Rumbelle
Na motívy rozprávky Kráska a zviera
16.kapitola
Peľové
zrnká
Nenabral odvahu osloviť, len zízať.
Gýčová ilustrácia z červenej knižnice.
Konečne prvý detail, čo sa mu nepáčil. Blbé reflektory prisilno osvetľovali
celú plochu neprirodzeným halogénovým svetlom. To, že zábradlie vyzeralo teraz
ošarpanejšie a machové chrasty v prasklinách viditeľnejšie, by mu ani
neprekážalo, ale jej zjav v ostrožltých šatách v kombinácii s
bielymi nohami, bol natoľko krikľavý, že jediné, čo ho napadlo, bolo
zvliecť si sako a zabaliť ju do čiernej, aby toľko nekričala. Aj keď po
tomto čine, možno aj kričať ešte len začne. Reálne.
Riskne to...
Riskne to...
Možno bolo impulzom skôr to, že si pažami
objímala plecia a zdalo sa, že by jej mohla byť aj zima, ale leto, sviňa,
túto možnosť automaticky nedoprialo jej ani jemu. Takže sa ide haliť kvôli...nadržanosti.
Znejasnená pod sakom ho nebude toľko dráždiť.
Opatrne priložil látku na jej plecia
a očakávajúc, že sa trhne, nechal aj dlane na nich, aby sa úbohé sako
nemuselo vyváľať na dlažbe balkóna. Figu. Chcel sa jej proste dotknúť.
Netrhla. Iba bokom mrkla a hoci ňou
prešli dve triašky, aj z prekvapenia aj z toho, čo je to za
prekvapenie a že je to zas ON. Snažila sa zostať bez pohnutia. Beztak sa vnútorne
triasla dosť od rozrušenia z totálne dokafraného rande.
Druhý pohľad patril končekom jeho rovnako
nervóznych prstov, tak ich teatrálne dvihol. Ja nič, ja muzikant a oprel sa o meter ďalej, narovnajúc
nohy v polosede, len kúskom zadku prisatý k chladivému mramoru.
Obvinené ruky prekrížil a skryl radšej pod pazuchy.
- Ak chcete po mne zas kričať, nadávať mi,
prípadne ma sotiť, aby som vypadla z vášho balkóna...- začala, po každej
fráze vtiahnuc čosi do nosa i do úst. Len slzy späť do očí nešli.
Ale vidiac, ako pri poslednej, o „vypadávaní“ z balkóna
natočil hlavu dolu a iste sa zamyslel nad parametrami: výška, hĺbka,
podložie, rýchlosť pádu, rozsah zranení, radšej sa tiež zvrtla, oprela pol
zadkom o zábradlie a upresnila.
- Mala som na mysli, vypadnúť z balkóna
zas dnu. Do izby...Ozaj, nie je tam...? ...no a potom aj zo zámku, lebo
som dala predsa tú...výpoveď. – tiež nakukla smerom dolu, ale popraskané obrie
dlaždice a ostrý biely piesok chodníka ju nevábil. - ...by mi muselo dobre
hrabať, aby som skákala dolu hlavou. – potriasla tou svojou priživou a ako
vždy urozprávanou a utierala si tvár, kde sa dalo. – No, začnite už. –
zložila pokojne zopäté dlane do lona. - Ziapte, prskajte svoje jedovaté sliny
a zdrapnite ma za rameno a ...môžete ma aj vyvliecť...nič iné si ani nezaslúžim.
Mali ste to predsa v pláne, nie? – znova fňukla ako malý sopliak, čo
ignoruje vreckovky, lebo pôsobia zženštilo.
- Nie, mal som v pláne ťa bozkávať, ale
po tom, čo si si zo všetkých tých
sekrétov z nosa, slín, slzy a ták spravila na tvári make-up, idem ti
radšej podpísať tú výpoveď. – vytiahol ukazovák spod jednej pazuchy
a detailne súčasne kreslil najskôr obrysy jej tváre, potom napodobnil svoj
podpis vo vzduchu.
- Vy ste tak hulvátsky a sprostý
a hnusný až to bolí! – nevydržala neskomentovať jeho vyznanie. – Baví vás
to robiť si zo mňa jednostaj prču? Viete čo, radšej ma prefackajte, budem vám
povďačná. A sopel nemám. Sú to len slzy, pretrela si miesto pod lícom
a oblizla, či má slankastú príchuť. Bolo to skôr lepkavé.
Nevydržal sa pousmiať nad jej následnou grimasou.
- ...a to vám úsmev tak pristane...- vyšlo
z nej, ani netušila ako.
Zvážnel.
Odlepil sa, narovnal. Opatrne vyťahoval ruky spod pazúch. Takmer spravil krok
k nej...A zas sa stiahol späť, zaujmúc predchádzajúcu pozíciu,
tváriac sa, že nič nepočul.
- Naozaj ma chcete vyhodiť? – vystrúhala inú
grimasu, keď dlho nikto z nich nič nepovedal, ale tá ho už nerozosmiala.
- ...len chcem splniť vaše prianie. – prešiel po
chvíli opäť na galantné vykanie.
To jej na okamih prinieslo slová
z pozvánky. Nie. Nie, tá nemohla byť od neho. Kdeže. Len náhoda. Ale ako
vidím, ešte nie je celkom sám so sebou uzrozumený, že ma vyšmarí. Možno si
miesto ešte zachránim! No, tak, Belle, zmobilizuj sily, tá knižnica ti za to
stojí! Spustil mozog činnosť na plné
obrátky.
- Moje prianie? Čo vy viete o mojich
prianiach...- prekrútila klišéovito pateticky očami. – Vy ani netušíte, aké
bohatstvo tu máte! Toľko vzácnych kníh, jedinečných, hotové unikáty! Knihy sú
celý môj život. Viete, ja študujem za knihovníčku a rada by som pracovala
so vzácnymi prvotiskami a inkunábulmi, spracovávala ich, odhaľovala skryté
tajomstvá a priniesla svetu o zlomok poznania viac...- rozplývala sa,
sotva sa stíhajúc nadychovať. – mrkla jeho smerom, ale díval sa na ňu tak
zbožne úprimne, že to vzdala.
Zložila z ramien jeho sako, preložila ho
cez jednu pažu a natrčila k nemu.
- Dobre, končím so žvástami. Potrebujem
spraviť jednu sprostú skúšku, z ktorej som vyletela ešte v zimnom
semestri...prekliati – prekliati básnici! - natiahla ruky a zvolala
nešťastne do neba. – A len vy tu máte ich kompletné vydanie, ako som
videla. V knižniciach majú len torzá. Preklady. Reedície. Nič originálne a pôvodné.
– odmlčala sa a čakala, či to bude stačiť na záchranu brigádnickej
činnosti.
Tentokrát vstal naozaj.
- Takže zajtra. Popoludní. Po pracovnej
zmene. V knižnici. – stručne zhrnul, odbremeniac ju od svojho saka. – Mám
pár semestrov klasickej literatúry. Ako pandant k právu to bol kedysi
príjemný relax. -
Zostala stáť a skazené rande bolo
premlčané, zatlačené kdesi do úzadia mozgu. Nemusí odísť. Môže oficiálne, nie
na tajňáka, študovať knižnicu. A má aj učiteľa...ktovie, možno, keď bude
poslušná, prácu za ňu aj aspoň čiastočne urobí...a...ktovie koľkokrát HO uvidí,
ako prechádza cez knižnicu do svojej izby...čo tam po manželkách. To je len
detail.
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára