspoň trochu vydržali, lebo tým sajrajtom zanemrósia celý zámok. On schytal, že mu je zámok prednejší ako jej naštrbené zdravie, ona, že nemyslí na seba a tú drinu, čo by ju čakala, keby to po nich dvoch musí spratať, lebo je tu za to riadne platená.

  Tak tam kľačali a čakali, kým si voda trochu poradí, občas sa nenápadne mrkli, či sa tomu tak deje, potiahnuc úskočne nič netušiaceho spolutrpiteľa za šticu, alebo drgnúc tak, aby sa mu patrične otriasla vratká  stabilita.

  A tak tam kľačali a smiali sa jeden z druhého, aj z celej bizarnej situácie, nezaregistrujúc, ako kúsok od dvier stojí zúfalý komorník s obrím rodinným dáždnikom nad šedivou hlavou a čaká, kým im z toho dažďa vyklíči v hlavách aspoň štipka rozumu.

  - Smiem vás, s dovolením, odprevadiť do izby? – skúsil po chvíli prekričať dážď a ich bláznivý smiech.

  Natočila k votrelcovi tvár a pretrela ju rukávom, akoby na tom záležalo a nejako to pomohlo k vyschnutiu, prípadne k čistote.

  - „Vás“ myslíte ako nás dvoch? – uisťovala sa, či dobre počula. -  Alebo som tu zas len za neviditeľný odpad a zhovárate sa len tuto s pánom, Henry?...- silno spolublázna po boku ješitne urazená nečakane sotila, až sa zatackal a oboma rukami zas dopadol do rozmokvaného popola zmiešaného s blatom  a drobnými kamienkami, čo sem potôčiky z rín dotiahli spod múrov.

  Ruky viac dažďu nenatrčil. Najskôr sa o jej plece dôkladne  poutieral, následne sa zašróboval   drzo o jej pažu a zdvihol sa, po nej rúčkujúc,  hore. Až potom ju vytiahol tiež. Ako pierko. Vodou nacucané pierko. Zrejme z vrany, podľa stále nepúšťajúcej farby aj krákajúce nevraživé protestsongy na jeho adresu.
  Nechal ju, zhovievavo, dokončiť áriu so stále sa opakujúcim refrénom o jeho bezcitnosti a bezcharakternosti a bez...už ani netuší, čo všetko dokázala porýmovať.

  - Henry má pravdu. Síce sa už ani v Taliansku dvakrát neponúka, ale tentokrát vám nedávam na výber. Ste príšerne hnusne viditeľná a skončíte v mojej vani, pretože tá jediná je schopná z vás dostať tento nechutný nános zapáchajúceho povlaku! – potiahol ju smerom pod dáždnik, ktorý sa javil v tom momente pre nich dvoch už ako totálne zbytočný artefakt.

  - Lebo vy ste náramne chutný! A vaša vôňa má len krok od parfému z horiacich pneumatík s cesnakovým dressingom! – nedala sa, ale poslušne šla. Nechala sa ťahať.

  - Dovolil som si už zakúriť, aj napustiť vodu, pane. – oznámil stroho sluha, nechaný napospas dažďu, lebo o dáždnik sa obaja, mysliac súboj smrteľne vážne, pobili a ako presila v tandeme  vyhrali, hoci to jeho jediná útla nôžka takmer neprežila.

  Polámali, prípadne len ohli aj pár drôtov z konštrukcie, keď sa s ním naraz vsúkali do úzkych dvier a pokračovali svorne pod ním púťou útrobami zámku, akoby to bola najnormálnejšia vec pod slnkom. Pod dáždnikom.

  - Prosím, mohli by ste ten dáždnik zavrieť? – poprosila po pár desiatkach krokov, zavesená mu galantne o rameno, akoby boli práve na prechádzke v parku.

  Nevadilo jej, že sa po nich zhrozene obzerajú náhodní hostia, ale...

 – Viete, moja babka vravievala, že ak je dievča pod otvoreným dáždnikom vnútri izby, tak sa vraj...no, nevydá...- vystrúhala zúfalý fejs zmoknutého šteňaťa, z ktorého sa odzajtra bezmilosti stane stará dievka.

  Zastal a natočil sa k nej. Zamyslene. Vážny.

  - Takže si ťa budem musieť vziať?!...keď už si tu mojím pričinením, pod mojím dáždnikom...teda, aj tak by si sa nikdy nevydala, to je jasné...nuž dobre, ja sa obetujem... – zatlačil západku a skrylo ich oboch pod čierne krídla dáždnikového vigvamu.

  Stálo ju to zopár vyšklbnutých vlasov, kým sa spod neho vymotávala, aby ho stihla schytiť do rúk a prasknúť mu ním po chrbte.

  - Dlabem vám na takú obetu! Aj keby ste boli jediným mužom pod slnkom, tak si o vás ani bicykel neopriem! Už aj babkina drôtenka je krajšia ako vy a mäsiarov psisko lepšie vychovaný! – uštedrila mu pár rán, našťastie bol skoro doma a útek do vlastnej izby ho zachránil.

  Vo verajách trochu zaváhala. Tušila, čo by mohlo znamenať, keď spraví ten osudový ďalší krok. Spustila dáždnik k nohám a stála.

  Stála tam zmoknutá, špinavá, strapatá a nerozhodnutá. A predsa mal pocit, keď sa díval jej smerom, že je to tá najkrajšia žena...pod verajami.

- No, nečakaj, že ťa budem prenášať cez prah! Po tom daždi máš o desať kíl viac a ani suchá nepôsobíš veľmi útlo...- natrčil na ňu drzo ukazovák a...dosiahol, čo chcel.

  Vyštengrovaná, urazená do špiku premoknutých kostí, doslova preletela ponad prah  a vyštartovala po ňom s dáždnikom zase nad hlavou, ako kornet s vlajkou, ktorá ani zďaleka nepripomína tú bielu, pod ktorou by sa chcela vzdať.

  Drzo jej ako býkovi v aréne s bojovným pokrikom „Olééé!“ otvoril dvere na kúpeľni, odkiaľ sa vyvalila voňavá para, v ktorej skrotla, ako šibnutá. Šibnutá čarovným prútikom.

  Nenápadne ju odzbrojil.

  A nepýtal sa, či smie pomôcť so zbavovaním sa špinavých premoknutých zvrškov...

  Akoby ani nevnímala, že sa jej dotýkajú ruky úplne cudzieho muža. Malátna a opojená túžbou ponoriť sa do horúcej vody, chcela byť čím skôr nahá a oblečená len do tej úchvatnej, všade sa už rozlievajúcej peny vybublávajúcej z perličkového kúpeľa, ktorý dobrák Henry vopred správne nastajloval... Vidiac z okna dvoch streštencov váľať sa v blate na zadnom dvore.

  Čakal, že sa bude brániť, odstrkovať ho, cukať sa, ale cítiac len povoľné poddávanie sa a odhodlanie nevzpierať sa, ruky sa mu začali nápadne triasť a mal zrazu chuť zbabelo ujsť ako malý chlapec.

  Takmer sa jej nedotkol, neodvážil sa. Len opatrne ju zbavoval prilepených zvrškov až ku koži a skôr ako si stihol uvedomiť, že je tu pred ním úplne nahá, tak, ako ju stvoril Pán Boh plus  ešte niečo navyše, čo na nej za tých sotva dvadsať rokov dorobil, vyletela mu z dlaní a skryla sa pod hladinu v obrej vani pod jeho nohami.

  Stál tam celý nesvoj, vykoľajený a hľadal svoj dych, rozvahu, zdravý rozum aj drzosť.

  Z peny vykukla jej tvár.

  - Držím vám miesto... – a zas zmizla, lebo mala pocit, že sa akosi hanbí vyzliecť sa pred ňou donaha.

  Nechala mu iba veselý, roztopašný  smiech, poodrážaný od stien, čo ho konečne dokopal do toho, aby sa trochu rozhodol..

domiceli